Všetko sa začalo v Padleri, reštaurácii za internátom Družba. Zraz bol naplánovaný na pol desiatu večer, aby sme sa v cieli cesty mohli hneď ubytovať a nemuseli čakať na kikiríkanie prvých kohútov. Rýchle naloženie bicyklov na príves, baglov do kufra, posledné pivo na rozlúčku a vyrazili sme smer-Rumunsko. Viktor, vedúci skupiny, nám dal na výber dve možnosti, ktoré už poznal z predchádzajúcich zájazdov. Aj keď krajšiu, ale drsnejšiu s vlastnou prípravou jedla a bývaním v útulniach sme odmietli. Zvíťazila Svätá Helena so srdečnými ľuďmi, s ktorými sa dohovoríte, spanie v posteli a staročeské jedlá z domácich surovín.

Štvorhodinová cesta maďarskou diaľnicou k hraničnému prechodu Kiszombor ubehla rýchlo. Pasováci nerobili problémy, keďže sme sa presúvali v rámci Únie. Cesta pokračovala rovinatou krajinou cez Temešvár na juh popri Srbských hraniciach k Dunaju. V bdelom stave zostal už len Viktor, pretože šoféroval naše auto.

Na svitaní sa za oknami objavujú prvé kopce a postupne sa dostávame k úpätiu Karpát. Banská činnosť, ktorá ešte pred pár rokmi živila celú oblasť Banátu, tu zanechala svoje stopy. Rozpadajúce sa železné a betónové konštrukcie baní na meď na Vás pozerajú z kopcov ako memento extenzívneho hospodárstva minulých rokov. Plánované odkalisko na veľkom Dunajskom ostrove v Moldova Noua našťastie nikdy nespustili do prevádzky.

V mestečku Coronini sme zabočili v ľavo od Dunaja. Rýchlo sme nabrali výšku a po pár kilometroch už vchádzame do Svätej Heleny. Viktorove kontakty nám uľahčili hľadanie podnájmu. Prichýlila nás teta „Ančí“, ktorá síce bývala oproti „hospode“, ale mala ešte jeden dom a ten sme obsadili my. Ľudia boli príjemní, usmievaví a zhovorčiví.

Po úmornej ceste a ubytovaní sme naplánovali ľahší výlet do okolia. Najbližšie zaujímavosti regiónu boli Kulhavá skála a jaskyňa Vranovec. Cesta k nim viedla asi pol hodinovým stúpaním po spevnenej asfaltovej ceste na kopec nad dedinou, odkiaľ bol pekný výhľad na okolie. Hornatá krajina, kam len oko dovidí, prudko klesla do údolia, ktoré si do vápenca po tisícročia vyryl Dunaj. Šírka rieky pri Moldova Noua, kde nedovidíte na druhý breh, ostro kontrastuje s brehmi pod Sv. Helenou, kde sa Dunaj zarezáva do skál Karpatského oblúka. Túto významnú dopravnú tepnu a tiež nepreniknuteľný obranný val oddávna stráži zo srbského brehu hrad Golubac.

Jediným nedostatkom panoramatického výhľadu boli vrtule veterných elektrární, ktoré tu ako huby po daždi vyrástli za neuveriteľne krátky čas 10. mesiacov. Ku každej vrtule vybudoval investor široké cesty, takže tam, kde ste sa ešte pred rokom mohli bicyklovať po romantickej úvozovej ceste lemovanej stromoradím bol teraz rozpálený štrk.

Z kopca nad dedinou pokračujeme zvlnenou krajinou až k miestu, kde terén prudko klesá do doliny. Tam odkladáme bicykle a úzkym chodníkom zostupujeme k potoku. Asi po 200 metroch prichádzame ku Kulhavej skále. Toto skalné okno vzniknuté eróziu vápenca dostalo meno podľa majiteľa pozemku.

Asi 500 metrov proti prúdu potoka sa nachádzal jeho prameň vyvierajúci priamo z jaskyne. Jej krásu sme si uvedomili až po vyzutí topánok a lození po štyroch. Brodenie v bahnitých a studených jazierkach, či lezenie na šmykľavých skalách bolo pekným spestrením dňa. Odraz čeloviek od peknej sintrovej výzdoby len sem tam zatienil vyplašený netopier. Kvôli nedostatočnému výstroju sme sa neodvážili preskúmať všetky dostupné chodby. Nohy brniace od zimy boli signálom na opustenie podzemia. Po najnutnejšom očistení ešte výšľap po strmom zráze k odloženým bajkom, asi kilometer mierneho stúpania do kopca a potom už len zjazd do hospody pani Heleny. To sme ešte netušili, že nám pani domáca v dome oproti pripravuje na večeru priam lukulské hody (slivovicu na prípravu žalúdka, slepačí vývar so slížikmi, báječnú koložvársku kapustu). Všetci sme boli po celodennej aktivite a nepohodlnej noci dosť unavení, preto sme sa nezabávali tak dlho do noci, ako zvykneme.

