Canyoning

Canyoning (nem. Schluchtenwandern alebofran. canyonisme , amer. canyoneering je spôsob prechodu kaňonu, v ktorom je zvyčajne vodný tok. Spôsob prechodu je charakteristický kombináciou viacerých outodoorovýchh aktivít (horolezectvo,  brodenie,  skákanie,  šmýkanie,  zlaňovanie,  plávanie a pod.). To všetko si vyžaduje značnú fyzickú zdatnosť, psychickú odolnosť a zručnosť v istiacich a lanových technikách. Nesprávne použitá technika môže mať smrteľné dôsledky, keďže práca s lanom je odlišná odhorolezectva a času na opravu v prívaloch vody je veľmi málo. Preto každý, kto sa rozhodne podniknúť dobrodružný prechod kaňonom, mal by sa dôsledne oboznámiť s týmito technikami a venovať im dostatok času. Bezpečnejšou variantou je vydať sa v sprievode profesionálneho vodcu, ktorý má príslušnú akreditáciu.

Canyoning si tiež vyžaduje špeciálnu výstroj a výzbroj, odlišnú od horolezeckej. K základnej výbave patria: laná, sedák, ruksak, nôž, karabíny, zlaňovacia osma, helma, neoprénový oblek, topánky, vodotesná nádoba, signálna píšťalka a prvá pomoc.

Horolezecké, dynamické laná sú nevhodné. Pri dlhých zlaneniach sa kvôli ich pružnosti môžu ľahko odrať o skaly a tiež kvôli pružnosti je ťažko odhadnúť dĺžku zlanenia, čo sú pre canyoning dôležité bezpečnostné faktory. Na trhu je možnosť dostať statické, poprípade už špeciálne laná pre canyoning. Zovňajškom sú veľmi podobné tým dynamickým, ale práve pre ich minimálnu pružnosť nie sú určené pre lezenie. Okrem týchto faktorov by malo byť lano výraznej signálnej farby, hrubšieho priemeru a podľa možností plávať na hladine. Pri túre sa nosia vždy dve laná, pracovné a rezervné.Pre canyoning je určený len špeciálny sedací úväzok, všetky iné môžu sposobiť len viac problémov. Už skoro každá firma vyrábajúca lezecký materiál dodáva na trh aj takéto sedáky. Ich typickými znakmi sú: kovová úchytka na naviazanie sa, veľké úchytky na karabíny, materiál, ktorý nenasáva vodu, nastaviteľná ochrana zadku. Na sedáku by sa mala tiež šlinga signalnej farby, s ktorou je spojená karabína so zlaňovacou osmou. Pre vlastnú bezpečnosť by nemali chýbať dve šlingy s uzamykateľnými karabínami ako samoistenie.

Keďže sa pri canyoningu transportuje dosť materiálu, je ruksak dôležitou časťou vystroja.. Ruksak by mal byť dosť veľký a dvojdielny. Horná časť pre pracovné lano, dolná časť pre rezervné lano a vodotesnú nádobu s prvou pomocou. Dôležitou súčasťou sú odopínatelné popruhy, ak je v prípade nebezpečenstva potrebné zbaviť sa rýchlo ruksaku. Pre extrémne nebezpečné situácie by mal byť na sedáku pripnutý nôž. Mal by sa dať otvoriť rýchlo jednou rukou, aby sme dokázali oslobodiť kolegu prerezaním šlingy na zlaňovacej osme. Nôž by nemal byť veľmi špicatý a mal by byť spojený so sedákom tenkou šnúrkou. Karabíny sú bežnou súčasťou pre každého, kto narába s lanom. Špeciálne karabíny pre canyoning nie sú. Používajú sa tie isté ako pre horolezectvo v ich kompletne širokej škále. Jedinou „kovovou“ výnimkou je špeciálna zlaňovacia osma, model pyranha. Je určená len pre canyoning. Ale aj obyčajné zlaňovacie osmy urobia rovnakú službu. Pozor, modely ATC, Tube … sú nevhodné.

