V Sobotu večer sme sa zišli v Petržalke ( Ivana, Ivetka K, Ivetka Z., Majo, Bohuš, Ondrej, Viktor, Milan a Bohušova Kondička ako familiárne nazval baterku na svoj e-bike ) naložili sme bicykle a za začínajúcej búrky sme vyrazili smer Maďarsko. Cestou sme dali pár pivečiek, vínečiek a Viktor RedBullov. Ani sme sa nenazdali a boli sme v Gusinje. Už cestou sme obdivovali nádherné hory, kaňony a rieky.
Deň 1. Gusinje nás privítalo dažďom a Semir v hoteli Kula rakijou. Hneď sme šli do mesta na polievočku a pljeskavicu. Juuuj aká mňamka. Viktor hodil po ceste šlofíka. Ivetka, Ivana a ja sme sa vybrali previezť na AliPashina kojet – pramene vytekajúce spod hory. Za nimi bola cyklocesta = ideme , ktorá po 200 metroch skončila v potôčiku, prebrodili sme a dostali sa na krásnu lúku a nakoniec k rieke, ktorú sme už neprebrodili a dali spiatočku. Vrátili sme sa naspäť a po 100 metroch sme objavili nenápadnú odbočku na chodník = pokračovanie cyklotrasy. Tak sme pokračovali. Cítil som sa ako na hrebeni Nízkych Tatier, veľké skaly, na ktorých sa neskutočne šmýkalo, hrýzli nás ovady no začiatok ako vyšitý. Asi po 100 metroch stretávame prekvapenú bežkyňu zo Švajčiarska, kukala ako puk čo tam hľadáme s bajkami a že asi po kilometri je už normálna cesta…bola. Cestou sme v doline videli Maja s Bohušom… Tak sme sa oblúkom vrátili späť do Gusinje, plní poznania a štípancov.
Deň 2 Budíček, raňajky v dohodnutom čase boli nenachystané. Zvykáme si na balkánsky štýl… Aj tak prší. Viktor bojkotuje bicyklovanie aj dnes, že si počká na lepšie počasie. Ostatní sadáme na obed na bicykle a ideme smer Plav. Po pár kilometroch sa dávame doprava do kopca celkom výživným výšľapom cyklotrasou PL03 z Hakanje smer Budovica. Začína jahodový raj, pasieme sa ako medvedíky a nie a nie sa dojesť. Na rázcestí sa delíme – Ondrej, Majo a Ivana idú hore do oblakov, my ostatní dole do dediny. Ako sa nájdeme? „ Stojíme v prvej krčme, cez plot hodíš tričko a je „ hovorí Bohuš. Cestou stretávame stádo kôz s pastierom a starčeka ako z rozprávky s úsmevom od ucha k uchu keď sa lúčime. Potom v strede chodníka obrovský zdochnutý pes a potom moje zadné koleso stretá asi 40 klinec. Schádzame do Plavu, nájdeme krčmu, hodíme tričko a čakáme ostatných. Baby si objednajú čaj ale nejako dlho to trvá, nakoniec donesú 2 čaje ale je v nich len 1 čajové vrecko, čo vysvetľuje to zdržanie…Poriadne nás to všetkých pobavilo. Po príchode zbytku tlupy sa ideme najesť do miestneho kebabu Swiss Doner s príjemnou obsluhou aj cenami, nehovoriac o kvalite jedla. Dávame čevapi, polievku, kebab, pivo a Vranac a s plnými bruchami sa vydávame na cestu späť do Gusinje.