Nasledujúci deň nás slnko prebudilo do krásneho, bezoblačného dňa. Našim celodenným cieľom bola česká dedina Gerník, ktorá je vzdialená asi 14 kilometrov hornatým terénom po lesných cestách. Trasa je dobre značená červenou značkou. Rovnakou, ako poznáme z našich hôr, pretože ju robili ľudia z Českého turistického klubu. Výdatné raňajky nás trocha zdržali, ale suché cesty nám zase pomohli časovú stratu dohnať. Ťažko nadobudnutú nadmorskú výšku sme rýchlo stratili v samotnom Gerníku, učupenom na svahu kopca. Zastávka v miestnej pekárni, kde nás ponúkli pečenými zemiakmi so syrom nám prinavrátila sily. Bola nedeľa a ľudia vyobliekaní do najlepších šiat, či krojov, posedávali na priedomí tak, ako to poznáme z Ladovích obrázkov starej českej vesnice.

Gerník sme opúšťali o tretej hodine popoludní v smere na Sichevitu. Prudký zjazd po kamenistej ceste sme museli viac krát prerušiť kvôli bolesti vytrasených rúk a pár defektom. Dediny popri ceste boli očividne iné, ako Gerník. Neupravené fasády domov, neporiadok popri ceste, organizácia budov v dediny dávala jasne najavo, že prechádzame rumunskou obcou. Miestny junák Romulus, ktorý si posunkami vypýtal pivo, nás síce ubezpečoval, že sa môžeme v prípade problémov obrátiť na neho, ale radšej sme rýchlo dopili a pokračovali v ceste k Dunaju.

Hlavná miestna komunikácia na ktorú sme sa napojili vedie tesne popri rieke. Našli sme si prvé miesto s ľahkým prístupom k vode a v okamihu sa už skupinka naháčov opatrným krokom ponárala do celkom teplej dunajskej vody. Tok Dunaja je tu tak pomalý, že sa voda dokáže zohriať na bazénovú teplotu. Príjemne osviežení sme ešte zdolali prevýšenie do Svätej Heleny, kde na nás opäť čakal stôl obťažkaný kulinárskym umením tety Aničky. Aktivity toho dňa nás poslali do postele veľmi skoro.

Ďalší deň sme si dali za cieľ navštíviť jaskyňu Turecká diera, nachádzajúcu sa neďaleko Gerníku. Názov jaskyňe vznikol na základe povesti o zakopanom tureckom poklade. Turistická cesta zo Svätej Heleny tam je tiež dobre značená ako modrá odbočka z už spomenutej červenej na hrebeni nad Gerníkom. My sme sa rozhodli absolvovať okruh cez Coronini k Dunaju, cez Moldova Nouva do Padina Matej. Tam sme sa spýtali na skratku do jaskyne po miestnych hospodárskych a lesných cestách. Prialo nám šťastie a po menších zaváhaniach sme sa na modrú značku nakoniec dostali. Pomohla nám aj skupinka českých turistov idúcich oproti, ktorí mali tiež namierené do jaskyne.

Turecká diera predčila naše očakávania svojou dĺžkou. Veľký priestranný vstup pokračoval skoro v nezmenenej šírke a výške do vnútra hory ďalších 100-150 metrov. Potok, ktorý sa strácal v jaskyni určite pripravil speleológom ďalšie prekvapenia, ktoré čakajú na svoje odhalenie.

Cesta potom pokračovala po modrej a nami už známej červenej do Svätej Heleny. Večera, pokus o zábavu a ďalší deň bol za nami.

V posledný deň pobytu sa zmenilo počasie. Vrtule na kopcoch sa strácali v oblakoch a dážď visel na vlásku. Zbalili sme batožinu, naložili bicykle, po raňajkách sme sa rozlúčili s tetou Aničkou a vyštartovali do Temešváru. Po štyroch hodinách jazdy panelovými cestami a krúžením po meste sme nakoniec našli miesto na parkovanie nášho auta aj s vozíkom neďaleko centra. Po krátkej prechádzke sme už kráčali po hlavnom námestí, kde mali svoje miesto Národné divadlo, aj katolícky chrám. Secesné domy mali zaujímavú výzdobu, ale očividne by sa potešili ruke reštaurátora. Za posledné rumunské peniaze sme vyskúšali miestnu gastronómiu a hajde domov do Bratislavy. La revedere Romania.

]]> http://viktorkana.sk/svata-helena-zo-sedla-bajku/feed/ 0 http://viktorkana.sk/trou-de-fer/ http://viktorkana.sk/trou-de-fer/#comments Mon, 23 Apr 2012 20:36:35 +0000 Viktor Káňa http://viktorkana.sk/?p=563 Pútavé rozprávanie o šialenstve menom canyoning a niekoľkoročnej príprave na prechod jedneho z najobtiažnejľích kaňonov sveta. Miroslav Dušek vám povie viac o svojich dobrodružstvách, vtipných zážitkoch a o priateľstve, ktoré pomáha plniť sny.

Prídte si vychutnať čaro canyoningu. Uvidíme sa v stredu 25.4 o 19:00 v rekreačnej zóne [...]]]> Pútavé rozprávanie o šialenstve menom canyoning a niekoľkoročnej príprave na prechod jedneho z najobtiažnejľích kaňonov sveta. Miroslav Dušek vám povie viac o svojich dobrodružstvách, vtipných zážitkoch a o priateľstve, ktoré pomáha plniť sny.

