Ako to vraj na Viktorových výletoch býva, vylosovali ma ako šťastlivca, ktorý spíše naše malé ukrajinské dobrodružstvo. Sobota 22:00, zraz na Vavilovovej, spoznávanie parťákov, popri kolujúcej slivovici, nech cesta rýchlejšie zbehne.
Cestou sa v Rumunsku na Veselom cintoríne stavíme. Krásne drevené vyrezávané náhrobné „kamene“, treba vidieť. Následná „ranná“ kávička a transportujeme sa ďalej s medzi zastávkou pri Solotvinských jazerách. Obed u veľmi ochotnej ženy, všetko navarí, no problem. Tak sa robí biznis! Po chutnom obede, dákom pivku, kvase, mochite sadáme opäť do auta. Čaká nás náročná ukrajinská cesta, tzv. prirodzený (celoplošný) retardér. Hurá, sme na mieste! Zháňame ubytko. Nachádzame ubytko. Spokojnosť, hneď to pivkom oslávime. Večeru dáme v miestnej krčme, kde oceňujeme české menu! Večer ešte niektorí diskutujú pri pivku.
Deň 2. Ráno si vyjdem na prechádzku na blízky kopček, a keďže som si neprestavila čas, nestihnem raňajky (meaculpa). Cca o 11:00 vyrážame na bicykloch smer Usť Čorna. Zastávka na jedno pivko v dedine. Vyšliapeme hore nad dedinu, kde pri ďalšom pivku riešime, ako ďalej. Pokračujeme, v kopci obiehame traktor, a potom smerujeme širokou poľnou cestou do sedla Prislop. Pokocháme sa výhľadom, pofotíme, mapu preštudujeme a trošku sa čudujeme, keď zo sedla vylezie malé autíčko.
Z Prislopu sa spustíme kamenistou prašnou cestou do Nemeckej Mokrej. Dedinka v tom čase mokrá veľmi nebola, ale zato prašná až-až. Aj nasledujúca Ruská Mokrá, ktorou sme prechádzali, bola bez asfaltových ciest, prašná, akoby tu čas zastal. Vedúci výpravy uznal, že je čas na pivko. Cestou do Usť Čorny míňame pohrebný sprievod a opravujeme prvý defekt.
Usť Čorna. Hľadáme ubytko, zatiaľ čo Marek s Dášou plášte nakupujú – v obchode, kde dostať azda všetko, od potravín až po rúry a cyklosúčiastky. Ubytujeme sa a ideme do podniku, o nám odporučil domáci. Skoro som sa na päte otočila hneď vo dverách. Ale dali sme mu šancu, netreba podliehať prvým dojmom. Ženy našej výpravy získavajú priazeň miestneho štamgasta, žiaľ. Podvečer sa prejdem s Jurajom a Viktorom ml. po dedine. Obieha nás celkom veľké množstvo áut naložených drevom. Smutný pohľad, spojený s obavou o osud tunajších vzácnych pralesov, akých v Európe veľa neostalo.
Deň 3. Veľmi uvažujem, či písať úprimne. Ale…skoro som umrela. Môj najnáročnejší bike trip ever. Zachránili ma dva glgy vody od Viktora st. a pár deci vody, ktoré úspešne vysockoval Juraj od zberačov čučoriedok a asi aj spoločnosť Juraja a Viktora ml., ktorí ma nenechali v miestnych horách samú. Ale áno, všetci sme prežili, teda, momentálne ako píšem denníček, 22:01 ešte nám chýba Dáša s Marekom, ale sú na dobrej ceste doraziť.
Ráno. Viktorovi ml. bolo celú noc zle, ráno ešte aj dvere hlavou otváral, tak sme mali maróda
. 1. Cestou hore sme sa dozvedeli, že Marek je maród
. 2, lebo ťahať opicu do kopca je fest náročné (teda takto on sám charakterizoval svoje trápenie). Štartujeme cca o 10:00. Šliapeme do dedinky Lopuchov, kde dávame ranné pivo a maródi Coca-Colu. Pokračujeme pomedzi domy a na konci dediny objavíme obchodík, tak sa znovu pivom posilňujeme. Vyrážame smer Dragobrat. Ešte nik netuší, čo za deň nás dnes čaká. Cesta je zjazdná pre miestne autá, rozumej džípy, ale pre bajky si viem aj lepší povrch predstaviť. Príliš veľa šutrov na môj vkus, tak chvíľu šliapem, potom tlačím, znova šliapem a napokon viac tlačím ako šliapem.
