Ideme na ukrajinskú Koločavu, v Rumunsku sme už veľakrát boli, dáme konečne niečo iné…podľa dostupných info tam je pekný terén na bike. Aj zbojník Nikola Šuhaj sa tam táral…..tak pôjdeme aj toho obzrieť…
Kto: no veď MY – Viktor, Gugo, Lulu , Peťo, Dušo, Olšo – bengaliuš tigriš, Maťo.
Vyhlásený odchod – 22h Streda!
21:30 …. Olšo nám oznamuje, že pred chvíľou zistil, že má neplatný pas. Hmmmmmm….čo teraz, nepošleme ťa len tak do…domov….. to nieeee, bez teba nejdeme, aj keď už sme práve na odchode.“ Padol teda „fasa“ nápad. A čóooooo, šak nejeden cestoval takto už na požičaný pas. Všetci sme boli strašne chytrí a prišli s ešte chytrejším výsledkom, že“ dobrý nápad, teraz už len od koho požičiame….?….. aaaaaa, už vieme. Od „D…..a“. Veď jasnéééé, to sa SKORO podobáte.“ „D…o“ síce skoro onemel pri Olšovej požiadavke, ale keďže dobrý kámoš VAČŠINOU nepovie nie, Olšo mal behom pol hoďky platný pas. No …. a jakééé fasa! Nakladáááme bajsigľeeeee!
23:00….Veselý odchod na Ukrajinu!
Aaaaa….už se vezeeeeem a všetci siedmi sa celkom veselo presúvame na východ sveta. Olšo nás trošku priúča maďarčine, keďže pôjdeme aj cez maďarskú hranicu. Naučila som sa napríklad strašne dôležitú frázu. Je ale sprostá, tak dám len tú slušnú časť: …..bengáliuš tigriš=bengálsky tiger. Fakt veľmi potrebné na prežitie, Olšo klobúk dole!
5:30 Štv – Maďarská hranica……menšie napätie. Olšo, v tej chvíli podľa jeho aktuálneho pasu menom Jóoožef, však hladko prechádza kontrolou. Tak už len tá ďalšia Ukrajinská hranica a sme oboma nohami tam….Takže chíľka napätia….. ukrajinský colník dvojsekundovým pohľadom prebehol tváre a fotky, aaaaaž nečakane odznelo….Jozef von. Stiahlo nám zadnice, nie ale asi viac, ako Jóoožefovi. A začala sa pela mela……Jóoožefa nám vzali Ukrajinci so sebou a viac sme ho nevideli. Ani zamávať sme mu nestilhli …. prepáč Olšo-Jóoožef, strašne nás to mrzí! Tí ukrajinskí colníci boli fakt rýchli, majú s pašovačmi predsa len dostatok skúseností…aj keď sme si to už ani nemysleli. Trooooošku sme to podcenili, terazky to už vieme Bez informácií, hladní a smädní sme nemohli robiť nič iné, len nájsť najbližšiu bufeto-krčmu a dumať, ako vyslobodiť nášho zadržaného. Zúfalo sme drali topánky na trase bufet-colnica, kde o nás ani len pes nezakopol , a tak sme sa rozhodli kontaktovať slovenskú ambasádu na Ukrajine. Gugo sa bál asi najvááác, tak sa rozhodol zachraňovať kamaráta ako prvý. Slečne na dráte sa s poctivým trnavským prízvukom trpezlivo snažil vysvetliť, že nám zabásli kámoša, lebo „omylom“ zebral bratov pas, a že ho potrebujeme dostať ven, lebo my ideme bicyglúúúúvať. Gugo sa dokonca tak bál o Olša, že nakúpil za igelitku keksov a išiel ju odniesť zadržanému do cely, lebo veď oni mu určite nič nedajú a on bude bídak hladný. Nah, ako dobrák Gugo s taškou odešeu, tak i prišeu a obsah tašky si tak mohol zesť sám. Veď keď páni colníci ani úplatok nechceli, nemôže predsa kriminálnik chcieť zahnať hlad…logické! No…..ešte že ukrajinskí pohraniční krčmári rátajú s tým, že sa tam asi viacerí dlhšie zdržia. Zásoby majú dobré a dá sa na nich fičať aj napr. 12hodín. Dá sa to úplne v pohode a veselo prečkať, jedine komu to môže vadiť, je šofér. Viktor je ale dobrý šoféer. Až po 12hodinách ho prestalo baviť zbierať vrchnáky od piva! No a tak sa rozhodol, že už má vrchnákov dosť a teda ťaháme do kopcov a Olša vyzdvihneme o tri dni po ceste späť. Výborný nápad, čo Olšo? Veď by ti snáď nevadillo 3 dni karty s colníkmi v cele zadržania hrať, nie? … phe, ten Viktor nič nevydrží, však Olšo…
No, ale pani ambasádorka nám v tej istej chvíli oznámila, že Olša predsa len uvidíme, a tak sme mašírovali pre neho. Eskortou ho doviedli spať ku Maďarom, že nech si ho nechajú, keď ho pustili….tak sme ho rýchlo zbalili a zmizli ako smrad. Olšo prišiel ľahší o 260Eur, bez Jóooožefovho pasu, ale bez znásilnenia a v pôvodnom stave a ešte aj plný zážitkov…..no nekúp to za tie prachy. Chlapci na hranici sa zachovali fakt férovo!
Dobre, meníme plán, ideme do Rumunska…. ZAS?! Tam nás ale radi majú, aj nám všetko dajú. Aj dali. Na Bihore Slováci Slovákom dajú úúúúplne všetko a zo srdca! Aj slivovičky, aj pankúšikov, aj nás ubytovali, aj vajcaaa na praženicu dali…..noooo, a teda konečne po 1,5 dni vybaľujeme aj bajsigle. Olšo bol samozrejme vyhlásený za kriminalnika, recidivistu a zlodeja….fúúj, šak si ty to ešte zaplatíš. A my vypijeme! Návšteva Bihoru bola ale nakoniec veľmi užitočná. Napríklad Gugo zistil, že „aha mucha. Emmmmmm…..a mucha v Novembri??“ Ťažko mu to bolo pochopiť -ťažšie, ako colníkom Olšov nevlastný pas. A Gugo rád konštatoval aj také veľké veci ako: „kam sa kuknem, všade samé okolí“. Je naozaj potrebné mať ten správny level na takéto veľké myšlienky… A ozaj, poznáte ovocie z juhu na 22? No šak – „Jablká z Dunajskej Stredy!“
Musí sa nechať, že chlapci, aj napriek prvotne nepriaznivému vývoju tripu na Ukrajinu, nešetrili ani Olša ani slová…čo slovo, to perla, tri dni sme sa váľali od smiechu. To by sa nám na Ukrajine určite nemohlo stať, dobre že sme šli do Rumunska, tam už ani pas netreba, phe…..normááálka na občiansky, ta to jakýýý luxus?! V Bihore sme prešli teda všetky chotáre navôkol a postretávali samých dobrých domorodých Slovákov, ktorí mali takú radosť, že nás stretli, že nám od samej radosti na stred asfaltky pred cintorínom slivovice nalievali. No, a nechoď tam.
Jediné, čo nás všetkých mrzí je, že dobrák Jóooožef dodnes nemá pas a nikto nikdy asi už nezistí, kto na neho momentálne jazdí . No, Jóooožef, veď máš ešte jeden, načo by ti boli dva? )))
Tak zas nekdy, možno už aj na Koločave
Jus