Prídte si vychutnať čaro canyoningu. Uvidíme sa v stredu 25.4 o 19:00 v rekreačnej zóne predajne OUTDOORGUIDE v SHOPPING PARK KORZO (oproti Ikea).

Vstup zdarma.

Tešíme sa na Vás. Peter Valušiak

Novinkou vo výbave sú najmä nafukovacie kánoe Yukon, ktoré sa už v minulej sezóne (v počte dva kusy) osvedčili, preto sme ich počet zvýšili na desať. V motoreste Nemecká, kde sídlime prebieha práve radikálna rekonštrukcia ubytovacích priestorov. Spoločne s personálom motorestu veríme že zvýšený štandard ubytovania oceníte.

Ak teda plánujete Veľkonočné sviatky stráviť v oblasti Horehronia, prípadne skúsiť posledný sneh na Chopku, nájdite si čas aj na jarný splav Hrona. Fajnšmekri už vedia o čom to je.

V ponuke máme nasledovné trasy:

• Nemecká – Mlynčok – Šalková / 5,- €
• Nemecká – Vlkanová – Sliač / 10,- €
• Chvatimech – Nemecká / 5,- €
• Brezno – Nemecká / 10,- €
• Polomka – Nemecká / 15,- €
• Brezno – Sliač / 20,- € (dva dni)

Nezabudnite si na splav zbaliť suché oblečenie radšej dupľovane. Všetky ostatné podmienky splavu nájdete na vynovenej stránke www.splav-hrona.sk.

Užívatelia Facebooku kliknite prosím aj na našu Fun Page, že sa vám páči a všetky novinky okolo splavu Hrona budete mať z prvej ruky.

Tešíme sa na Vás!

Boat4u team

Vstup zdarma.

Správa z expedície na rieke Karnali v Nepále – október 2009

1. deň
Veselý odchod z Bratislavy (s výpravou sa k Viktorovi Káňovi prišli rozlúčiť Skrachovanci JanKatka a Igor Perutka – načali sme pri tom fľašu, ktorú poslal na cestu Jahmal), sa nám usilovala pokaziť nepríjemná ženská za pultom pri odbavovaní na viedenskom letisku. Zdalo sa jej, že máme veľa batožiny s nadváhou. Valušiakova Maťa jej vysvetlila ako sa mýli…. Pred odchodom na checking sa ešte búrlivo lúčime s Horehronsko-maďarskou štvoricou (Duro Kovalčík, Pavol Belko, Milan Juroš (Čiko) a Laco Forro), ktorí letia cez Katar a s Petrom Ondrejkovičom (Beckom), ktorý letel po vlastnej indickej trase. Tešíme sa na stretnutie v Káthmandu. Pri 25 ročnej slivovici si ani nevieme predstaviť, že by sa tak nestalo. Jožko Č. sa tekutej rozlúčky nezúčastňuje a tuší komplikácie – mračí sa. Ešte aj v Istanbule na letisku, ktoré nás privítalo otvorenou náručou miestneho baru. Postupne sa v ňom minuli rôzne druhy whisky, záverečný účet 680 eur prezrádza ako bolo veselo. Jožko Č. sa likvidácie whisky v bare nezúčastňuje a lakonicky konštatuje, že fľaše z Duty free by nám urobili veselú náladu skôr a hlavne by boli lacnejšie. Ivo R., Peťo V., Paľko Č a Štefan P. akosi nie a nie trafiť cez checking. Po tom ako Paľko Č. trafí stĺp, ale predsa je už na ceste k lietadlu dobieha Juraja P. pozemný steward s otázkou, či je opitý. Prekvapene vysvetľujem, že Paľko je autista a nič zlé sa v lietadle neudeje. Jožko Č. je stále zamračený, ale naša skupina šťastlivo odlieta. Také šťastie však nemala štvorica letiaca cez Katar – veselý Ďuro K. darmo presviedča personál, darmo si dokonca kľakol, do lietadla ho nepustili. Paľo B. ho nenecháva napospas osudu v prísne nealkoholovej arabskej destinácii a zatiaľ nevieme, či dorazia do Káthmandu včas.

Po prílete do Káthmandú a krátkom oddychu v hoteli Blue Diamond, ktorý sa stáva našim domovom, sa vyberáme do, pre nás, exotického mesta. Nakupujeme potrebnú výstroj, najmä karimatky, niekto spacák, čelovky. Nasleduje spoločná večera, s množstvom domácich špecialít, čo prejedení zapíjame rumom a pivom. Jožko Č. je už konečne veselý a ešte pred večerou odchádza na potulku po nočnom Káthmandu. Jeho túlanie zmohlo aj rikšiara, ktorý ho doviezol nad ránom do hotela – zjavne pri jeho hľadaní prešli celé Káthmandu, obišli všetky hotely, kým Jožko víťazoslávne od šťastia vykríkol: ,,Toto je ono! Tu je to!“ Šťastnejší bol však asi rikšiar, že to má za sebou.

