Banát Rumunsko 2021

Je 24 hodín po príchode a mňa kopla múza, teda Paťka nech už idem spať. Ale ja som Viktorovi sľúbil že niečo napíšem o výlete. Rozhodol som sa že budem trocha mlžiť ako Frenky pri hádaj-na-čo-myslím čo sme hrali v aute. Myslel na Borovičku mimochodom. Nechápem prečo sme to nedali na prvú. Ako som povedal-niektoré veci v článku môžu byt prifarbené a iba ľudia, ktorý tam boli budú vedieť ako to bolo naozaj.

Cestovná kancelária ViktorTour po dlhšej nechcenej pauze opäť otvorila svoje brány pre verejnosť. Pre ľudí nenormálnych a zároveň normálnych, ako Silvo povedal: Komu „normálnemu“ by sa scelo trepať po hentakých kopcoch. Stretla sa naozaj super partia. Viktor natrel vozík, aby si v Rumunsku neurobil hanbu a s vlasmi ako z reklamy na Garnier nás vyzdvihol pred Silvom. Paťku, Julču, Maroša, Frenkyho, Silva a mňa. Ešte nám zostávalo vyzdvihnúť Tomáša, ktorý sedel v Leopoldove. Na stanici. Posledneho sme brali Peťa. Ten mal toľko batožiny že sa nevmestil do vlaku, jedine do nákladného.

Viktor si ako vždy podriemal na Maďarskej diaľnici. Tento krát však na mieste spolujazdca. Peťo ho vystriedal. Na pumpe hneď za hranicami Rumunska sa hovorí slovensky a pumpár Peter sa podelil o pár príbehov z brigád na Slovensku. Takmer polovica obyvateľov mesta Nadlak sú etnickí Slováci. Nízky zavalitý domorodec s uhrančivým pohľadom bol pri aute skôr, ako sme stihli vystúpiť. Ľadvinka okolo pása je jasným znakom miestneho rozmieňača. Radosť pozerať ako manipuluje s peniazmi. Vidno že je profík vo svojom obore.
Rumunské cesty sú super na dlhé vzdialenosti práve preto že na nich šofér nemá šancu zaspať. Občas trafíte takú jamu že z vrchného šufla vyletí fľaša a drbne vám rovno na hlavu. Viktor si dlhé chvíle vypĺňa tesnotkami okolo psov čo sedia na krajnici.

V Sopotu Nou nechávame vozík a stretáme cyklistu, ktorý sa už dva roky túla po svete. V Sofii sa dal začipovať dvoma dávkami a rampy na hraniciach sa mu automaticky otvárajú hneď ako sa priblíži. Doplnili sme tekutiny a valíme na vodu. Peťo so Silvom vzali do člnu aj stopárku Lucku. Kamarátstvo sa čoskoro končí a háčikovia poslušne počúvajú svojich kapitánov. My sme sa okúpali už na prvej zátačke. Mohol za to jasné že háčik. Pretínali sme husté pralesy a všade naokolo lietali modré vážky. Na brehu sa mihol vlk sivý. Mohol to byť Viktor no ťažko povedať. Ku kempu sme prišli práve včas a stihli sme sa rozložiť pred búrkou. Zobudil som sa keď ustal dážď a vyšiel som zo stanu. Paťka mi povedala že som premeškal Viktorove romantické zážitky z Nepálu. Všade okolo nás boli svetlušky a blikali naraz v synchronizovaných pulzoch. Predstavoval som si že tak nejak bije srdce lesa. Rozcítil som sa aj bez Viktorovho príbehu.

Silvo spal v noci dve hodiny a udržoval oheň. Kúril poctivo a popálil všetko čo sa dalo – sedenie okolo ohňa aj drevene rúčky z nožíkov. Ešte že sme mali plastové pádla. Ráno nám miestny sprievodca povedal legendu o Diablovom jazere nachádzajúcom sa na druhom brehu. Pastierovi ušlo jahňa a spadlo do jazera. Pastier musel skoro utopené jahňa zabiť a rozhodol sa že si ho upečie na ohni práve na tom mieste kde stojí kemp. V noci však k ohňu prišiel muž v čiernom a chcel sa s pastierom staviť o večeru. Muž povedal že chce od pastiera aby chytil v rieke rybu a upiekol ju na ohni bez toho, aby sa ohla. Pastier chytil rybu a napichol ju na konár vďaka čomu zostala ryba rovná. Muž v čiernom mal upiecť hlavu nebohého jahňaťa bez toho aby sa ovečka počas pečenia začala usmievať. Zobral teda špagát a zašil hlave papuľu. Keď ju položil do ohňa, špagát sa spálil a ovečka vycerila zuby. Diabol v zlosti ušiel a skočil do jazera. Odvtedy sa jazeru hovorí diablovo jazero. Z jazera sa pred par rokmi už nevynorili dvaja potápači, ktorý chceli preskúmať dlhé jaskynné prítoky. Na vode je veselo. Dopíjame zvyšné pivá a slnko si druhé neúčtuje. Niektorí z nás dostali z toľkého piva úpal a Silvo musel zachraňovať situáciu. Vyloďujeme v Sasca Montana. Háčikovia poďakovali svojim kapitánom a mohli im prestať vykať.

