Začalo to presne ako naposledy. Hruškou.
Piatok: Poniektorí sa nevideli rok, poniektorí len pár týždňov. Na konci Petržalky máme za sebou zdvorilostné frázy a fľašu hrušky. V aute panuje parádna náladička…..
Sobota: V spánku vnímam bubnovanie dažďa, neprestáva. Po 17 hodinách sa vyhrnieme z auta v Mavrove. Krátka prechádzka nám pomôže zorientovať sa v teréne. Zrátame kravičky, obyvateľov, predajne potravín, psov a vraciame sa k domácim. Objednáme si domácu polievku a pleskavice. Sme trošku sklamaní. Domáca polievka je doma uvarená sáčková polievka…
Nedeľa: Počasie sa najbližšie dni neumúdri. Balíme, odchádzame so slovami, že za pár dní sme späť.
Návšteva kláštora sv. Jovan Bigorsky bola osviežujúca. Baby museli mat na sebe sukne. Pán pri vstupe po vzhliadnutí Viktorových dobitých, holých nožičiek usúdil, že bude lepšie nepozerať sa na ne. Viktor vyfasoval FASA gate a lá sultán (viď foto). Presúvanie pokračuje. Ubytovaní sme priamo nad Jazerom Ohrid v dedinke Trpejca. Našimi domácimi sú Vera a Pavel. Asi 80 roční Macedónci, ktorí bývajú na hranici s Albánskom a napriek tomu tam nikdy neboli. Vera celý život pomáhala manželovi pri Rybolove. Dôchodok od štátu nemá. Povraveli sme s domácimi, ktorí sa po zotmení pobrali do svojej “kuče“ a my pokračujeme v dovolenkovom programe….Kúpanie sa (1ks), fotenie sa pri jazere v noci a bez blesku (5ks). Spánok sme si dovolili hneď po tom, ako sme vyriešili všetky pálčivé svetové problémy (niekedy nad ránom – počet kusov pohyblivý od 2 do 6 ks). Žiadne ohováračky, alebo táraniny. Ni!
Pondelok: Dohodnuté raňajky u domácich boli trošku rozpačité, ale chutné. Kiš plnený syrom a špenátom s domácim jogurtom a káva s čajom. Naše potulovanie sa medzi krčmičkami na Macedónskej a Albánskej strane v prvý deň sa nedá nazvať bicyklovaním. Jednoznačne sa na bicykloch sedelo. Titulok predošlého zájazdu hovorí Lážo PláŽo Macedónsko –takže všetko je ako má byť. A aj návšteva kláštora sv. Naum pri Albánskych hraniciach v nás zanechala hlboký dojem. Večerná papanica pripravená Verou bola famózna. Ozajstná domáca polievka a národné jedlo Tafče Krafče so šalátom nám na dlho zalepili ústa. Rakia a vínko nám ich zase rozlepili. Na radu prichádza riešenie lokálnych a globálnych problémov až do skorého rána (počet kusov pohyblivý).
Utorok: Výlet do n. p. Galičnica bol výživný. Prevýšenie „slabé 2 km“. Asi 17 km šlapania do kopca s výhľadmi na Ohridské a s druhej strany kopca na Prespanské jazero nám úplne vytrelo zrak. Marí sa mi, že toto má byť Lážo PláŽo Macedónsko. Marí sa mi, že nastupujem do auta. Marí sa mi, že vystupujem z auta. Je polnoc. Sme na parkovisku pri horskom hoteli pod Pelisterom. Spíme vonku (poniektorí- 6 kusov).
Streda: Ráno je nádherné (vďaka slnku) a skoré (vďaka Peťovi). Fotia si nás. Najprv turisti, (žasnúci nad tým, že sme spali vonku). Potom šéfovia hotela (tiež žasnúci nad tým, že sme spali vonku). Nastupujeme na Kráľovskú etapu. Waw. Debata počas šlapania : „to je paráda však? Konečne terén, skaly, príroda – na toto si zvyknutý že“? Odpoveď: „máš pocit že sa chodím bicyklovať do Vysokých Tatier“?!? – koniec citácie. Dostávame sa pod Pelister. Všetka krása, radosť, vyčerpanie a čo ja viem čo všetko sa dá vyjadriť len slovom WAW. Krasota, milota, peknota. Výlet sa podstatne skráti lebo chata pri jazere je zatvorená. Svieti slnko, ale fúka a je ľadovo. Prásk bum bác a je po zjazde. Marí sa mi, že toto má byť Lážo PláŽo Macedónsko. Vraciame sa späť do Mavrova. Večer a v noci sa opäť intenzívne riešia lokálne aj globálne problémy (počet kusov pohyblivý).
