Uprostred septembra 2013 vyrážame do srdca Balkánskeho poloostrova, do krajiny, ktorá zatiaľ stojí bokom poznávania bývalej Juhoslávie, do Macedónska. Oficiálne Former Yugoslav Republic of Macedonia (z dôvodu sporov z Gréckom), ale na tom si nikto jazyk lámať nebude. Čo sme tam našli? Desiatky 2000 m vysokých hôr, obrovské priezračné vody jazier, trávnaté planiny, panenskú prírodu, pamiatky moslimskej, kresťanskej i pravoslávnej kultúry. Kto by chcel cestovať časom späť, môže až do staroveku, do obdobia ríše Alexandra Veľkého, Byzantskej či Osmanskej. My sme až tam neboli.
S domácim vajnorským vínkom cesta rýchlo ubieha, nie sme tu predsa na rekreácii, tak pite! Nebyť 3- hodinového zdržania na maďarsko-srsbskej hranici, tak sme ráno v cieli. Ťažko do Schengenu, ale ešte ťažšie z neho von :o). Skopje míňame po obchvate. Oblasť je moslimská, štíhle veže minaretov v diaľke nás sprevádzajú až k priehradnému Mavrovskému jazeru (1 220 m. nm.) pri hraniciach Albánska a Kosova.
Orientačná mapa informuje, že oblasť je významná bikerská a lyžiarska. Prvá čorba, burek, lokálne pivo, vrchnáky pre Viktora :o)a dobrá káva sú neodmysliteľným začiatkom v nepoznanej krajine. Navyše šalátik ako pozornosť podniku, pohostinnosť tu vládne. Krátko zastavujeme v infocentre, kupujeme MTB mapu a skladáme sa v Mavrove v penzióne na brehu jazera, na 3 noci. Oblasť zíva prázdnotou, je po sezóne.
Naše kone sú už nepokojné, a tak popoludní vyrážame. Len lážo – plážo, zorientovať sa po okolí a rozkrútiť stuhnuté končatiny. Ako to v skutočnosti dopadlo, Ivka? Prešli sme aj to, o čom sa nám ani nesnívalo! Okruh do srdca Šar Planiny, 62 km horskými makadamovými cestami, kaňonom rieky Radika, popod kosovskú hranicu a hrebeň pohoria Korab, cez zabudnuté osady Brodec, Krakornica, Bogdevo a Vrben. Prosili sme mesiac, aby nám posvietil na záver etapy.
Ráno fekál, nevidno ani na jazero pod oknami, leje. A to sme sa tešili, že si na Balkáne predĺžime leto! Okolo obeda zabalení do všetkých možných a nemožných „texov“ vyrážame. Ivka s Božom na výjazd okolo jazera, ostatní na planinu Bistra s cieľom Galičnik, jedna z najvyššie položených a najstarších osád s počtom trvalých obyvateľov: 2. Po vystúpaní na planinu lejak opäť silnie, pridáva sa silný protivietor, voda prebíja všetky naše nepropo vrstvy, z tretier strieka vodopád pri každom šliapnutí. Dvaja otáčame, dvaja pokračujú, sme skoro v polovici. Podvečer sa sušíme a hrejeme pri krbe v penzióne. Prichádza dvojica z Galičniku, Majo si siahol na svoj rekord v bicyklovaní v daždi a Viktorovi, ktorý celoročne oblieka len letné a zimné kraťasy , :o) bolo zima!
Tretí deň je turistický – Golem Korab (2 764 mnm), najvyšší vrch Albánska a Macedónska, na území národného parku Šar Planina, ktorého hradba tvorí spoločnú severnú hranicu s Albánskom. Celé pohorie bolo do roku 2007 z macedónskej strany pre turistov uzatvorené, vstup bol možný len na povolenie a v sprievode pohraničnej polície. Úvodnú časť makadamom údolím kaňonu riečky Radika už poznáme z prvého dňa. Aj check-point, kde je pasová kontrola a pohraničníci monitorujú pohyb ku kosovskej hranici. Vezieme sa až k poslednej policajnej stanici do výšky 1 400 mnm. Je tu strážený parking – vojakom so samopalom v ruke! Smerovník hlási 4,5 hodiny na vrchol. Úvodné výškové metre vedú lesom, ďalej stúpame po trávnatých svahoch až na hrebeň. Posledné prezreté čučoriedky sú príjemným občerstvením.
