Cyklistické a skialpové akcie na rok 2018 - pozvánka

Info TU....


Požičiavam prívesný vozík na 9 bicyklov.
Info TU....


Galéria

Jesenným hrebeňom Nízkych Tatier,Chopok a Ďumbier. Šport a fauna,flóra – prekvapujúce stretnutie na fotografii 7.miesto Honza Lásko S lyžami na Hoverlu Veľkonočný Banát Livigno na bicykli Silvestrovský splav Váhu 2015 Na biku Čiernou horou až do Albánska Jarný Retezat na skialpoch 2017

Archív

Monte Negro – Durmitor

Monte Negro – DurmitorTento článok by vraj nemal nikoho uraziť,ale vzhľadom na cenzúru národnostných,etnických,náboženských,politických a ebikových skupín by ste sa dozvedeli o sobotnom odchode a nedeľnom príchode. Srandujem. Iba že by nie. Vynechám židov,čechov,Ficov aj ebajkistov – tak ako si Peťo želal.

Nasadáme v Melčiciach,podľa Viktora vo Velčicích a podľa Peťa na konci sveta. Orgán poradil Peťovi že za kruháčom doľava. No zabudol povedať že za tri kilometre. Naskakujeme pred nami v zostave:Rada starších,rada mladších,rada krajších a Milan.
Pre nezainteresovaných:Viktor,Peťo,Silvo. Mates,Goro,Tomáš. Nika,Paťka no a Miňo – vyslúžil si prezývku vedátor. S tričkom „Som vedec – pýtajte sa ma“ to zaklincoval.

Po ceste stojíme v Sarajeve. Pýtam sa Viktora či si nechce radšej oddýchnuť v aute. Vraj si podriemal v Maďarsku na diaľnici. V nedeľu poobede sme v kempe Bastasi kúsok od Černohorských hraníc. Nažhavený nasadáme na bicykle a urobíme si zahrievačku po najbližšiu Černohorskú krčmu. Takýto tréning budeme pre nasledujúce dni potrebovať. Krčmový tréning pravdaže.

Je pondelok a my vyrážame do osady Trsa. Popri rieke piva to šlo ľahko. Sem tam stupák,zjazd,Čech. Na stúpania nie sme zvyknutí,hlavne cena piva stúpla oproti ostatným Viktor –výletom. Posledný stupák do osady vo výške skoro 1500mnm nám dal zabrať. Hlavne mne zabral veľa miesta na nosiči,pretože som Paťke pomáhal s batožinou . Podvečer už sedíme na pivku. Na večeru hostina ako sa patrí.

Je utorok. Milan vstáva skoro. Vraj aj Einstein spal len 4 hodiny. Nečudujme sa. Milan hľadá wifinu,Peťo hľadá tričko,Silvo hľadá chleba. Podozriví sú všetci naokolo. Krava,kočka,veter,motorkár. Pri raňajkách padla stávka medzi Viktorom a Peťom. Čivavy boli,alebo neboli. Kto mi odpovie.
Prechádzame kaňonom Sušica a obedujeme pri jazere-nejazere. Tu vyskakujú na povrch Miňove znalosti zo všetkých oblastí končiacich sa na Lóg. Od grafológa po gynekológa cez slaninológa. Peťova má moc Éčok,Silvova moc vody. Radosť z ticha netrvala dlho a prihnalo sa asi 20 turistov. Už je tady máš – podotkol Viktor. Stúpame radšej rýchlo preč. O vyhliadkach Vám nebudem nič hovoriť. Príroda krásna a v nás veľký potenciál. Podvečer sme v Žabljaku  u babky. K nej sa nevmestíme,ale zhodou okolností stretáme pani ktorá vie ubytovať 9 ľudí. Prípadne 9 ľudí a jedného tuhého fajčiara v jej obývačke.

Ďalší deň je oddychový. Užívame si pohodu miestneho obyvateľstva. Zatúlame sa na farmu k veľmi milej babičke. Ponúkne nás syrom a niečím tekutým v smaltovanom hrnčeku. Ja som lišiacky odmietol,i keď som mal v ruksaku taktickú výbavu od firmy Harmasan pre prípad miestnych ochutnávok. Viktor sa ako starý gentleman spýta koľko godina má babička či už 80. Babička odpovedá že 70. Po pár kilometroch som z hajzláku musel odmotať kúsok Peťovi. Reku mu dám celú rolku. Peťo vraví:Pane Čechu pudu do rizika. Po ceste naspäť sa zastavíme u Viktorovho kamaráta huslistu na malej farme. Je chorý a značne unavený. Paťka tu objavuje malých psíkov a chvalabohu že mám kapse plné,lebo by sme nejakého brali domov.

Štvrtok vyrážame poriadne namazaný. Retiazky,vidlice,opalovák,večerná rakia. Vraciame sa do dedinky Trsa cez najkrajšiu oblasť národného parku Durmitor. Kopce sú obrovské. Rovnako ako náš entuziazmus. Tomášovi je každý kopec malý a z vrchu sa nám vždy vracia naproti ,naopak Miňovi vraj nestačia prevody. Možno stačilo aby si vymenili bicykle. Je smutné vidieť ako prírodu suší viac ako nás – lúky,jazerá a potoky suché. Psíkom sme dali všetku vodu čo sme mali. Pred Trsou sme doplnili pitný,pivný režim a spustili sa ku chate.

Nadišlo piatkové ráno a čas vrátiť sa do kempu. Klesanie serpentínami nás bavilo. Brzdy horeli celý čas. Niektorý z nás už mali pekne vybývané platničky. To ja som cítil chrbát ešte tri dni po Žabljackom nocľahu. Na hraničnom prechode sme sa schladili v rieke Tara. Peťo a Silvo neváhali ani sekundu. Voda bola chladná podľa chalanov tak 2cm studená. Peťo našiel v kempe tričko a Miňo našiel wifi. Blaženosť v každom z nás.

Sobotu sa chystal raft. Viktor sa olejofke s radosťou vyhol a zostal odpočívať v kempe. Vody je málo a pseudo športovcov veľa. Peťo to popísal že sa cíti ako na kačacej farme. Vzdialili sme sa od brehu a užívali sme si rieku. Najviac iniciatívy vykazoval Miňo. Od Guida si vyslúžil prezývku turbo. Na chvíľku ho nechal kormidlovať,konečne nejaký adrenalín. Peťo so Silvom museli byť na druhom rafte. Citujem Silva:„Normálne som narobený,ty decká to len hladkali tú vodu tými pállami.“. Večer sme sa po dohode vybrali domov. Mysleli sme,že cesta domov bude obyčajná. To by sme ale nemohli ísť s Viktorom. Všetkým sa už driemalo,kým Viktor neskočil na brzdy a nezakričal cez okno:„Davaj Dedo naskoč“. Milan sa potlačil a už mal vedľa seba stopára. Goro vravel že mal na chrbte lístie,mal som menšie tušenie že sa pred chvíľou zobudil v kríkoch. Niektorým cestujúcim táto záležitosť veľmi nevoňala. A to doslovne. Doviezli sme dedka do najbližšej dedinky rozlúčili sa a pokračovali domov.

V nedeľu ráno sme doma,lúčime sa s Viktorom a celou partiou. Možno unavení,možno zmoknutí,ale vysmiati –plný zážitkov a šťastní. Šťastie,to ozajstné,ktoré len ťažko nájdeme v našej komfortnej zóne.

Ďakujeme.

Mates

 

 

 

 

 

 

Pridaj komentár