Stále máme strach o brezniansku dvojicu, ktorá z Kataru nedoletela.

2. deň
Je veselo. Máme aj príležitosť – do Káthmandu doletela breznianska dvojica. Je veselšie a veselšie, len Robo K. nevie dostať tím do autobusu – smer letisko. Napokon lietadlo do Nepalangunje stihneme. Na letisku ešte Paľo B. a Jožko Č. ,,obsluhujú“ (podvihujú) nohami zospodu váhu a batožina je potom o dosť ľahšia. Nemáme nadváhu, rafty sú na palube! Do Nepalangunje však štyri batožiny nedoleteli. Počítame niekoľko ráz, nakladáme autobus, ale musíme čakať. Robo K. vybavuje prílet chýbajúcich loďákov. Bufet pri letisku, taká jednoduchá búda s prístreškom má terno – minie sa všetko pivo a whisky čo mali v chladiacich boxoch aj mimo nich. Prvý raz padne Jožkove okrídlené heslo expedície: ,,Pripleštime si!“ Veď aj prečo nie, keď je také lacné… Ďalšie lietadlo príde z Káthmandú až neskoro popoludní, takže Robo K. velí – ideme na obed do mestečka, čo sa podobá na cigánsku osadu, ale s pracovitými ľuďmi. Rýchlo varia, obskakujú nás, dávame si miestnu špecialitu Dal Baht, čo je ryža so šošovicovým nálevom a rôznou udusenou zeleninou a štipľavou prílohou. V rôznych obmenách udusenej zeleniny si toto jedlo počas pobytu dávame všade, lebo je to základná strava v Nepále. Vraciame sa na letisko. Doletela stratená batožina, ale bez loďáku Paľa Belka. Letiská medzi sebou komunikujú, jedna batožina je akoby vo vzduchu, ale nie je ani v Khátmandu, ani v Nepalangunje. Robo K. pripomína, že musíme ísť, cesta divočinou bude terénnym autobusom dlhá a tak Jožko Č. vyhlasuje zbierku na ošatenie Paľa Belka, otužilec Viktor K. sa vzdáva v jeho prospech spacáku a vyrážame. Putujeme naozaj cestou necestou, horskými úžľabinami, hlbokými výmoľmi, ktoré terénny autobusu zvláda, hrkoce a stále ideme do tmy a v tme. Nočnou cestou sa v jednej dedinke zastavujeme na večeru. Miestni majú šok z objednávky dvadsiatich hladošov a začínajú variť. Robo K. má jasno – uvaria! Opäť ryža ako bude ešte často a často, ale bolo to výborné. Hrkoceme autobusom do kopcov, v tme sa do polnoci dostaneme na koniec cesty. Šofér zatrúbi a z domčekov postupne povybehávajú miestni s úlohou nosičov. Nielen muži – hlavne ženy a deti. Robo K. s Gulim rozdeľujú batožinu nosičom, zapisujú každý zverený loďák a začíname schádzať úzkym kozľacím chodníčkom dolu do kaňonu. Ešte pri balení sa nájde stratený loďák Paľa Belka – bol zabalený v loďáku Jana P. Letiská mali pravdu – nezostal vo vzduchu, len ako im len mohla teda jedna batožina stále chýbať? Takže máme všetku batožinu a putujeme husím pochodom jeden za druhým strmo dolu k rieke. Robo K. stráca chodník, trocha blúdime, miestni chodník nachádzajú, Robo pri tom nachádza jeden batoh, ktorý miestne deti – nosiči odniesli trocha nabok a vybrali si napolitánky. Inak, prišlo všetko dolu v poriadku a rozkladáme oheň. Na piesku si robíme ležoviská, koštujeme pálené, do tmy sa ozýva Jožkove ,,Pripleštime si!“ Juraj P. si na chodníku rozsekol nohu a má na nej prisatú aj veľkú pijavicu. Už je dobre napitá krvou, po odtrhnutí je to taký malý masaker. Paľo B. ho zopsuje, že si ju nemal strhnúť, najprv ju bolo treba nafilmovať.

3. deň – 1. deň na vode
Ráno v kaňone rieky Karnali sa dlho balíme. Lebo sa pod chvíľou opakuje príznačné: ,,Pripleštime si!“ Laco F. (Maďar) si ako jediný oblieka dlhý neoprén, ale s nápisom na stehne CK Tulák. To nemal robiť, veselý Jožko Č. žiada nôž a nápis na Lacovi z neoprénu vyrezáva! Posádky troch raftov si zvykajú a učia sa baliť batožinu tak aby boli rafty vyvážené, aby bola batožina riadne upevnená, aby pri prevrátení nič neodplávalo. Rafteri ešte netušia aké to bude v najbližších dňoch dôležité. Vo veľkej rieke Karnali tečie po oneskorenom monzúne odhadom asi 700 kubíkov za sekundu, takže vody je až-až, viac ako sme očakávali. Všetci sú zatiaľ optimisti.

