Cyklistické a skialpové akcie na rok 2018 - pozvánka

Info TU....


Požičiavam prívesný vozík na 9 bicyklov.
Info TU....


Galéria

Jeden super zájazd,alebo Rumunský Banát Štyri ročné obdobia na Durmitore Expedícia do hôr Sarajevských Vôbec nie lážo plážo Macedónsko V Bosne ako vo sne Expedice Černá Hora – Albánie Moldavsko 2016 Banát po vode a na bicykli

Archív

Rozmanité Macedónsko

Rozmanité MacedónskoZačalo to štartom s dávkou adrenalínu,začo môžem poďakovať ŽSR. Vlakové spojenie BB – BA s prestupom v ZV zlyhalo hneď v úvode cesty. Keď vám výpravca povie,že vlak ktorý vás mal odviesť do BA už odišiel,zaleje vás pot a hlavou sa začnú miešať nápady ako tuto situáciu vyriešiť.

V tomto okamihu asi zapracovala karma a možno trošku teta na dispečingu,s ktorou sa spojil výpravca. To sa už nedozviem. Isté však je,že vlak s odchodom 19:03 hod nakoniec na stanici v ZV bol a čakal napriek tomu,že už bolo 19:30. Vraj menili niečo na brzdách. Odľahlo mi,ako asi nikdy….Bicykel naložený,situácia predýchaná,výlet sa môže začať!

V Bratislave stihol zvyšok partie dať jedno pivko,keďže ma museli čakať. Pred Viktorovou dielňou sme sa zoznámili. Z minuloročného tripu na Čiernu Horu som poznala Duňa a samozrejme šéfa výpravy Viktora. Dokopy nás bolo 7 kusov – Dáška,Peťo,Mišo,Ľudko,Duňo,Viktor a ja. Bratislavu sme opúšťali o 23:00.

Deň príjazdový:Keď sa balíte do Macedónska,predpokladáte,že iné ako krátke nohavice,tričko a plavky potrebovať nebudete. Predpovede počasia predchádzajúcich dní sa pohybovali okolo 35°C. Môžete si tipnúť koľko stupňov bolo,keď sme po cca 16 hodinovej ceste dorazili do Mavrova?! …..Krásnych 15 °C,polka leta ako s katalógu. Po krátkom rozmýšľaní sme sa rozhodli zmeniť pôvodný plán. Dedinka Mavrovo je vo výške 1220 m.n.m. a na najbližšie 2 dni hlásili dážď. Vybrali sme sa teda k Ohridskemu jazeru do Trpejce.

Deň prvý:Počasie nás naďalej trápilo. Nedali sme sa však odplašiť. Hneď ráno sme vybehli s Dáškou na malú prechádzku okolo Ohridského jazera. Keď ho vidíte na fotke,poviete si,aké krásne more! Pravda je však inde. Ohridské „more“ je vraj najkrajším a jedným z najstarších jazier v Európe.

Naša heterogénna skupina sa rozdelila na dve polovice. Prvá časť sa vybrala na okruh práve okolo Ohridského jazera. Dáška a Peťko si tak hneď na úvod prešli 95 km. Cestou navštívili Kláštor Sv. Nauma,vodné múzeum,dali si pivko,vyšľapali si vysokohorskú prémiu na Albánsko/Macedónsku hranicu a so západom slnka a silným protivetrom si užívali návrat na ubytko. Druhá časť výpravy sa vybrala na pivko do Albánska. Neobišli sme kláštor Sv. Nauma,nasali atmosféru tohto posvätného pútnického miesta a pokračovali v krátkom cca 30 km výlete. Cestou sme si v marhuľovom sade pooberali ovocné zásoby na najbližšie dni,pochutnali si v Albánsku na dobrom pivku a pobrali sa domov.