Podvečer sme v dedinke Gernik. Po ceste sme skoro zobrali dve domorodé stopárky. Viktor pribrzdil a v slečnách splanula nádej. Tesne pri nich znova pridal a zahlásil že byli tlusté. V Gerniku majú novú cestu. Uhlové doly skupujú Číňania a na začiatku dediny vyrastie McDonalds. Neodvrátiteľný tragický koniec žijúcich skanzenov. Zatiaľ je to pohoda. Nikdo se tu nikam nežene. Mají traktory a né že ne.

Dáme si večeru, kde pripomínam Peťovi, bolo všetko domácí. Pijeme pivo a sledujeme fotbal. Šak čo si tu vieš iné začať. V noci zablúdime do spodnej krčmy kde si zabékame a Tomáš vyfasuje saxofón, aby si zahral s miestnym harmonikárom. O tretej hodine v noci stoji medzi dverami hospodská s rukami v bok a my znalci neverbálnej komunikácie dvíhame plachty.

Je ráno a po raňajkách, domácích raňajkách mierime do Sv. Heleny. 40 stupňov v tieni. Frenky ide alpským štýlom na ľahko. V ľadvinke ploskačka borovičky a crocsy. Nič viac. Nevedel že táto kombinácia sa mu stane osudnou. Prichádzame ku krčme a na terase sedí nepriateľský druh. Českí motorkári. Chlapci sa spýtali či nám neni zima. Reku keď bude dám si ponožky a aspoň sa budete cítiť ako doma. Mal som sandále. Ľady boli prelomené. Frenky ich pohostil borovičkou. Boli na východe na vojne. Julča mala jediná prehľad. Silvo vošiel do dvora a kúpil kilo syra. Chceli 35. Silvo povedal 30 a chleba k tomu. Nekompromisne. Dlhoročné skúsenosti z Miletičky. Vyrážame po červenej turistickej. Frenky sa rozlúčil s českými kamarátmi a držal sa na chvoste. Crocsy, borovička, horko, žiadna voda a Česká pohostinnosť sú smrteľný kokteil, ktorý Frenky vypil na ex. Išiel ako neriadená strela. Netrafil odbočku a trošku sme sa oddelili. Vyrazil som na pátraciu akciu kde som ho po par hodinách našiel. Crosca sa mu zavadila do kolesa a preletel cez bajk. Spoločne sme sa vrátili ešte za svetla. Jeden z Frenkyho koánov hovorí že do tmy je ešte svetlo.

Pondelok ráno je na pláne Rovensko. Paťka a ďalší prehrávajú posledné dni záchodový súboj. Maroš s Julčou remizujú. Paťka tak 8:2 pre domácich a my ostatní sme vo vedení. Paťka, Viktor a Frenky zostali v Gerniku. Ideme v opačnom smere. Po červenej turistickej do Rovenska. Dole k Dunaju a cez Sichevitu domov. Stretáme dvoch českých turistov. Psov sa vraj netreba báť. Stretli iba dvoch malých orechov. Viktor mi dal sprej na psy. Pred osadou U Filipa sa prechádza cez dvor kde by sa mohol hodiť. Našťastie nebol pán domáci moc pod parou. U Filipa si dáme kafčo a čaj. Obyvateľ domu asi nebude Filip, ale pes sa volá Míša. Maroš vytiahol lepeňák a potajme hodil šniclu psovi. Boli odrazu najlepší kamaráti. Pán domáci bol Pražák zo Žiškova. Nomád, pre niekoho bezdomovec. V okolí neni žiaden svetelný smog a v noci sú krásne vidieť hviezdy. Vytiahol zo sáčku domáci tabak, začal si baliť cigaretku do novinového papiera a poprial nám šťastnú cestu. V Rovensku nebolo živáčka a na zotrvačnosť sme došli až domov. Večer sedíme na pivku a oproti blonďák s menežérskym nasadením kliká do McBooku, popíja pivko a fajčí cigaretku. Dáme sa do reči a zisťujem že takto dopadá spisovateľ. Ani na samom konci sveta si nemôže v kľude vypiť pivo. Láďa Zibura dopisuje svoju knihu o ceste autom okolo Češka v Nissan Cube. Je tu na roadtripe s rodičmi, turistami čo sme stretli na červenej značke v ten deň. Sľúbil nám dve veci. Že nás spomenie v nejakej knižke a naladí si TV Lux. Tomu prvému by som až tak neveril.

Je utorok ráno. Tak zase příště Venco. Bolo to krátke a intenzívne, tak ako život sám.

Mates

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.