Deň 3 Budíček, raňajky boli nachystané načas, ale my sme prišli o polhodinu neskôr, studená praženica veru nie je bohviečo. Vybrali sme sa na túru cez Vusinje, pri vodopáde Grlja, ktorý je zaujímavý tým že padá z úrovne terénu dole a pokračuje rovnomenným kaňonom. Dávame prvé pivo a pokračujeme hore dolinou. Prichádzame k Oku Skakavice, kde studená rieka s priezračnou vodou o teplote asi 4 stupne vyviera priamo zo zeme. Vojdem po členky a stŕpnu mi prsty. Bohuš, Majo a Ivana sú ľadové medvede a hneď si idú zaplávať. Ideme ďalej a po pár kilometroch sa cesta mení na ťažko zjazdný kameňolom, spôsobený asi povodňou a tak všetci okrem Viktora a mňa pokračujú na pešo až k nášmu cieľu Ropanskému jazeru, ktoré je bez vody. Výhľady na dolinu a hrebeň na Albánskej strane ale stáli za námahu. Cestou dole má Bohuš nehodu, po páde z bicykla má rozbitý lakeť, ktorý mu ošetrujeme a ponáhľame sa za ostatnými do restorantu Hartini, kde dopĺňame tekutiny a koštujeme výbornú kuchyňu. Odtiaľ sa presunieme asi 300 metrov na kopec navštíviť Etnografické múzeum, plné všakovakých starých vecičiek čo miestni obyvatelia používajú a používali v minulosti. Domáci pán je na kosbe na poli tak gazdiná zavolá susedov aby nám vysvetlili načo sa používali vystavené exponáty. Dávame jej pár drobných za ochotu a tu sa prejaví ich pohostinnosť keď nás pozvú na kávu a vykladajú nám o tunajšom živote. Vusinje je dedina s čisto Albánskym obyvateľstvom, v lete robia na poli, v zime robia nič keďže napadne aj 2 metre snehu. Poďakujeme a ideme svojou cestou späť do Gusinje. Večery sú ako cez kopirák. Z jednej strany hotela sú kolotoče s hlasnou balkánskou muzikou a vonku robia domáce hranolky. Už 3 večer si domáci robí diskotéku s miestnymi „ speváčkami“ so začiatkom okolo 22hej a koncom v ranných hodinách. Dvere rozdrapené dokorán, všetko počuť. Maja najviac „nadchlo“ keď po skončení zábavnej estrády si myslel že už bude kľud a oni ešte o 5 ráno museli vysávať.
Deň 4. Budíček. Na raňajky je na prekvapenie už 3 deň tá istá praženica s klobásou. Zjeme, zbalíme sa, hodíme veci do jednej izby a vyrážame smer Albánsko, kde budeme aj spať. Prechod cez hranice je v pohode, pofotíme bunkre na hraniciach a dávame prvé pivo v dedinke Vermosh v miestnej kaviarni vybavenej aj ubytkom a bazénom, do ktorého sa baby hneď idú schladiť , keďže je poriadne teplo. Čaká nás 8 kilometrov do priesmyku v dedine Lepushe kde zastavujeme pri ceste a dopĺňame tekutiny viac ako 2 hodiny. Znova sa prejaví ich pohostinnosť keď každému nakrájajú úžasný ovčí syr a teta nám urobí šalát z čerstvej zeleniny, za čo im dáme parenicu a 2 horalky. V miestnom obchode, ktorý vypadá ako z 50 tych zisťujeme s Ivetkou Z. ceny koňaku, že sa stavíme cestou domov. Tu príde miestna babka s pollitrovým plastovým pohárom plným lesných jahôd, ktorý s obchodníkom vymení za 2 sviečky. Som v šoku a hneď aj v druhom keď nám obchodník nasype každému za hrsť aj keď sme si nič nekúpili. Sadáme na bicykle a čaká nás 22 kilometrov dole s klesaním o 1100 výškových. Cestou sa stavíme na pivo v dedine Selce a bachneme sa do potoka lebo teplomer ukazuje cez 30. Po ďalšej polhoďke zjazdu prichádzame do dedinky Tamare, s krásne vydláždeným námestíčkom, obchodíkmi s miestnymi výrobkami a reštauráciou. Dáme pivo, večeru, pár pohárov vína a ideme spať.