Skladajú sa tri rafterské posádky:

Filmársky raft: R. Kazík, P. Barabáš, I. Roder, P. Jatz (Jacky), M. Šaradín, M. Juroš (Čiko)
Raft Považan: J. Černý, P. Ondrejkovič (Becko), M. Urbánek, Š. Puš, L. Forro (Maďar), J. Pienčák
Raft Horehronec: P. Černý, J. Kovalčík, V. Káňa, P. Valušiak, P. Belko
Tri kajaky: Juraj, Karel a Guli

Po prvom a dlhom balení a naväzovaní raftov vyrážame. Ešte pred tým vedúci expedície R. Kazík upozorňuje na skryté nebezpečenstvá: škorpiónov, kobry a nepiť vodu z rieky – ešte stále si myslíme, že sa z nej nikto nenapije. Po 500 metrovej plavbe zastavujeme a družne kráčame do džungle, kde rastie vysoká veselá tráva. Natrháme a priviazaná na raftoch vyzerá ako veľké kytice na šťastnú cestu. Po krátkej plavbe kotvíme vo veľkej tíšine, kde vedúci expedície vysvetľuje ako otočiť do plavebnej polohy v rýchlo tečúcich kaskádach prevrátené rafty. Dvaja rafteri musia vyliezť na dno prevráteného raftu, uvoľniť z karabíny lano a otočiť raft do plavebnej polohy, celá posádka musí potom vyliezť, povyťahovať sa do raftu a pokračovať v plavbe. Nacvičovanie ignoruje Považan, Jožko Č. s Mišom U. skúšajú trénovať v kanoe vydlabanom z kmeňa stromu, ktoré majú miestni na brehu. Nedarí sa. Po krátkom zdržaní pokračujeme v plavbe, začínajú prvé kaskády (www 2 – 3), kajakár Guli vyslovuje obavu o Považan. Jožko Č. na kormidle pospáva. Keďže sme sa ráno zdržali pri balení, potom pri nácviku-nenácviku otáčania raftov, vynechávame obed a po bezpečne zvládnutej prvej, ešte nevieme, že ľahkej etape na rieke, kotvíme pri krásnej pieskovej pláži. Tím Roba K. chystá večeru – sme očarení vynikajúcou polievkou a špagetami so super nálevom. Ešte nevieme, že okrem sladkých ovsených raňajok bude kvalita jedla ešte rásť.

4. deň – 2. deň na vode
Ráno opäť rafteri dlho balia, Robo K. upozorňuje, že čas môže chýbať a vysvetľuje, že nás čakajú prvé ťažké štvorkové kaskády. Peter V. zostáva po prednáške zamyslený, Jožko Č. pri Jahmalovici pohľadom na rieku nostalgicky dumá: ,,Celú noc sa mi zdalo, že tečie sprava a doľava a ráno vidím, že opačne.“ Posádka mu to vyjasnila, večer pri táborisku najprv nezastavili a museli sa vracať proti prúdu. No a jeho veselý stav mu vo sne rieku obrátil. Viktor K. si na rozdiel od iných nedáva ani štarťáka, tvrdí, že chce mať jasnú hlavu pred tým čo nás čaká. Čakalo! Všetci však vyrážame na vodu veselí. Na konci dňa to tak nebude. Prvé kaskády WWW 3 sú úžasné, zvykáme si na masu vody veľkej rieky, užívame si vysoké vlny, zastavujeme pred prvou WWW 4 – s názvom Boh džungle (Jungle Ghat). Z Filmárskeho raftu pri prejazde kaskádou vypadáva Jacky a Becko aj s kamerou. Robo si stratencov pozbieral a čakáme ako to zvládne Horehronec. Prešli správnou stopu, pomedzi tzv. žravé valce. Kajakár Juraj spadol do väčšieho ľavého, za ním na kajaku Karel, chvíľu sa tam pozrážali, potom ich spodkom cca dvadsať metrov pod valec pretiahlo a Juraj na tretí raz nezdvíha a v panike vykopáva. Vynáša si kajak a skúša kaskádu znova – opäť netrafil správnu stopu, vo veľkých vlnách sa treba naučiť čítať kaskády. Padá pre zmenu do pravého valca, ale keď ho pustil, zdvíha eskimáka. Čakáme na Považan – dobrý nájazd ale presne do najväčšieho žravého valca, ktorý sa s raftom pohral ako so zápalkovou škatuľkou. Plávajúce pádla aj posádku raftu kajakári pochytali, rafteri to zatiaľ prežili s úsmevom, veď raz plávať to nič nie je. Eufória sa nevypláca – nasleduje na prvý pohľad vôbec nie nebezpečná kaskáda, ale Považan je v sekunde znova hore dnom, pláva celá posádka, všetky pádla, Laco F. má neskutočne vypúlené oči, Jožko Č. hodí tigra na správny breh. Kaskádu však podcení aj Horehronec a vzápätí sa prevráti aj táto zohraná päťka. Už-už v kaskáde zdvíhajú prevrátený raft a padli do ďalšieho žravého veľkého valca a melie ich ako hračku, niekde pádla, niekde posádka, Peťo V. bojuje vo valci držiac raft za všetkých, ale raft neudrží – nevydržalo rameno, vyskočilo! (Neskôr si v popise rieky prečítame, že kaskáda s viacerými valcami za sebou má nenápadný názov – Príjemná a ľahká! (Sweetness & Light). V malej, ale v tej chvíli zázračnej tíšine pri pravom brehu sa všetci aj s materiálom postretávame, všetko zachraňujeme, ešte aj plávajúcu sandálu Juraja K. Nasleduje prvá pomoc Petrovi V. Vykĺbené rameno po asi pol hodine Ivo R. a Robo K. nahodia naspäť, Peter V. sa však už povezie ako porcelán. Ešte presne nevie aké to bude v ťažkých kaskádach pre neho ťažké. Varíme obed a oddych na slnku po prežitých zážitkoch všetkým dobre padol. Samozrejme najmä tým, čo plávali vo veľkých vlnách a valcoch. Niektorí už tušia, že to asi nebude jediné plávanie, ale nikto si to nahlas nepripúšťa. Pokračujeme, rafty v zmiešanej zostave. Mišo Š. nastupuje do Horehronca, Peťo V. ako porcelán do raftu Filmárskeho. Nasledujú kaskády s veľkými vlnami, krása na vode a okolo, užívame si…. Zastavujeme pred kaskádou WWW 4 s príznačným názvom Väznica (Jailhouse). Začína sa veľkým valcom v strede, konči sa menším. Nájazd je najlepšie zľava – Becko s kamerou nasadaná do Považana, nesprávne zaberie pred druhým valcom a Jožko Č. s posádkou plávajú v ten deň tretí raz. Becko si zaplával v ten deň štvrtý raz. Vo valci ho pomlelo a vytrhlo mu fotoaparát v ,,nepremokavom“ puzdre. Obeta bohom Karnali. Ešteže má ďalší fotoaparát… Konečne táboríme, opäť na pieskovej pláži, Jožko rozpráva príhody, oheň blčí a Štefan P. objavuje v blízkom lese citrónovník. Zarodil – natrhali sme dosť do čaju na celú plavbu. Posádka Horehronca sa konečne vyslovila: ,,Keby sme mali preplávať po prevrátení raftu ešte dva také valce, tak to asi neprežijeme“, zhodne tvrdia Viktor K. a Peter V. Laco F. (Maďar) z Považanu si myslí, že horšie to už nemohlo byť, je rád, že je na chvíľu na suchu, teda na noc. Ešte sa vybral do lesa, varujú ho, aby si dal pozor na kobru. ,,Kobra neny tak nebezpečný ako náš vodca na kormidle“, tvrdí o Jožkovi Č. Večeriame – opäť vynikajúca super polievka a ryža s udusenou zeleninou a sušeným jačím mäsom. Guli sa opäť vytiahol ako kuchár.