Deň druhý:Slniečko sa konečne rozhodlo,že nám posvieti na cestu. Na programe bol výšľap k Prespánskemu jazeru v Národnom parku Galičica. Krásnymi serpentínami,asfaltovou cestou sme vyšli do sedla. Po cyklotrase sme prešli cca 50 km okruh,ktorí viedol cez planiny obklopené horami,lúkami a pasienkami. Práve Prespánske jazero je zdrojom vody pre Jazero Ohrid. Voda do Ohridu preteká krasovými dutinami v NP Galičnica. Vďaka tejto cyklotrase si NP prejdete v plnej paráde. Výhľady,ktoré sa nám naskytli sme si vychutnávali na 100% do momentu,kým nás nenapadli muchy  Duňo a Mišo v snahe ujsť pred nimi,začali zjazdovať do mesta Ohrid. Pri tomto zjazde mal čo človek robiť aby nespadol,pohľad nám všetkým utekal na očarujúce mesto Ohrid.

Náš deň sa skončil omnoho chutnejšie než si na jeho začiatku každý z nás predstavoval. Manželský pár,ktorého dcéra nás ubytovala nám zabezpečil večeru. Manželia majú okolo 80 rokov. Boli vždy usmiati,plný života. Pripravili nám výborného pstruha. Endemický druh,ktorý žije len v Ohridskom jazere,pripomínal lososa a k nemu nám naservírovali pitu. Všetky taniere ostali za pár minút prázdne.

Deň tretí alias „oddychový“:Bicykle sme naložili na vlečku a čakal nás presun do Národného parku Mavrovo. Cestou sme však preskúmali už spomínané mesto Ohrid. Mesto je zapísané do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Nad mestom sa pýši pevnosť ktorá bola postavená ešte v 10 st. Hradby pevnosti majú 3 km. Celkovo bolo v meste postavených 365 kostolov (na každý deň jeden),z ktorých stojí už len cca 120. Mesto je turistickým centrom celej oblasti a to hlavne vďaka jazeru. V meste je tiež pôvodný amfiteáter z rímskych čias,kostol sv. Sofie s freskami svätcov. Mesto sa určite oplatí vidieť. Malebné uličky vedúce na hlavnú promenádu učaria každému.

Cestou do NP Mavrovo sme neobišli Kláštor sv. Jovana Bigorski,kde dodnes žijú mnísi. V kláštore sa nachádza krásne vyzdobená kaplnka. Honosnosť a bohatstvo tu vidno vo všetkých kútoch. Trošku nás zamrzelo,že sme nevideli viac z toho ako mnísi žijú a ako vyzerá ich bežný deň. Ale malo to svoje čaro.

Deň štvrtí alebo „búrka nás nedobehla“:Poobede hlásia búrky. V počte 3 kusy sme sa tak vybrali hneď ráno cez Bistrú planinu do dedinky Galičnik. Išlo o najstrmšie stúpanie celého výletu. Do dedinky to bolo asi 17 km. Cesta sa dá urýchliť aj stopom a túto možnosť využil Ľudko ,ktorého vyviezlo do polovice cesty auto s miestnym pánom. Tento výlet bol výborný v tom,že napriek tomu,že sme vyrazili v 3 vlnách všetci sme sa nakoniec zišli v miestnej krčmičke a niekoľko krát po ceste v závislosti od toho kto koľko vládze a ako ďaleko sa mu chce ísť.

Galičnik,je dedinka v kopcoch obklopená pastvinami a voľne pasúcimi sa ovečkami. Ľudia sa tu zdržiavajú hlavne v lete. Z rozprávania miestnych ľudí sme sa dozvedeli,že v zime ostávajú v celej dedine len dvaja ľudia. Cesta je neprechodná a žijú zo zásob,ktoré si počas letného obdobia nachystajú.

Ako to už v sparných letných dňoch býva,sem tam príde aj búrka. Nikto z nás sa nechcel vrátiť späť tou istou cestou. Našli sme si teda pekný cyklo okruh. Proti však boli blesky a mraky,ktoré sa na nás valili. S Dáškou sme to najhoršie prečakali v altánku s krásnym výhľadom na Jazero Mavrovo. Keď dážď ustál,vrátili sme sa na križovatku cyklociest,kde už boli chalani s nerozhodnými pohľadmi. Dážď prečakali pod stromom na lúke. Opäť prišlo rozdelenie Mišo,Duňo a Peťo zbehli do dediny. Dáška,Viktor a ja sme sa rozhodli pokračovať v plánovanej cyklotrase. Rozhodnutie sme neľutovali. Dážď nás nedobehol. Užili sme si výšľapy a zjazdy krásnymi lúkami. Čerešničkou na torte bol trialový zjazdík po turistickej značka,ktorú nám poradil miestny pastier oviec. Brzdilo nás len 1,5 m vysoké papradie,potôčiky a skaly. Trial ako sa patrí. Radosť v očiach mal hlavne Viktor a Dáška.

