Štyri ročné obdobia na Durmitore

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, kde sa voda sypala, fľaša na vodu nabíjala a kyslé mlieko jedlo lyžicou, v krajine pripomínajúcej Himaláje, vo svete fantastických štítov, vápencových skál, hlbokých kaňonov, horských usadlostí, salašov, ľadovcových jazier a majestátnych čiernych borovíc si splnila svoj sen o okružnej jazde na bicykloch národným parkom Durmitor horehronsko-blavácka partia.

Píše sa máj 2013, obdobie, o ktorom všetky sprievodcovské brožúrky uvádzajú, že Durmitor je pod snehom. Počasie po nezvyčajne teplom apríli začína byť nestabilné, očakávaný je pljušak, gmrljavina ale i sunčani intervali. A tak vyrážame, na 5 dní, naľahko, na špinavca, len s oblečením do dažďa, chladu a zubnou kefkou.

Po spoľahlivom a obdivuhodnom šoférskom výkone Viktora prichádzame po 12 hodinách pre pasažierov pohodlnej nočnej jazdy v komfortnom mikrobuse do kempu Monting Turs v Bastasi v blízkosti hranice Bosny a Čiernej hory (480 m). Krajina je polomŕtva, turisti žiadni, letná sezóna sa len pripravuje. Víta nás iba modrá obloha a Durmitor s rozlohou 390 km2 a najvyšším vrchom Bobotov Kuk 2 523 m, ktorý je na nasledujúce dni celý len náš.

Zaparkovať auto s prívesom, rýchlo pobaliť a na kone! Po krátkom zjazde popri sútoku dvoch mohutných riek Piva a Tara prechádzame hraničným prechodom do Čiernej hory. Pasová kontrola ešte pripomína staré časy, ale podozriví sme sa nezdali. Prečo by sme sa hneď nestavili na pivečko keď aj tá rieka pod nami sa volá „Pivo“ ? Potešili nás domáci, keď operatívne ihneď postavili variť aj polievku.

A potom sa začalo nekonečné cvakanie foťákov, pretože tunel striedal tunel, väčšina len vytesaných do skál kaňona a pod nami nádherná valiaca sa rieka Piva. Musíme sa sem vrátiť, lebo nikto v eufórii tunely nespočítal. Tipnete si?

Po prechode priehradného múra vodnej elektrárne obdočujeme od Pivsko jezero na Pivsku náhornú planinu. Vychutnávame si skoro 1 000 m stúpanie na 15 km po serpentínach do malej horskej osady Trsa (1 400 m). Príjemné jarné počasie v závere trasy vystriedala moguča kiša. Nikto nezostal suchý.

Na Trse u Milana Jokanoviča nás už čakali, malá Aňuška všetkých vítala, boli sme určite prví hostia tohto roku. Útulné ubytovanie v chatkách, vtedy sme ešte netušili, že môžu existovať aj menšie . A najpríjemnejšie prekvapenie: zakúrené v malej piecke uprostred jedálne! Po zaplnení žalúdkov domácimi špecialitami: čorba, cicvara, kačamak, čevapčiči, ražniči, nikomu nič ku šťastiu nechýbalo. A tak mi nedá neurobiť reklamu domácim: http://www.etno-selo-jokanovic.me/

Cez noc zavítala na Durmitor jeseň. Naša plánovaná trasa SZ oblúkom je zavalená snehom po výdatnej zime, meníme plány a vydávame sa JV oblúkom, ktorý je už odtopený a prefrézovaný. Popod husté mračná ešte stále po planine Pivskej sa dostávame do osady Nedajno (1 496 m), kde sa práve rodí nová krčmička s ubytkom u statného rangera Srba Ranka. Po kávičke a pivku pokračujeme kamenistou cestou k najkrajšiemu kaňonu Čiernej hory – Sušica. Kolmé, stovky metrov hlboké skalné zrázy vystupujúce z hmly vzbudzujú pochybnosti, či sa dno dá dosiahnuť inak ako zlanením. Ale zjazdom po cestičke ponárajúcej sa v pravidelných serpentínach do steny kaňonu sa bezpečne dostávame až na dno k ľadovcovému Sušickému jazeru v nadmorskej výške 1 170 m. Kto príde v lete, jazero nenájde. My sme ho zažili v jeho plnej sile, 450 m dlhé, 200 m široké a 7 m hlboké. Teplota vzduchu nedosahovala ani 10°, voda ľadová tak, že „ni mala riba se tu nerozvija“, ale chlapi si zaplávali. Poctivo, viackrát aj s prevodom na zúfalca, sme sa zapotili kamenistým výšľapom na druhú stranu k osade Mala Crna Gora. Pohľad späť dokazuje, že nebyť 20 km cesty kaňonom, do Nedajna kameňom dohodíš, domáci si vidia do okien, ale na návštevy nechodia .

Stúpaním ďalších skoro 500 výškových m cez planinu a riedky ihličnatý les sa prehupneme z jesene do pravej zimy. Víta nás hmla a mohutné snehové mantinely, a tak si užívame namiesto výhľadov sneh, niekto dáva žľabík na zadku, niekto lyžuje na teniskách. Dosahujeme sedlo vo výške 1 958 m. 10 km zjazd do horského mestečka Žabljak (1 450 m) riadne preveril membrány našeho oblečenia. Skladáme sa na 2 noci na súkromí u tety Milenky, večera v reštaurácii, ale mestečko je tiché, lyžiarska sezóna skončila.