5. deň – 3. deň na vode
Laco F. (Maďar) nás budí kalvadosom, nasleduje Jahmalovica a v tábore sa po raňajkách šíri nezvyčajná pohoda a málo pohybu. Zbalený a putovanie pripravený Pavol B. neustále pripomína, aby sme sa už konečne rozhýbali. Už vie čo nás čaká – Robo K. to napokon zvestuje všetkým: desať kaskád, ťažkých ako tie najťažšie včerajšie. Prvá je kaskáda Opíc a je vraj v pohode, ideme na oči, teda nezastavujeme. Dlhá je asi 500 metrov, veľké 3 – 5 m vlny, valce. Postupne plávajú všetky tri rafterské posádky. Prvý sa prevráti raft Filmársky, za ním Horehronec aj Považan. Jeho kapitán Jožko Č. mlčí, Laco F. je rád, že prežil, Petra V. s ,,opraveným“ ramenom ťahali z vody veľmi opatrne. Jožko Č. dáva posádke príkaz, že pôjdu vedľa brehu. Hovorí ďalšiu pamätnú vetu: ,,Ja už neverím ničomu“, vysvetľuje. Kaskádou Boží dom (God´s House – www 4+) to však nejde. V strede veľký asi 5 metrový valec, vľavo menší, doprava sa rafty nedostanú. Niet úniku – musí sa ísť. Filmársky raft prechádza vľavo v pohode (porcelán Peter V. je pre istotu na brehu), rovnako cez valec vľavo prerazí Horehronec. Zostáva mierne demoralizovaný Považan – časť posádky aj s vodcom odmietajú nastúpiť. Nastupuje improvizovaná posádka: ľavý háčik Juraj P. – kajakár, pravý háčik neohrozený Štefan Puš, ako motor nezmar Becko a na kormidle Robo K. kaskádu zvládajú dramatickým prejazdom cez ľavý valec, ale v pohode. Nasleduje obed, posádky raftov aj kajakári naberajú sily – majú na čo. Robo K. vysvetľuje čo nás čaká – päť ťažkých kaskád. Výklad nepridáva na nálade. Prvá je kaskáda Pyramída. Filmársky raft a Horehronec prešli, nekonečne dlho čakáme kým sa zjaví Považan. Padli do posledného valca (najväčšieho) a nasleduje nepríjemné plávanie. Kajakár Juraj ťahá Jožka, ktorý je na konci so silami, vyzerá, že nedýcha lebo nič nehovorí. Laco F. (Maďar) je riadne pritopený, na brehu tvrdí, že mal pocit akoby ho veľryba stiahla pod vodu. Potom sa mu ukázalo, že to Jožkova ruka bola na jeho klobúku (prilbe) stlačila ho pod vodu. ,, a Jožko Č. si zo mňa urobil podvodný rebrík, aby sa po mne vyškriabal na vzduch.“ Ďalej už nie je nikomu z Považanu do reči, Jožko Č. opúšťa pred nasledujúcou kaskádou posádku a vyberá sa horolezeckým terénom po brehu. Preskupujú sa posádky raftov, demoralizovaný Považan posilňuje Guli a naväzuje na raft kajak. Čakajú nás štyri ťažké kaskády, najmä www 4 s názvom Ťava. Prejde Filmársky raft, dvaja kajakári a čakáme na Horehronec. Zlý nájazd a prevracajú sa vo valci vľavo. V Kaskáde obracajú raft a zožerie ich diera v strede. Už majú raft skoro obrátený znova a natlačí ich na skalu, kam sa valí voda celej rieky – asi 700 kubíkov za sekundu. Juraja K. stiahol prúd pod skalu a výdatne ho tam mlelo – chvíľu nad vodou, chvíľu pod vo víre. ,,Keď som zistil, že raft je preč, už som s tým nebojoval, bolo to nad moje sily, stále ma to v kruhu ťahalo a ponáralo, sťahovalo pod hladinu“, spomínal neskôr v tábore na dramatické chvíle. Z vírov ho vytiahol kajakár Karel, ktorého sa chytil. Jurajovi K. potom trvalo aspoň 15 minút, kým sa rozdýchal: ,,Bol na mňa asi strašný pohľad“, myslí si. Bol! Juraj P. medzitým naháňal na kajaku pádla a hádzačku. Napokon nás na záver dňa čaká už len posledná kaskáda, krásne vlny, jedna asi sedem metrová, bez valcov. Táboríme a gratulujeme. Peter J. (Jacky) má v ten deň 51 rokov. Zapíjame slivovicou. Varí sa a všetci znova a znova prežívajú chvíle na rieke. Laco F. znova tvrdí: ,,Kobra neny tak nebezpečný ako náš vodca.“