Hurá, sme na hrebeni! Takmer dušu som vypľula, a to som ešte netušila, že zábava bude gradovať. Mareka sme stratili pri výstupe na hrebeň, tak ho Dáša ostala čakať, vyzbrojená Viktorovou mapou. Ostatní šliapeme ďalej a ja si začínam uvedomovať, že som tu ako žena medzi 4 chlapmi najslabšie ohnivko reťaze. Ak niekto v blízkej budúcnosti odpadne, budem to ja. Ani na hrebeni to nie je med lízať – únava sa dostavila (u mňa aj nedostatok vody) a nezachránili to už ani krásne výhľady na všetky strany. Boli miesta, kde sme bajky tlačili.
Počas akcie „zachráň parťákov“ (najmä mňa), keď bol Juro po vodu, sa od nás odpútali Paľo a Viktor st. Zo 7-člennej výpravy sme zrazu ostali traja. Vďaka Jurajovi však máme mapy v mobile, takže navigácia problém nerobí, len sily ubúdajú a ešte aj mraky sa cez hrebeň začínajú prevaľovať. Už dlhšie sa rozprávame o masážach, bazénikoch, vode a výdatnom jedle. Chalani ma cestou poctivo čakajú, takže mi nehrozí, že ostanem sama. Za to som im fest vďačná. Na záver sa spúšťame popod lanovky do Dragobratu. Ja už miestami viac kráčam, keďže cieľom hry nie je „rozdrbať“ sa na poslednom kilometri.
Hurá! Hurá! Sme na mieste! Čakajú nás tu Paľo s Viktorom. Ubytujeme sa v chate Kremeň s krásnym interiérom. Rýchla sprcha, ktorá nebola až tak rýchla, lebo kým som pochopila, ako funguje, zjedli ostatní polovicu večere. Po večeri sa každý poberá na svoju izbu. Ja ešte zapisujem tieto zážitky, je 22:30 a dvojica omeškancov ešte nedorazila.
Deň 4. Na raňajkách vidíme stratenú dvojicu. Sú živí, zdraví, jesť im chutí, humor nechýba. Vraj prišli pol hodinu po polnoci a ďalšiu hodinu hľadali našu chatu. Marek má virózu a za sebou strastiplnú cestu pri svetle čeloviek, v oblakoch, hmle, po neznámom teréne. Ale zvládli to! Marekovi Viktor st. dohodol odvoz dole do dediny. My ostatní sa spúšťame na bicykloch cca 18 km do mestečka Jasenie. Hneď po zaslúženom pivku sa ubytujeme v pekne zrekonštruovanom apartmáne.
Časť výpravy vyráža do „centra“ testovať miestne nápoje. Milovníci vína spomedzi nás chvíľu ľutujú svoju voľbu, ale niet cesty späť. Večeru nám navaria domáci – fazuľkovú polievku, rezeň, šalát, zemiakovú kašu. Večer končíme pohodovo natiahnutí na posteliach. Ja ešte za dom na kopček vyjdem potešiť sa krásnym pohľadom na dolinu pri západe slnka.
Deň 5. Raňajky o 9:00 opäť u domácich. Balíme, vyrážame. V meste sadneme ešte na kávičku. Čudujeme sa, čo sú všetci takí vyobliekaní, a to sa škola začína. Všade pobehujú detičky v krojoch, krásne učesané, vrkoče zapletené. Okolo 11:00 pokračujeme, smer stacionár KNU T. Ševčenka. Ideme cez dlhú dedinku s krásnymi výhľadmi na okolité kopce. Ešte doplníme zásoby na nasledujúce dva dni a šliapeme ďalej. Vstupujeme pravdepodobne do chránenej oblasti – azbuka na tabuli je však pre mňa nezvládnuteľná. Sprevádza nás Štefan, miestny, ktorého Viktor st. pozná. Trasa nenáročná, mierne do kopca. Prichádzame k veľkej, postaršej chate, postavenej ešte v asoch, keď Zakarpatie patrilo k Československu. Objekt je využívaný ako ubytovňa pre študentov geológie či geografie. Interiér nás jemne vydesí, ale ukľudnia nás tým, že majú posteľnú bielizeň.