Prilba ako súčasť výstroja sa už stala klasickou vecou, ktorá nesmie chýbať pri žiadnom športe v horách. Najviac sa osvedčili bežné horolezecké helmy. Chránia predovšetkým pri zlaneniach priamo vo vodopádoch. Existuje len jediný špeciálny model obuvi, ktorý je určený špeciálne na canyoning, podľa toho je aj patrične drahý a je určený hlavne pre profesionálov. V zásade sa hodí každá pohodlná športová obuv, ktorá chráni aj členky nôh a má podrážku, ktorá na vlhkom povrchu skál nekĺže. Tým najdôležitejším prvkom výstroja a to hlavne z hľadiska osobného komfortu pri canyoningu je oblek. Kvôli väčšinou chladnej horskej vode, je vyrobený z neoprénu rôznej hrúbky. Mal by byť veľkosťou priliehavý po celom tele. Ak je príliš veľký, začne pod ním prúdiť voda a ochladzovať telo. Tak stratí oblek svoj význam. Najčastejšie sa používajú hrúbky 3-5 mm. Súčasťou výbavy je aj vodotesná nádoba. Používa sa na transport dôležitých vecí, ktoré musia zostať suché. Prvá pomoc, mobil, fotoaparát… Keďže samotný ruksak s mokrým lanom je pomerne veľká záťaž, slúži táto nádoba aj ako plavák a udržuje ruksak počas prechodu hlbšej vody na hladine

Rovnako ako iné športy podobného charakteru má aj canyoning zadefinované svoje stupne obtiažnosti:

• C1 – skoky z výšky do 1 m, bez zlaňovania, plávania
• C2 – skoky z výšky do 3 m, plávanie do 50 m, jednoduché zlaňovanie
• C3 – skoky z výšky do 5 m, zlaňovanie 15 m, ľahšie lezecké pasáže, nutná znalosť sebaistenia
• C4 – skoky z výšky do 8 m, zlaňovanie do 50 m, plávanie do 100 m, nutná znalosť istenia a práce s lanom
• C5 – zlaňovanie až 100 m vrátane previsov, prekonávanie nebezpečných vodných prúdov, náročnejšie lezecké pasáže
• C6 – náročná a dlhé zlaňovanie nad 100 m, vysoká náročnosť vo vodných tokoch, ev. bivakovánie

V Alpách už bežná aktivita sa rýchlo rozšírila po celom svete. A tak je už celkom bežné, že „kaňonovať“ už môžte skoro všade, kde sú hory. Vo frekventovaných kaňonoch v regiónoch s rozvinutým turistickým ruchom sú už zlaňovacie stanovištia pripravené pevnými istiacimi bodmi, ktoré sú už navŕtané a netreba ich samostatne pripravovať. Vstup a výstup z kaňonov je badateľný a len málokedy sa stane, že človek zablúdi. Existuje množstvo sprievodcov, literatúry alebo informácií na internete, ktoré umožňujú vstup aj do tých najnepravdepodobnejších miest. V Európe sa okrem alpských štátov canyoning praktizuje hlavne na Korzike, v Pyrenejách, v Sardínii, Čiernej Hore a Grécku. Za najatraktívnejšie miesto mnohí považujú španielske pohorie Sierra de Guara.

O filme Predelica s Viktorom:
Režisér filmu Gario sa nechal inšpirovať Beckovymi námetom natočiť krátky film ako oslavu športu, ktorý sa nazýva canyoning, v ktorom zohráva hlavnú postavu bývalý horolezec, tiež známy organizátor cykloturistiky po Balkáne a inštruktor canyoningu, ale predovšetkým vynikajúci človek a kamarát Viktor Káňa, ktorý ako vodca vedie kaňonom strednej obtiažnosti skupinu amatérov. Miestom deja sa stal nádherný kaňon Predelica, v ktorom pramení rovnomenná rieka. Je situovaný v Julských Alpách v Slovinsku, takmer na hranici s Talianskom, v regióne ktorý možno považovať za raj vodných a horských športov.

Autor námetu Peter Ondrejovič zvaný Becko o Viktorovi:
„Viktor Káňa – rodák z blízké vesnice, pochádza z Moravsko-Slovenského pomedzia z Valašska. Roky sme sa stretávali na skalkách od Beckova až po Vysoké Tatry. Koncom roku mi Viktor vždy poslal PFko zobrazujúce niečo z jeho výjazdov za horami. Raz to boli Fanské hory, inokedy Himalájsky Schivling alebo Akonkagua.