6. deň – 4 deň na vode
V prvej kaskáde nás prekvapí Horehronec – posádka Paľka Č. prejde časť vysokých vĺn na hrane raftu, Viktor K. a Juraj K. vyľahli na správnu stranu, takže prežili bez prevrátenia. Nasleduje pokojnejší úsek, zastavujeme pri prvom vodopáde v Červenom kaňone rieky Karnali. V piesku na brehu čerstvé leopardie stopy – samica s mláďaťom. Pri druhom, ešte krajšom vodopáde opíc obedujeme. Paľo B. a Becko filmujú opice. S výhľadom na tretí, ešte krajší vodopád táboríme. Hodnotia sa predchádzajúce dni na vode. Laco F. (Maďar) sa zdôveruje: ,,Keď som sa topil, mal som pocit, že mi rastie žrebro.“ Po krížovom výsluchu sa vyjasňuje – myslel žiabre. Pohodu pri varení pod zapadajúcim slnkom narušil vážny problém – už nie je čo piť. Štefan P. si spomenul na bandasku nepálskej pálenky, ktorú priniesol Robo K. a hneď prvý deň ju kolektív po okoštovaní jednomyseľne zamietol. Štefan P. navrhol riešenie podľa základov psychológie: ,,Máme 30 minút na to, aby sme si vsugerovali, že je výborná.“ Stačilo 5 minút. Pavol V. podporuje rozhodnutie vyhlásením, že ide o čistý prírodný produkt: ,,Je tam nepálska voda, ovocie a aby to lepšie kvasilo, miestni do toho pľujú, takže všetko je prírodné!“ A tak sa opäť vyslovuje základné heslo nepálskych dní: ,,Pripleštime si.“ Bandaska s nepálskou neznámou tekutinou sa vyprázdňuje, v hlavách vodákov uvoľňuje najrôznejšie zamyslenia. Laco F. (Maďar), ktorý má Jožkom vyrezaný obdĺžnik v neopréne na ľavej nohe, kde bol nápis CK Tulák, dumá nad slnkom spáleným stehnom: ,,Prídem domov ako kockovaný tiger.“ Večer sa napokon ešte vyjasnil – Viktor K. (Čech) priznal schovanú fľašu slivovice. Najprv sa síce stratila pod zaviazanou vykĺbenou rukou Pavla V. , ale keď sa vypila bandaska nepálskej pálenky, prišiel rad aj na slivovicu. Šťastne vypitá. Večer sa ešte pečú veselé zemiakové placky, ale Jožko Č. reklamuje, že si dal odporúčané dve a nič. Ráno si dáva ako aj ostatní ďalšiu.