Deň piati alias kráľovský:Keďže hlásili pekné počasie,dnes sa nebolo kam ponáhľať. Po dobrých raňajkách a výbornej „talianskej“ káve sme sa vybrali ku Kosovsko – Albánskym hraniciam. Stúpanie bolo síce dlhé,no mierne a prijemné. Osobne sa mi šlo výborne,užívala som si každý kilometer. Príroda okolo nám tiež neostala nič dlžná a bolo na čo obzerať. Celým údolím pretekala rieka Radika a niekde nad hlavami sme mali najvyšší vrch Albánska a Macedónska,Koráb.

Po ceste sme si prešli aj colnou kontrolou. Colníka bolo treba síce zobudiť. Očividne tam nemajú rušno . Po pár kilometroch sme narazili na ďalší domček,v ktorom bol colník,ktorý strážil kosovskú hranicu. Keď nám povedal,že tam chodieva na 7 dňové turnusy,zatočili sa nám oči. Nezávideli sme mu,určite to nie je ľahké byť sám niekde v horách bez možnosti s niekým sa porozprávať. Viktor mu dal ochutnať naše pivo a colník nám povedal,že pred 20 rokmi robil v Bratislave zmrzlinára. Svet je malinký .

Po ceste sme mali ešte 4 menšie dedinky. Dedinky,do ktorých ešte nezasiahol tlak civilizácie. Ľudia tam žili jednoducho. Mali svoj skromný domček,dobytok a skúmavý pohľad. Ten bol vidieť hlavne na deťoch,ktoré nemohli odtrhnúť oči z bicyklov. Keď sme dorazili do dedinky Vrben povedala som si,že takto nejako to mohlo vyzerať u nás pred 30 rokmi. Tá vôňa dediny ma nachvíľku vrátila v spomienkach do čias,keď sme chodili k babke na prázdniny. Je pekné vedieť,že takéto miesta ešte existujú. Bodaj by to tak ostalo.

Deň odchodu:Uletelo to rýchlo ako všetko dobré. To asi pozná každý. Program bol voľný,odchod sme si naplánovali na cca 13 hodinu. Peťo si bol vyrovnať resty,ktoré mu ostali zo štvrtka,kedy pôvodné plány skrížila búrka. Ja a Dáška sme sa vybrali na prijemný výlet okolo Jazera Mavrovo. Chalani si po dobrej kávičke boli obzrieť miestne lyžiarske stredisko a už schátraný kostol v blízkosti jazera. Je to fotogenické miesto. Kostolík býva zaplavený no teraz bola hladina jazera nízko. Po príjemnom dni,ktorý si každý prispôsobil podľa svojich predstáv sme sa vybrali na cestu domov.

Macedónsko je zaujímavá rozličná,rozmanitá a odlišná krajina,v ktorej sa mieša konzumný život,ktorý pozná každý z nás z dovolenky v Bulharsku,Taliansku a pod. (s tým rozdielom,že Ohridské „more“ by ste v tom Bulharsku hľadali márne). Stačí však odbehnúť pár kilometrov a nájdete ešte nedotknuté miesta,kde si ľudia žijú svoj skromný a pokojný život. Ďakujem Viktorovi za možnosť zažiť to. A ešte jedna rada. Keď sa Vás na maďarských hraniciach bude pýtať colník,či náhodou nepašujete cigarety alebo alkohol,tak stačí odpoveď,“nie! však sme športovci“ a ukázať na biky ,pustí vás bez problémov ďalej.

Pridaj komentár