Časť našej výpravy ide na huby. Chata je situovaná v krásnom lese. Naozaj pôsobí ako rezervácia, všade veľa pováľaných stromov, evidentne ich nik neodstraňuje, drevo práchnivie a vytvára tak výživný substrát pre budúce porasty. Srdce každého environmentalistu zaplesá. Aj húb nachádzame hojne, krásne dubáky, ktoré nakoniec ani nezjeme.
Po večeri vysielame mladého strážnika na nákup (za finančnú odmenu nám prináša pár drobností na opekanie a mlieko pre mňa, lebo už mám absťáky). Zatiaľ rozložíme ohník. Dobre vyúdení okolo 22:30 všetci zalomíme. Nad nami nádherná hviezdna obloha. Na noc si na seba preventívne naťahujem veľkú časť oblečenia. O druhej po polnoci musím na latrínu, ale nenadávam – takéto nebeské hviezdne divadlo v našom civilizovanom svete zamorenom svetelným smogom tak skoro neuvidím.
Deň 6. Budíček 8:00. Rýchle raňajky, balenie, Marek s Dášou sa chystajú vyraziť sami, lebo Marekovi je stále zle. Vyrážame však všetci spolu pred 9:00. Trasa pozvoľna stúpa, nič náročné. Hore na planine je hubárska chata. Ukazujú nám ich špecifický systém sušenia. Tešíme sa na zvyšnú časť trasy – zjazd dole, pohodička. O chvíľku nás radosť prejde, keď zbadáme rozbahnenú, od džípov poničenú cestu. Po tomto kritickom úseku sa prepracujeme na širokú, kamenistú cestu, ktorá nás privedie až do Usť Čorny.
Spíme u osvedčeného domáceho. Osprchujeme seba aj bajky, dáme kávičku a vyrážame jedlo zháňať. Podnik Tatiana sa veľmi neosvedčil, ale nemáme na výber. Mieste tetušky nás tuším nevidia veľmi radi, ale robíme im tržbu! Dávame si polievku a Juraj si objednáva zemiakové pyré a vyprážaný syr. O chvíľku mu prinášajú pyré posypané strúhaným syrom. Pre veľký úspech to skúša Viktor ml., objednáva si suchú ryžu, lebo naposledy v oleji plávala. Myslím, že takého raritné objednávky dlho nebudú mať.
Do večera ešte na verande pokecáme, rozoberáme zajtrajší deň. Ráno uvidíme, kade kto pôjde, či na hrebeň, alebo cestou cez Nemeckú Mokrú a skanzen v Koločave.
Deň 7. Opäť začínam naturálne, skoro som zomrela
. 2, tentokrát dobrovoľne (sama som si vybrala, zážitkovú trasu cez hrebeň). Chcem si nahovoriť, že tie prenádherné výhľady z hrebeňa na okolité hory a dedinky v dolinách stáli za tu mordu, litre potu a vytlačených xy výškových metrov. Ťažko povedať, čo bolo náročnejšie, či tento deň alebo Dragobrat. Každopádne – na výhľady bol tento deň najštedrejší. Ale varovanie do budúcna – radšej nechať bajk pred touto hrebeňovkou doma, možno to bude aj rýchlejšie.
