A opäť u Viktora v aute s ľuďmi s ktorými som sa tam už raz stretla. Pribudli dva nove „objekty“ a veľmi super objekty. Baba, ktorá sa s ničím nekašle, vedie sa s ňou super dialóg a pohodový feši Martin. Aaa, zabúdam na Milana, ktorého ja poznám a preto ho radím už do Viktorovej posádky ako starého člena. Nemohol mu chýbať veľký bágel, v ktorom bol padák, na ktorý nás tak namotal, že v Babin Dole sme si štyria museli dať tandemový let a teda poviem vám, bol to zážitok.
Cesta nám celkom ubehla. Úspech mali nerezové štamprlíky, samozrejme že aj ich obsah, opäť ovocne sady prevoňali kabínu….
A sme na mieste. Nádherné okolie, kľukaté cesty a nás penzioník. Čisto, útulne a hlavne postele . Strava nebola ako v Čiernej hore a ani ako v kempe na Trse. To asi len tak nikto neprekoná. Ale keďže sme odtiaľ priniesli par kg naviac, boli sme radi, že teraz to tak nebude. Ako rozcvičku v tento deň Viktor vybral trasu rovno do kopca, veď prečo nie . Dostali sme sa do sedla a potom dole po kameňoch. Ďalej nasledovala nádherná cesta, spevnený podklad s drobnými kamienkami nám dovolil obdivovať okolitú krajinu a nie sústredené pozorovať terén pred kolesom ako pri zjazde. Cesta nás priviedla do dedinky Lukomir, kde sa hádam 100 rokov nič nezmenilo. Práve pre toto sa vždy rada posadím do Viktorovho auta a nechám sa odviet do odľahlých končín, tam, kde viem, že sa čas zastavil a ľudia aj vo veľkej chudobe vedie byt šťastný.
Cesta späť, keďže hory nedovolili spraviť okruh, bola ta istá, ale z druhej strany sa nám to tak nezdalo. Ja som dokonca netušila kde mame odbočiť a to mam vraj orientačný zmysel .
V malej osade pred zjazdom čo nás čakal, sa nám prihovorili domáce, z osady pozostávajúcej asi z troch domov, či nekúpime čučoriedky a sirup. Vôbec sme neváhali. Čučoriedky sme dojedali ešte na raňajky a sirup bol famózny. Asi najlepšia kombinácia bola, keď sme zarobili čučoriedkovicu. Liter sirupu neprežil 24hod. a baby sme si prišli na svoje.
Druhy deň Bjelasnica 2050m. Údolie ktorým sme sa tam mali dostať bolo malebne (iný vyraz sa mi nehodil). Trávnaté kopce v pozadí so skalami a kľukaté cesty. Asfalt nehrozil. Doteraz rozmýšľam, ako je možné, že im tie staré auta ešte jazdia, keď chodia po týchto cestách. Čakal nás stupák o ktorom sme si niektorí svorne povedali, že už nikdy viac, už sme tam boli a stačilo… spevnená cesta s vrstvami šotoliny a kameňov, ma donútila zosadnúť a potlačiť. Ak by som to mala prirovnať, tak je to niečo ako z Popradského hore na Ostrvu, ibaže trochu vyššie. Viktor sa pred odbočkou na tento šialený stupák, pustil do rozhovoru s bačom čo mal dva zuby a dvesto oviec. Prioritu sú jasne dane .
Slnko pražilo, topánky sa vám po šotoline šmýkajú a hľadáte kúsok pevnej pôdy pod nohami, keď vás Viktor NA BAJKU obehne a že hore sa čakáme. Šľak vás ide trafiť, ale čo už, kto ma našlapané, tomu to ide a k Viktorovým najazdeným km sa teda naozaj nepribližujem ani náhodou.
Z Bjelasnice bol nádherný výhľad a kdesi dole vraj „zbehneme“ do Babin Dola. Tak ak sme frflali na niektoré úseky cesty na hor, teraz z bajku zosadli aj ti zdatní. Šotolina/štrk vo vrstve asi tak 30-40cm, pomiešané s kameňmi, ani náhodou nebola vhodná pre bezpečný zjazd a boli aj prvé pády a defekty. Nám šikovnejším sa na tomto povrchu tak darilo, že som sa po tej šotoline šmýkala asi meter aj bajkom cez pol tela.
Ale od prvej odbočky nasledoval perfektný terén lesom. Tam som si to konečne užila aj ja.
Pivo, jedlo, pivo a dohady ako späť. Rozdelili sme sa a ti, čo chceli opustiť adrenalínové povrchy pre tento deň, sme sa vydali po asfaltke a to že pôjdeme asi 5 km viac, nám vôbec neprekážalo. Všade okolo bolo čo obdivovať. Viktor, Danka a Maťo sa pobrali späť. Ich trasu som potom išla na druhy deň a musím uznať, že sme to tou asfaltkou vôbec nemuseli hnať.
Večer na teraske s prekrásnym výhľadom sme sa dohadovali o tandemovom lete. Mišovi sa podarilo zjednať cenu a tak sme došli k názoru, že ak nás bude viac, cena pôjde ešte nižšie. A tak aj bolo. Maťo si to vzal na starosť a vybavil cenu. Štyria tandemisti a skúsený Milan sme sa postupne ocitli vo vzduchu. Viktor, Mišo a Lucka išli na bike trasu, ktorú mi prejdenú nemáme, takže nabudúce. Prešli dedinky Šabiči, Brda a Lukavica.
Večierok v štýle chodbovica sa rozbehol veľmi zavčasu a tak sme ešte pred polnocou boli v posteli. Dvaja statoční to ale este potiahli o hoďku. Ráno smer Sinanovica. Opäť vás príroda okolo nesklamala a stále bolo čo fotiť. Zastávka v penzióniku, pivo a Viktor hneď išiel dohodnúť zimné ubytko na skialp. Ráno vstanete a rovno na lyže. A z kopcov až do postele. Paráda, už sa teším. Opäť sme sa rozdelili. Viktor, Dada a Maťo išli do kopcov cez dedinky Kramari a Behovica a my sme sa vydali lesom cez Rakitnicu. V dedinke Šabiči sme sa mali stretnúť na pive. Problém bol, že kerčma tam nebola . Takže vízia oroseného pohára s pivom sa nám rozplynula a museli sme šlapať až do Umoljani, kde sme boli ubytovaní.
Večer sme už strávili nie na terase, ale vo vnútri v štýlovo zariadenej reštike. Asi slnkom, alebo aj únavou nám bola zima. Neviem prečo, ale z niektorých večerných zážitkov nezostali žiadne spomienky….
Balenie a hneď ako sa naložili bicykle, začalo pršať. Ten deduško tam hore nás má naozaj rád, keďže nám doprial celý ten čas tak krásne počasie.
Cestou opäť Sarajevo. Už som tam bola tri krát, ale vôbec mi to nevadilo. Rada som si ho pozrela aj teraz. Už som si ale nenechala ujsť tržnicu, kde bolo množstvo ovocia a ja som neodolala a kúpila asi dve kilá fíg za ani nie dve eurá.
Cesta bola teraz náročnejšia, ale dalo sa. Večerný príchod a rozlúčka. Všetci ale vieme, že sme sa nevideli posledný krát a dohadovali sme sa s Viktorom na zimnom skialpe. Teším sa ako ma tá krajina prekvapí, keď bude cela pod snehom.
Silvia.