I voda sa dá často doplniť. Objavujeme širokú vyjazdenú poľnú cestu, ktorá lemuje celé úbočie, možná bikerská trasa až na hrebeň. Výhľady do Albánska sú odmenou. Záver vedie albánskou stranou, na chvíľu strácame orientáciu, ide sa stále po tráve, nemali ani kam značku nakresliť. Vrchol dosahujeme v hmle a víchrici po 3,5 hodinách nenáročného tempa. Zišla sa aj páperka a rukavice. Celá trasa je choďák (zvládnuteľný s 1 Margotkou), po trávnatom chodníku dokonale spasenom ovcami (spokojne aj v sandáloch, ak ste brali len tretry na bike). A tak je jasné, prečo sem chodí každoročne oslavovať nezávislosť od Juhoslávie (8.9.1991) tisíce domácich. Nasleduje vrcholovka a prípitok rakijou od gazdu (rozumej bossa penziónu). Cesta dolu s vetrom v chrbte nám trvá 2 hodiny. Chvíľami prší a fúka tak, že Ivu by sme kľudne mohli dať na špagát a púšťať ako šarkana. Večeru nám gazda sľúbil slávnostnú, bude divá koza: muflón, či kamzík? A naozaj! Mäsko bolo lahodné, jemné, ale v takom množstve, že napriek niekoľkým repete ostáva skoro polovica plechu nedojedená .
Dnes nás čaká tranzit. Pridávame autoturistiku po planine Bistra v národnom parku Mavrovo, aby smedokončili to, čo sme v daždi na bikoch nedali. A je to správna voľba! Všetci sme včera zodrali brzdovéplatničky na vlastných nohách pri zostupe z Korabu :o) , každý krok z kopca zabolí. Slnečné lúče hrejú zatiaľnesmelo, ale viditeľnosť po daždi je ostrá. Náhorná planina vo výške okolo 2 000 mnm je úchvatná: rozľahlé zelené horské lúky podobné mongolským stepiam, stáda oviec strážené mohutnými psami „šarplanincami“. Historická osada Galičnik leží vysoko nad kaňonom rieky Radika. Známa je svojou architektúrou a svadobnými tradíciami. Pre nevestu je takáto tradičná svadba celkom slušný športový výkon, šaty vážia 27 kg. Bubny ohlasujúce obrad počuť až do Tirany. Chlapov v krčme pozorujeme pri tureckom „človeče nezlob se“ a veľa prezradil aj správca z miestneho múzea. Cestou k Debarskému jazeru zastavujeme v kláštore Sv. Jovan Bigorski s vyrezávanou stenou ikon, najkrajšou v Macedónsku. Do Ohridu (v staroveku Lychnidos), centra slovanskej kultúry a vzdelanosti 10.storočia zásluhou žiakov Cyrila a Metoda,prichádzame podvečer, a tak iba čítame zo sprievodcu, že je tu okrem iného 365 kostolov (na každý deň jeden) zapísaných do zoznamu UNESCO.
Ohridské jazero (700 mnm) je perla Macedónska. Je to ich more. Neuveriteľne čisté, najhlbšie v Európe (- 290 m), obklopené strmými horami. Patrí spolu s jazerom Tanganyika a Titicaca k najstarším na svete. Voda do neho priteká cez krasové dutiny vyššie položeného Prespanského jazera. S pohľadom na večerné vlnobytie prichádzame do dediny Trpejca. Berieme prvú ponuku na nocľah. Ani sme netušili, že sa ocitneme u babičky Boženy Němcovej! Starkí Vera a Pavol sršia ostrovtipom, pohostinnosťou a dobrosrdečnosťou. Zostaneme 2 noci. Večer debatíme pri vzájomnej ochutnávke domáceho ružového vínka vajnorského a macedónskeho a planinarskom čaji z endemitu Balkánskeho poloostrova. Dobre bolo len za Tita, Albánci sú „divé plemä“ a vzťahy sú napäté, dedina žije z letnej turistiky, pestuje sa víno a chovajú kravky.