Štvrtok: Dnes to bude oddychovka do Galičníka. Uhm…. Keď potím 10ty kilometer do kopca a dole chrbtom a tvárou mi stekajú cícerky potu a lýtka a stehná si ešte živo pamätajú Pelister a Galičicu, dumám , kam by sme asi išli, keby sme nemali oddychový deň. Na všetky dobré (sem tam aj zlé) pocity mám jedno slovo WAW. Počko nám vyšlo. Marí sa mi, že toto má byť Lážo PláŽo Macedónsko… Len pre ilustráciu – stálo nás to 1000 metrov prevýšenia a dvojo „zašpinených dámskych nohavičiek“. Ja s Julkou sme mali tú česť dobicyklovať k svorke salašníckych psov v počte cca 10 ks. Boli nám asi po pás. Zážitky z minulých rokov nám kázali zľaknúť a posr… sa! Ináč milé psy. Ani po nás neštekli…. Galičník bol nádherný. Naša smola, že múzeum na ktoré sme mali zálusk bolo zatvorené. Pred koncom cesty späť sa rozdeľujeme. Fiktor a Peťo idú opáčiť zelenú (marí sa mi, že priznali nejaké pády). (Toto tvrdenie je nepodložené). My sa púšťame cestami – necestami, radšej sa vraciame na tú cestu. Podľa plánu ideme do blízkej dedinky Mavrovi Anovi. Nájdeme príjemnú krčmičku kde nám navaria tradičné jedlá ako Muchalica, pečene rebrá, rôzne druhy šalátov a podáva sa DOMÁCE CRNO VINO. (hádajte co je to Smederavka-Kavadarka)
Piatok: Ráno sa nájdu odpadlíci (2ks), ktorí zostávajú v posteliach a bojkotujú oddychovú jazdu okolo jazera. Bojím sa súc poučená predchádzajúcimi „pohodovými dňami“. Bolo to naozaj v pohode. Stretávame Daniela a Miroslava ktorí pracovali v Poľsku a Rusku a dokonca boli aj v Bratislave. Tešia sa, že hovoria po rusky. To ešte nevedia,že my nie! Máme chuť na kávu-dostávam pozvanie do Danielovej „kuče“ aby som pre nás kávu jednoducho uvarila for free. Dnešný pohodový deň plánujeme ukončiť veľkou papanicou v krčmičke ktorú sme objavili predchádzajúci deň. Prišli aj odpadlíci. Mňam waw ou jéeeeee. Snáď to hovorí za všetko. Papanica bola úžasná, trochu domáceho crneho vínka a pivo….nebíčko v papuľke. Na tento deň platí Lážo PláŽo Macedónsko.
Sobota: Ráno balíme a ide sa na Kosovo Pole. Viktor si môže ku aktivitám pridať plnenie snov. Kresťania prehrali bitku s moslimami ktorí sa dostali až ku Trenčínu (takže sa nás to týka). Nebolo nám úplne jasné kam to ideme –klasický systém hurá akcie. Aj sme sa pýtali, domáci krčili plecami, alebo tvrdili že tam nič nie je , že tam stojí mesto……nechceli aby sme tam išli. Prečo?
Mohyla je strážená vojakmi. Pri vchode odovzdávame pasy. Vstupujeme na územie obohnané ostnatým drôtom. Tí viacej zdatní sa pokúšajú preložiť nápisy v azbuke. Takí ako ja, len čumia. Zomrelo tam príliš veľa ľudí na to, aby sme to brali s ľahkosťou. Ešte návšteva Muratovej hrobky a vyrážame domov. Nemilé prekvapenie nás čaká na Srbskej hranici. Vedeli ste, že na výstup z krajiny potrebujete pas AJ OBČIANSKY PREUKAZ? Šoferák neakceptujú. Keďže dvaja z nás nemajú občianky, otáčajú nás a my hajde späť na Macedónsku hranicu ktorou sme prišli. Stálo nás to zhruba 200 km navyše.
Nedeľa: V aute padne skromná hláška: dajme tomu ešte jednu šancu, skúsme to ešte raz (toto je podložená a overiteľná hláška). Uvidíme kam nás kolesá Viktorovho auta povezú na budúce.
PS: V BA prší. To je taká naša tradícia. Príchod z dovolenky musí byť uplakaný.
PS2 – ja ako jedna z dvoch žien čo sa zúčastňuje týchto potuliek v + – stálej partii sucho konštatujem, že mi z tých rečí začala asi rásť prostata…..
