Vyrážame…hruška…spíme….
Do Albánska sme dorazili podvečer. Spali sme v Koplíku u Viktorovho kamaráta. Milý človek, s milou rodinou. Spalo sa na trávičke pod viničom a “kiwičom“,vedľa vriec plných sušenej šalvie. Čistá romantika! Pestuje sat u veľa šalvie a levandule.Pre mňa bude Albánsko navždy voňavou krajinou. Albánskej ekonomike sme pomáhali zo všetkých síl: pitím piva, strihaním sa u miestneho holiča a nákupmi potravín. Hneď prvý večer sa začali prejavovať multilinguistické sklony cyklistov. V hre bola polština, taliančina, francúzština, ruština, angličtina, nemčina a slovenčina. Najlepšie bolo použiť všetky jazyky naraz a v jednej vete! Z linguistickej kuchyne našeho polyglota Miša : Merci Apetit!, No karimat hotel a naše obľúbené slovo Paušál (akýkoľvek nápoj niekedy aj jedlo stálo 150 lekov=paušál).
Ráno sme zbalili najnutnejšie veci, naložili ich na bicykle /chrbáty a hajdemo! V prvý deň hrala hlavnú úlohu TRESKA. Tri dni vozená v teplom aute , s chuťou zjedená pod viničom a počas šlapania do kopca vygrcaná….
V sedle nás čakala malebná chatôčka s Alpskou scenériou a s úžasnou papanicou. Do dedinky Theth, kde sme spali sme už len zjazdovali. Ale nie je zjazd ako zjazd. Šotolina a skaly je stredné meno Albánskych horských ciest. V ten deň sme mali v nohách 1600m prevýšenia, asi rovnaký počet pív a výživné zjazdy .
Domček a domáci v ňom boli na zjedenie. Spali sme von, ale na kobercoch a dekách a s prikrývkami na spacákoch. Jedlo a pitie sa ráno ani večer nedalo odmietnuť!
Slnečné ráno sľubovalo krásny letný deň a Viktor sľuboval nenáročnú bikovačku s malým prevýšením a zjazdom do dedinky Kir. Fakt sme sa šmotlali, všade kde sa dalo sme pivovali…..dovolili sme si asi 3 hodinovú zastávku pri lagúne, kúpali sme sa, pivovali a pivovali …veď času dosť, dnes je nenáročný deň! O 15:30 sme zistili že máme pred sebou whuuuuuups ešte 1300 m stúpania a zjazd ku krčme kde sme mali spať. Hmmmmmmmm. Nálada klesala v nepriamej úmere k stúpaniu. Keď som poobkresľovala všetkých svätých a v duchu si šťavnato vynadala za parádny nápad ísť do Albánska, zjavila sa predo mnou (in the middle of nowhere) tabuľa Bar,Kafé. Neverila som. Bola som pripravená na spanie pod širákom, bez večere, s úbohými raňajkami. Poriadne sme tento nečakaný zvrat oslávili pivom a jedlom. Dokonca sme mohli prespať v stane. V noci bola prietrž mračien a MY HAJZLÍCI SME MALI STRECHU NAD HLAVOU! Viktor tvrdil,že o tej krčme pod vysielačom vedel, ale radšej nám to nepovedal…..NEVERÍM MU UŽ ANI NOS MEDZI OČAMI.
Za zmienku stojí moment, keď som si ráno našla v cyklogatiach škorpióna. Pofotili sme ho a nastalo všeobecné vytriasanie vecí
Nasledujúci deň bol naozaj ľahký. Nekonečný zjazd nádhernou krajinou, žiadne stúpanie a príchod do Shkoderu. Viktor išiel taxíkom po auto. My – smradľavci smradľaví sme naskákali do auta a hor sa k jazeru Komani. Do kempu sme prišli večer. Sprcha bola povinná, nejaké to papanie a NIE MÁLO PIVA. Každý si našiel svoje miestečko na spanie (väčšina vonku a na zemi).
Ráno som vstala skoro aby som sa stihla poriadne zbaliť a pripraviť na 2 dňový výlet „na ťažko“. Museli sme stihnúť bárku z prístavu, ktorá nás previezla aj s bicyklami do Fierzy odkiaľ sme dobicyklovali do Biram Curry, kde sme spali. 10 minút pred odjazdom začalo pršať. Hmmm zmena, ideme len na jeden deň…… nie,nie ideme na dva dni „na ťažko“….nie,nie ideme na dva dni „na ľahko“, …..nie,nie nič si neberte, budeme spať v hoteli. Neviem čo som napchala do batoha a vyrazila som. Po ceste som sa dozvedela, že ideme na 2 noci a 3 dni…..mala som kefku, dve tričká a jedny gate.
Plavba waw, bla, bla,bla .Fjordy waw, rozprávanie waw, pivo mňam…..pospali sme. Z Prístavu na druhej strane jazera do mestečka Bajram Curri nám to trvalo chvíľu aj keď to bolo celé do kopca _ALE PO ASFALTE V B.Curri sme spali 2 noci v HOTELI, V POSTELI. V noci som na tajňáša čekovala Viktora, či nespí na zemi.
Bajkovať sa dalo veľa a všade (samozrejme len do kopca) aj napriek tomu, že nám bolo povedané, že tam nebudeme mať co robiť. Nasledujúci deň sme „dali“ Valbonu -bola to spanilá jazda do kopcov. Krásnota, pjeknota.”Tí iní“ išli až kamsi pod skaly po koryte rieky. My normálni sme sa uspokojili s poslednou chatou pri ktorej končila cesta.
Ráno návrat k bárke. My priamo z hotela po ceste. ”Tí iní“ cez kopce a Kosovskú hranicu (zviezli sa na náklaďáku). Plavba späť trvala o hodinu dlhšie. Na programe bolo kúpanie (voda vraj bola dvoj centimetrová) a palacinky.
Počas celej bajkovačky sa každý z nás s Albánskom vyrovnával po svojom. Niekto mal potrebu zjesť pokazenú tresku a potom ju vygrcať, niekto mal potrebu fotiť svoj holý zadok, niekto musel roztrhnúť reťaz, dvaja z nás medzi sebou súťažili v množstve defektov, niekto sa hádzal aj s bicyklom o zem, niekto bol takmer napadnutý psom, všetci sme zbierali vrchnáky z piva – niekto sa koli nim hrabal v košoch…..Všetci prežili a užili si to po svojom.
Keď sme večer opúšťali Komani, v ruke mi pristála 52ka (rozumej 52% mok). A potom ešte veľa krát .… V Škodre sme akože niečo potrebovali nakúpiť. Prd! Pozerali sme na ulici futbal…….a zase 52%…a zase a zase….a sme v BA.
V BA prší. Vraj pršalo celý týždeň. Tvárim sa kyslo a lúčim sa. V mozgu mi bliká veta : Radšej s boľavým zadkom a krvavými kolenami na šotolinovej ceste než späť v office… ….zostala ešte 52%?…..
Ovoňajte si Albánsko, potraste rukou milým ľuďom, ochutnajte ich jedlá, dohovárajte sa rukami- nohami, spadnite z bicykla, užite si krásne výhľady, spoťte sa pod Albánskym slnkom….choďte tam a zažite si to, lebo to stojí za to.
Faleminderit a Gezuár Albánsko.
Dáša.