Tak späť k začiatku dňa. Budíček o 8:00. Raňajky, kávička a vyrážame, jedna skupinka ide cestou cez Nemeckú Mokrú (ako sme išli prvý deň), druhá – Viktor ml, Juraj a ja – vyrážame na hrebeň. Ešte sa posilníme druhými raňajkami – kávičkou s palacinkami. Dopapáme a vyrážame. Úvod pohodička – miestny „asfalt“, potom odbočujeme doprava, kamenistá cesta, ktorá stúpa k hrebeňu. Najskôr šliapeme o 100 šesť, potom sú miesta, kde viac tlačíme. Juraj (opäť) fičí na turbo pohone. Ako šliapeme / tlačíme smer hrebeň, náš navigátor Juraj zahlási, že sme v tretine výstupu. Až ma studený pot obleje, že ešte dvakrát toľko nás čaká, ale bojujem statočne. Kus pod hrebeňom stretávame ľudí, čo budujú miestne bed&breakfast. Poslední miestni pozitívne ladení, vraj za 4 hodinky sme v Koločave (asi zatajili, že na džípe). Následne som na hrebeni počúvala, že Koločava je strááášne ďaleko…
Keď sa vyškriabeme na hrebeň, odmenou sú nám fakt krásne výhľady vôkol. Ale keď vidíte pred sebou tú trasu, čo vás ešte čaká, ej, srdce vám od radosti nezaplesá (aspoň nie moje). Dávame rýchle občerstvenie, pivko ako vrcholovú prémiu a pokračujeme ďalej. Pred nami ešte dlhá cesta. Čakajú nás strmé kopčeky, čo by boli určite ľahšie zvládnuteľné bez bajku vedľa mňa. Ale odmenou sú tie prenádherné výhľady. Cestou stretávame miestnu mládež. Jeden z troch chalanov mi galantne tlačí bicykel do najbližšieho kopca. Príjemný benefit – mať aspoň na jeden kopček výpomoc (len tak medzi rečou, chalanisko je v šľapkách).
Keď sa dozviem, že sme iba v polke cesty, najradšej by som hneď zliezla z hrebeňa. No čo som si vybrala, to musím prejsť. Všetky autá idú v opačnom smere, inak by som asi aj stop skúsila. Takto sme aspoň dvakrát vodu od čučoriedkárov zohnali. Inak by to bola ešte väčšia morda, strmé kopce, kamenistý podklad, slniečko pražiace na hlavu a míňajúce sa zásoby vody. Kolegovia ma dnes dlllho čakajú, veď som aj zopárkrát oľutovala, čo za nápad to bol, ísť cez hrebeň. Sem-tam sa naskytne možnosť obísť vrchol kopca po vrstevnici, uzučká cestička medzi čučoriedkami, veľmi pekná. Také čosi som chcela už dávno odjazdiť. Tajný sen splnený. Pred nami záverečný vrchol a potom zjazd, hurá, moje srdce plesá, kým neuvidím tú strminu nadol a dedinu hlboko pod nami. Hlava nepustila, na úvod si netrúfnem spustiť sa príkrym zjazdom v sedle, a tak tlačím. Aj to nasrdí, keď vidím, že chalani sú dolu za pár sekúnd a čakajú. Časom hlavu presvedčím, sadám na bajk a už to ide rýchlejšie, s veľkou dávkou stresu, vysokými hladinami adrenalínu, ale za par minút sme v dedine. Hurá! Teda, ešte prebrodiť potok a sme na asfaltke. Jurajovi sa na záver ešte nešťastne sedlovka zlomí, tak už len postojačky šliape. Ja som pre zmenu brzdové platničky celkom zodrala, takže záver zjazdu mi to riadne škrípalo.
Vďakabohu, záverečná jazda. Štatistika dňa: odjazdených / odkráčaných 40 km, výškových xy, dva pády na skalách, našťastie bez následkov, veľa pekných výhľadov. Prichádzame na ubytovňu, dávame rýchlu sprchu, večeru, rozlúčime sa s domácou a vyrážame smer Bratislava. Človek by si aj pospal, ale kvalita ukrajinskej vozovky nedovolí. Tak ak budete niekedy nadávať na kvalitu našich ciest, vedzte, že môže byť aj oveľa, oveľa horšie. Na ukrajinsko-maďarskej hranici zažívame tragikomédiu, keď nevedia nájsť v systéme náš príves. Konečne opúšťame hranice a dostávame sa na „luxusné“ maďarské cesty. Myslím, že okrem šoféra zaspáva celé auto. Domov prichádzame po deviatej ráno. Ešte aj jedného stopára cestou zvezieme. Český chalan, čo po Ázii dva mesiace cestoval. V Petržalke sa lúčime.
Dobrodružným povahám Viktorove výlety vrelo odporúčam. Plné nezabudnuteľných zážitkov, len musíte byť pripravení sem-tam vystúpiť aj mimo zónu komfortu. Ak vyžadujete služby päťhviezdičkového hotela, nie ste na dobrej adrese. Potenciálnym účastníkom radím pred akciou posťahovať mapy do mobilov – kamarátska rada nad zlato.
Ivka