Nešťastnou náhodou sa v polovici 80. rokov dolámal na Vršatci. Počas rehabilitácie v Tatrách sa zaľúbil do krásnej Slovenskej devy a bola tu rodinka o dvoch synoch.

Od tých čias Viktor žije v Bratislave. Stal sa členom dosť uzavretej komunity Karpatie Bratislava a bol aj pri akcii, kde zahynuli legendárny bratia Palo a Ondro Pochylý. Od vtedy symbolicky je Palova žltá prilba vždy v horách na Viktorovej hlave.

V roku 2001 som Viktora pozval na pripravovanú expedíciu Omo do Etiópie. Hoci ho z týmu nik nepoznal, argumentoval som, že je to človek, ktorého si neobľúbiť je nemožné. To stačilo. Viktor dostal do ruky pádlo prvý krát týžďeň pred odjazdom do Afriky. Zo dňa na deň bol z neho vodák. Po návrate sa rýchlo začlenil do komunity jemu blízkych ľudí a tak mu k lezeniu a horským bicyklom pribudla divoká voda a kaňoning. V zime sú to skialpy a pohyb v horách ako taký.

Veľmi rýchlo ho vodáci začali pozývať na rôzne akcie, až sa Viktor začlenil do Černého tímu AAC, robiaci vodácke aktivity najmä v Slovinsku. Okrem toho počas viacerých výprav do Albánska a Rumunska, najmä za cyklistickými aktivitami sa Viktor stáva špecialistom a spoľahlivým sprievodcom pre tieto oblasti Balkánu. Obľubuje najmä miesta, kde tradičným životom roľníkov tak, ako to u nás doma už dnes nezažijeme žije česká a slovenská menšina v Rumunsku. Okrem Rumunska ho možno stretnúť aj v Čiernej hore, v Bosne, na Ukrajine. Zúčastnil sa aj športovo veľmi hodnotného splavu rieky Karnali v Nepále. Viem, že sa mu veľmi páčilo lezenie v marockom Atlase a v canyone Todra. Vzájomná súdržnosť, pohoda a nestresová existencia – to je aj Viktorova životná filozofia a myslím, že to je to, prečo ho máme tak radi.“

Viktor o sebe:
„Narodil som sa roku 1955, trvalo som žil na Morave, na Slovensko som chodil často za lezením. V roku 1981 som mal pri lezení na Vršatci 28 metrový pád. Na Slovensku som sa natrovalo usadil od roku 1983. Ostatné už o mne povedal Becko.“

Viktor o canyoningu:
„S canyoningom som sa prvýkrát stretol v Slovinsku, keď ma tam po medializovanej výprave na etiópske Omo lákal Jožo Černý. Joža som spoznal až po návrate z Oma, a to vďaka tomu, ze som sa začal pohybovať aj vo vodáckej komunite. Na základe toho, že som dosť lozil a on potreboval niekoho na skúseného na canyoning. Predmetnú žltú prilbu, ktorú je vidieť vo filme, som dostal od manželky tragicky zahynutého kamaráta do daru, aby sa aspoň týmto zpôsobom stále pohyboval po horách. Posledné tri roky pred jeho tragickou smrťou som s ním totiž lozil v Tatrách.

Preto túto prilbu na znak úcty k nemu stále nosím. Aj keď teraz už iba väčšinou na canyoningu, keďže v súčasnosti už skoro nelozím. Moja definícia canyoningu je – adrenalín, ktorý mi nahradil lezenie!“

Režisér Gario o canyoningu:
„S pojmom canyoning som sa po prvýkrát stretol, keď som sa počas sledovania TV novín 27. júla 1999 dozvedel tragickú informáciu. Prechod hlbokého a dlhého kaňonu vo švajčiarskom Saxetbachu sa stal smrteľnou pascou pre 19 aktérov tohto podujatia, ktorí boli doslova spláchnutí a vzápätí utopení následkom prívalovej vody počas náhlej výdatnej letnej búrky. Tento moment sa budem pamätať do konca života. Preto sa vždy pred vstupom do kaňonu zaujímam okrem jeho obtiažnosti aj o aktuálnu predpoveď počasia. Mojím prvým canyonom bol slovinský Sušec.“