Ráno stúpame na bikoch serpentínami na hlavný vápencový hrebeň národného parku Galičica do výšky 1 500 mnm. Zo sedla Baba sú letecké výhľady na modré vody Ohridského jazera. Na Galičici vidno značené MTB trasy, ale našim cieľom je Prespanské jazero na druhej strane pohoria. 15 km zjazd v tieni najvyššieho vrcholu Magara (2 251 mnm) nás dovedie až k osade Stenje na brehu jazera. Piesková pláž pánu bohu za chrbtom, len my a krčma, kde dávame obed. Cestu späť už poznáme. Teplú sprchu meníme za podvečerné kúpanie v Ohridskom jazere na dedinskej oblázkovej pláži. Večer nás čaká lahôdka – ružový pstruh ohridský.
Ďalší deň pridávame kultúru – bicyklami na južný cíp jazera ku kláštoru Sv.Naum, ktorý založil v roku 885 žiak Cyrila a Metoda Naum po vyhnaní z Veľkej Moravy. Kláštor leží neďaleko vyvieračky krátkej, ale silnej, čistej, ale studenej (8°C) rieky Crni Drim. V kostole je zachovalá bohatá fresková výzdoba. Keďže sme zo Slovenska, a teda známi Cyrila a Metoda :o), mohol by nás sprievodca pustiť zadarmo:o). Ale bolo príjemné začuť o Slovensku vo výklade. Medzi suvenírmi vládne ohridská perla vyrábaná zo šupín ohridských pstruhov.
Po prechode hranicou na skok nakúkame do Albánska, zastavujeme na jedno chladené v plážovom meste Pogradec. Koľko fliaš koňaku sme to vlastne prepašovali? Vera s Pavlom nás čakajú s neskorším obedom. Máme špecialitu – tavče gravče, národné macedónske jedlo z fazule pečenej v hlinenej mise, pitu, pečené papriky, lahodný kapustový šalát. Ešte pozrieť vinohrad, kravku, pivnicu, vymeniť adresy a rozlúčkové foto. Do večera sa chceme presunúť do národného parku Pelister na macedonsko-gréckej hranici. Za tmy prechádzame Bitolu – správne sídlo Osmanskej ríše, dnes druhé najväčšie mesto a stúpame cez horskú osadu Magarevo serpentínami do výšky 1 400 mnm k horskému hotelu Molika. Tma a chlad ihneď rozhodli, spí sa vnútri.
Posledná etapa je kráľovská. Pohorím Baba po kľukatej zásobovacej ceste stúpame tesne popod najvyšší vrchol Pelister (2 601 mnm) k ľadovcovým jazerám Malo a Golemo (nazývané Pelisterské oči) vo výške 2 340 mnm. V lesoch rastie macedónsky endemit – borovica molika, vyššie už len tráva posiata žulovými balvanmi. Vraj hory podobné Kaukazu. Aj výšľap po balvanoch bol náročný. Stretávame guidov, dozvedáme sa o rozsiahlych skialpových macedónskych destináciách. Obraciame po pivku na Planinarskom dome na brehu Golemo jezera. Ťažký zjazd v balvanoch vystriedal ten príjemnejší lesný. Ale aj tak bol nekonečný.
V hoteli máme povolenú ešte podvečernú sprchu, balíme, odchod. Za posledné denáre kupujeme sudy s olivami :o). Viktor s patričnou dávkou adrenalínu z kráľovskej etapy a s pocitom prekonaného výškového rekordu na biku nás po “pár“ hodinách nočnej jazdy vykladá v nedeľu ráno doma.