Deň 5. Budíček je skorší kôli úpeku čo dnes hlásia a čaká nás tých 22 diaľkových a vyše 1100 výškových. Baby vyrážajú pred 8 hodinou, ostatok kôli rannej káve hodinu po nich a Viktor niekde medzitým. Teplota stúpa, cestou vypijem skoro 3 litre vody no nakoniec sme všetci hore tesne po 11 tej. Dostávame znova od domácich syr, urobia nám domáce hranolky a asi 3 hodiny tam sedíme a debatujeme s kadekým kto ide okolo. Ideme do obchodu po koňak. Cena sedmičky fľašky je ako u nás cena poldeci v drahšej krčme. Kúpime 11 fliaš a balíme kontraband do ruksakov . Obchodník sa tak teší že Ivku Z. a mňa prevezie na koníku. Platíme útratu, za tringelt nám veľmi ďakujú a sadáme na bicykle smer Gusinje. Po príchode nám Semir oznámi že nejde voda, krorá v sprche aj tak neodtekala. To je už posledná kvapka aj pre Viktora a idú s Majom hľadať náhradné ubytko. Po chvíli prichádzajú so správou že nás ubytujú v hoteli Rosi, za rovnakú cenu, voda vraj tečie, aj sprcha odteká. Tak sa rýchlo spakujeme a za polhodinu sme presťahovaní. Máme k dispozícii aj terasu kde môžeme celý večer kvákať a hlavne je tu kľud.
Deň 6. Raňajky nám robia až keď prídeme, omeleta je super a ako bonus dostávame maslo a lekvár. Toto je fakt iný level, personál je milý, ústretový a všetko sa dá. Dnes ideme do doliny Grebaje, kúsok za Gusinje. Otvárajú sa nám nádherné výhľady na dolinu, z ktorej sa dá ísť hore na planinu a je tu kopa turistov, spiacich v kempe pri ceste. Dávame pivo v Eko Katun a ideme ďalej na koniec doliny. Bohuš a Viktor zostávajú na salaši, keďže Viktor má pre nich fotky z vlani. Chceme vyjsť na kopec na pešo ale strácame značku a aj Locus nás stratí, tak sa po polhodine blúdenia lesom vraciame späť k bicyklom a ideme dole. Majovi to nedá a skúša to na druhú stranu doliny. Vraciame sa späť do krčmy kde sa pri studenom pivku rozhodneme čakať na Maja. Dáme aj polievku a tanier s miestnou skvelou údenou hovädzou šunkou, syrom a olivami. Majo prichádza po viac ako hodine, doje šunku, dá pivo a pomaly sa zberáme dole. Večer pri vínku bilancujeme a špekulujeme čo zajtra. Láka nás kopec oproti kde podľa Locusa vedie cesta…
Deň ostatný:
Bohuš a Ivetka Z. s nami hore nejdú že sa idú len ľahko prevetrať do Plavu. Odbočka hore je za bránku. Otvárame a vydávame sa na cestu. Prvých 200 metrov tlačíme kôli strmine a poľnej ceste kde je toľko prachu že kolesá nemajú šancu. Potom nasadáme a šliapeme cik cak hore ďalej. Viktor to asi v tretine otáča kôli tomu že sa nechce doraziť pred cestou domov. Slnko poriadne pečie a horúčava nám dáva poriadne zabrať. Po 2 a pol hodine, 8 kilometroch a 875 výškových sa dostávame na vrchol Bor vo výške 1723 m.n.m. Hore sú s salaše s kravami a koňmi. Otvára sa nám panoramatický výhľad na celé okolie, všetky doliny čo sme za celý týždeň prešli. Táto túra fakt stála za to aj keď sme ju väčšina dali z posledných síl v úmornej horúčave. Chvíľu sa kocháme, fotíme a ideme dole. Po necelej hodine zaprášení až po uši stretávame v doline zbytok partičky a ideme sme hotel. Sprcha naložíme bicykle a o 4 podľa plánu odchádzame. Všetci sú veľmi milí, želajú nám šťastnú cestu a hovoria príďte zas. Cesta ubieha rýchlo. Na poslednej pumpe pre čienohorskými hranicami dávame cikpauzu. Tu sa k nám priplichtí malé šteniatko. Ivetke sa veľmi páči a s Ivanou sa pýtajú pumpára že koho je. On že nikoho, vraj sa tu už 3 dni túla. Tak ho berieme so sebou domov. Úspešne sme ho prepašovali až na Slovensko a cestou dostal meno Montenegro skrátene Monte. Ráno sme v Blave pred 7mou, lúčenie, výmena kontaktov a prísľub že ešte s Viktorom pôjdeme za ďalšími skvelými zážitkami so super partiou.
Spolu cez 200 kilometrov a 5555 výškových metrov
Jedno veľké ĎAKUJEME pre VIKTORA