7. deň – 5. na vode
Príjemné vstávanie, raňajkujeme, niektorí aj veselé placky, pečú sa ďalšie. Niektorí nič, ale Becko je veselý… Na táborisku Pod vodopádom je však krásne všetkým, vyšlo slnko, sušíme veci. Pri nakladaní sa ukázalo, že Horehronec fučí. Po krátkom zdržaní lepením vyrážame. Krásne scenérie, mierumilovné vlnky, kaňon Karnali sa otvára, objavujú sa prvé domčeky. Chlapci v raftoch sa slnia, fotografujú prírodu a domorodcov, ktorí nás pozdravujú z brehov, najmä deti vybiehajú z chatrčí mávať zriedkavým cudzincom, sem tam je už v raftoch niečo aj nepriviazané, pohoda, klídek, tabáček… Považanu velí Štefan P. a zohráva si na pokojnejších vlnkách posádku. Guli od nudy priväzuje kajak k raftu a vylieza do Filmárskeho. Zrazu za zákrutou sa objaví kaskáda – Robo K. stihol len vysloviť: ,,Tá tu minulý rok pred posledným monzúnom nebola.“ Guli stihol skočiť do kajaku a v poslednej chvíli sa zašprickovať – posádky Považanu, ale hlavne Horehronca sa však skonsolidovať nestihli. Vľavo aj vpravo veľké valce, v strede vlna, ale riadne veľká šrotovacia. Vo Filmárskom rafte dostáva Pavol B. po náraze do vlny po ústach, nevie od čoho, Považan aj Horehronec sa prevracajú. Viktor K. letí vzduchom a prilbou pristáva na tvári Juraja K. – okuliare vzala Karnali, na očiach sa mu postupne vyfarbil riadny monokel. Považan prežil prevrátenie zjavne bez strát, ale z Horehronca pláva všeličo a kajakári chytajú. Horehronci preplávali hore dnom celú kaskádu. Viktor K. pritopil fotoaparát, Paľko Č. stratil nový širák a obľúbené slnečné okuliare. Vysvetľuje: ,,Slníme sa na vlnkách, pohoda, a keď sme zbadali kaskádu, bolo neskoro. Nasadzujeme si prilby, veci zostali nepriviazané, Viktor dokonca vypadol bez prilby prvý a plával 100 metrov od raftu, len šiltovka sa mihala na vysokých vlnách, Neviem, boli sme v panike, snáď keby sme vyskákali, ten raft by to sám prešiel – padli sme do diery a voda nás normálne vyfackala.“ Nuž kaskády Karnali sú zradné a zákerné. Zvyšok dňa už v pohode, vnímame prírodu, stáda opíc na brehu a hlavne prvé horské osídla – na prvý pohľad romantika, neolit, no spojený s mobilnými telefónmi. Ten má asi každý domorodec.

8. deň – 6. na vode
Posledný deň na vode, ráno je krásne, ale smutno, už vieme, že divočina sa stráca a naplno budeme plávať do síce rustikálnej a domorodej, ale predsa do civilizácie. Chlapci sa aspoň tešia, že bude veselo – pivo a iné. Raňajkujeme opečený chlieb a jačí syr a nie ako zvyčajne ovsenú kašu – Považan sa totiž vzbúril a odmietol raňajky na sladko. Nasadáme, rieka sa zmiernila, vlny sú príjemné, ale rieka stále rýchlo tečie. Mávame deťom z okolitých osád, z diaľky vyzerajú ako život v dávnoveku, malebné, na záver je krásny kaňon. Na začiatku, pred vstupom do kaňonu križuje pred nami rieku veľký had – hlava vysoko vztýčená nad hladinou. Juraj P. na kajaku mu radšej uvoľňuje cestu… Čoskoro sa skončí 187 kilometrov na rieke Karnali a záver plavby je fascinujúci. Kaňon pred Chisaspani, kde končíme je ovešaný mládežou, všade varia miestne národné jedlo Dal Baht, oslavujú budhistický sviatok, vítajú nás. Na brehu vychádzame na miestne námestie, či vlastne akési autobusové nádražie, plné výkalov, prasiat, kravičiek, sliepok, hnojovky, túlajúcich psov a kozičiek. Za námestím na hlavnej ceste si pod prístreškom miestnej tzv. reštaurácie sadáme na obed a musíme veriť, že to jedlo v poriadku. Pivo v sedemdecových fľašiach určite. Nasadáme do nášho známeho autobusu, predtým ešte naložíme batožinu, plná je aj strecha a putujeme do národného parku Bardyja – džungľa, kde žijú tigre, nosorožce, opice, leopardy divé slony, všelijaké hady a iná háveď. Prichádzame do modernej lodže s prízemnými izbičkami, niektoré dokonca s krásnymi modernými kúpeľňami a v strede komplexu s krásnym parčíkom. Hlavne je tam prístrešok s barom, v ktorom je v ponuke Ruslan vodka (aby to niekoho neplietlo, nepálskej výroby). Pri vodke a pive sa znova a znova rozoberá – kto ako, prečo a kedy plával. Je veselo, ozýva sa Jožkove: „Pripleštime si!“ Ruslan vodka sa v bare míňa, už nie sú pollitrovky, len dvojdecové, ale obsah je rovnaký, barman vysiela rýchleho posla po zásoby…. „Pripleštime si!“