Ráno konečne plech, leto v plnej paráde. Ostrá viditeľnosť, krásne kontrasty zasnežených štítov, sivých skál, sviežej zelenej trávy, kvitnúcich kvetov a pasúcich sa ovečiek. Naša trasa smeruje do kaňonu rieky Tary, nazývaného čiernohorské Colorado, druhý najhlbší kaňon sveta s hĺbkou 1 300 m a dĺžkou 82 km, vyhlásený za svetové dedičstvo UNESCO. Jazda začína zvlneným terénom po náhornej planine a končí 10 km parádnym zjazdom k historickému mostu na Tare – most Trojanoviča postavený v roku 1938.

Spontánne sa zrodil nápad okúsiť rafting. Neodolal nikto. Ani sme sa nenazdali a už sa plavíme spolu s párom Francúzov v neoprénoch, vestách a prilbách. Tara má najsilnejší tok v tomto období, 12 km úsek sa splaví za 30 minút. Voda je rekreačnej obtiažnosti, ale zážitok mal určite každý. Veľkou zaujímavosťou je ľavý prítok Tary, rieka Ljutica, najkratšia a najsilnejšia rieka v Európe, 130 m dlhá s prietokom 100 m3/s, mohutne vyviera zo skál 35 m nad hladinou Tary. U rafterských guidov v kempe sme ochutnali čerstvý domáci syr, výbornú slivovicu a obdivovali ponúkané ubytovanie v miniatúrnych chatkách – dvojmiestnych „drevených stanoch“.

Spiatočná cesta mala podľa čerstvo zakúpených máp smerovať pár km proti prúdu Tary a oblúkom vystúpať späť na planinu. Neplánovane sme si pridali 40 km vyhliadkovej jazdy kaňonom rieky, aby sme sa nakoniec vrátili tým istým stúpaním poháňaní čiernymi mrakmi. Nabudúce už tú cestičku do Njegovudje, čo sa pred nami skryla, nájdeme!

Už o štvrtej ráno  šuchoceme sáčkami , aby sme včas vyštartovali a vyhli sa hlásenému horšiemu počasiu v poobedňajších hodinách. I keď sa vraciame na Trsu rovnakou stranou Durmitoru pre nezjazdnosť SZ strany, máme úplne odlišné zážitky. Šliapanie do výšky 1 958 m ani nevnímame, výhľady až do Albánska a na hraničné hory Prokletije zamestnávajú myseľ. Sprevádzajú nás tranzitní psy, táto služba je v Žabljaku zadarmo, keď zbadajú biky už vás čakajú pred domom a niekoľkokrát v sezóne si dávajú desiatky km dlhú trasu prstencom Durmitoru. S nami bežali 2 dni, boli sme určite ich prví klienti v tomto roku.

Chlapi si pridali odbočku na známy vyhliadkový bod Čurevac, z ktorého vidno na dno kaňonu Tary do hĺbky 1 300 m. Doping ľudovkami a slivkou spôsobil, že ich stretávame až večer na Trse . Ale mali cestou aj veľa významných povinností – polyžovať sa, zaplávať si (opäť), opravovať topánky, naučiť Švédov vysloviť oštiepok a piť slovenskú Coca-colu.

Užívame si nekonečný húpavý a točivý zjazdík zo sedla až na hranu kaňona Sušice, trošku sa vypotíme pri jeho prekonávaní, prestávkujeme na občerstvovačke v Nedajne u Ranka, kde preberieme politickú a sociálnu situáciu od Juhoslávie až po dnešok a dozvieme sa ako „pukla“ fabrika a „pukol“ hotel, kde Ranko so ženou pracovali.

Skorší príchod na Trsu využívame na krátku prechádzku na miestny cintorín, ideme sa presvedčiť, že zvyk voľne nechávať fľaše s pálenkou pre návštevníkov, ktorí sa pomodlia za nebožtíkov je naozaj pravdivý. Posledný večer trávime pri miestnych špecialitách, Schwedisch Coca-Cole  a Jožovej hre na husle .

Ráno úplny fekál, novembrové počasie, moguči pljušak, balíme seba aj veci do igelitov a pripravujeme sa na celú plánovanú trasu až k autu v daždi. Vraciame sa planinou ponad Pivu so záverečným zjazdom na hranicu do Ščepan Polje. Zo začiatku asfaltová cestička celkom zábavná, malebné údolie s trávnatými „hrbolčekmi“, viac zjazdíky ako výšľapy, pekné húpačky. Miesto romantického zjazdu lesíkom sme sa dočkali nečakaného prekvapenia v podobe dlhočizného zjazdu po hrubom makadame, často neuvalcovanom, podklad pre dokončenie asfaltky. Záverečným zjazdom k Tare sme ušli našim psím guidom, škoda, takých verných spoločníkov tak ľahko nestretneme.

V aute nás čakalo suché oblečenie, biky dostali zaslúženú sprchu a my zaslúžený vynikajúci obed: čorbu s domácim chlebom a pstruhy a jahňacinku na ražni. Vďaka Miomir! Viktor iba vymenil kormán za volant a plynule bez problémov pokračoval ďalších 800 km až do Bratislavy. Na čom ten človek fičí ? A Horehronci ešte 250 km až domov, dúfam, že v duchu Paľovho hesla „šofér má byť veselý a jazda rezká“.

Záverečná štatistika: bikom 260 km, 3 600 m stúpania, 80% asfalt, 20% šotolina, 7 defektov, 2 pády, 1 odlomený nosič, 1 rozpadnutá teniska; pivo, slivovicu, lózu a tunely sme nezrátali 

Účastníci:
Horehronci: Jožko, Dáša, Tomáš, Paľo, Šipka; skoro Horehronci: Ondrej, Milada; skoro Blavák: Viktor