Koncom leta mi kamoška dala echo na jesennú bajkovačku v Rumunsku. Super. Už dávno som sa tam chystala, a aj keď sa nejednalo o známe horské destinácie, ako je napríklad taký Fagaraš, určite malo význam navštíviť aj menej známy sever krajiny – oblasť Maramureš. Výprava sa uskutočnila začiatkom októbra, kedy sa už u nás práve poriadne ochladilo, a tak sme nabalili jesenné oblečko v podobe viacerých vrstiev a šušťačiek proti dažďu, a plní optimizmu, ktorý je podľa môjho názoru pre Viktorove expedície typický, vyrazili na výlet.
Štart bol tradične vo večerných hodinách a v dodávke sme mali možnosť do sýtosti sa vyvaľovať, keďže ako jediní odvážlivci sa na výjazd podujali Katarína, Lucia, Maťo, Silvo, ja a náš šéfko s kľúčikmi od miešačky a tučnej retázky na bajky, Viktor. Cesta pre väčšinu z nás ubiehala ako vo sne, a Viktor nás super bezpečne dopravil do cieľovej destinácie s rannou zastávkou v dedinke Sapanta na Prebiehala tu rekonštrukcia kostolíka, po ktorej dokončení bude návšteva tohto miesta ešte väčším zážitkom. Takže aj z pohľadu zlepených očí po nočnej ceste mikrobusom, odporúčam. Pred príchodom na našu horskú chatu sme si v mestečku Borša zaobstarali menšie zásoby pre prípad, aby sme netrpeli hladom a hlavne teda – smädom… :).
Ubytovanie bolo zabezpečené na chate v sedle Prislop na chate Alpina, v romantickych 1400 metroch nad morom, a keďže už bolo po sezóne, užívali sme si prvotriedneho servisu domácej a jej manžela ako jediní hostia. Zvolili sme si, že raňajky si budeme robiť sami a domáci prichádzali na chatu z mestečka až poobede a pripravovali nám teplú večeru, strávili s nami časť večera, až pokiaľ sme už nič nepotrebovali. Potom opäť odchádzali na noc ku sebe domov, a my sme si ešte posedávali pri pivku a debatke o cestovaní, športoch, veselých spomienkach a vlastne všetkom možnom, ako to už na horských chatách býva zvykom.
Ale aby ste si nemysleli – tento výlet bol o posedení pri pivečku iba maximálne z 50-tich percent 🙂 Stihli sme aj parádne zabajkovať. Prvý deň sme sa vybrali len na decentnú obhliadku hrebeňa, a v sexi polohmle sme sa prebicyklovali až na koniec sveta, kde na nás poštekovali už len ovčiacke psy a nad nami sa nachádzal parádny žľabík, pod ktorým sa pásli ovečky. Romantika. K opustenému salašu sa vracali dvaja bačovia. Slovu žinčica však nerozumeli 🙂 Tak sme večer zostali zas len pri pivku.
Druhý deň nás čakala najväčšia bajk túra výpravy, čo pri pohodovom tempe celého nášho zájazdu zameraného skôr na oddych v prírode ako na výkony, obnášalo niečo vyše 55 kilometrov. Trasa smerovala hrebeňom na opačnú stranu ako predchádzajúci deň, a po pár hoďkách v teréne s miernymi výšľapmi a zopár peknými technickými zjazdíkmi, sme sa ocitli v lese ako z rozprávky, ktorého okraj bol plný dubákov a rôznych iných hríbov. Ešte pred hubárskou zastávkou sme prechádzali popri salaši, kde nás veľmi milý pánko pohostil domácou slaninkou, syrom, chlebom a samozrejme domácou pálenkou. Tak sme mu na oplátku aspoň ponúkli z tej našej – ktorá bola teda o niečo tuhšia – taká poriadna slovenská:). Prehodili sme v krátkosti debatu medzinárodnou posunkovou rečou, a ukázal nám v búde čerstvo narodené šteniatka. Takto nasýtení kultúrnymi a gastronomickými zážitkami, s ruksakmi plnými hríbov, sme sa dostali až k dlhému zjazdu smerom do mestečka Borša, kde sme miestami prechádzali skaly o veľkosti menších televízorov. Takže túto časť výletu by si istotne po svojom užili aj technicky orientovaní bajkeri. My sme sa len tak zviezli, niektorí sme pár drsnejších úsekov tlačili, a na záver bol už len dlhý zjazd po spevnenej ceste a prehliadka celého mestečka Borša až smerom späť na náš hrebeň, od ktorého nás ešte delilo nejakých 20 kilometrov asfaltkou do kopca. Zastávky na pivečko s prihliadnutím na blížiaci sa západ slnka iba dve:).
Tretí deň nám hore na našom romantickom hrebeni pršalo, takže sme si do obeda dali voľný program – klábosili, oddychovali, čítali, prosto len tak leňošili. Poobede sme sa vybrali autom dolu do mesta, kde sme zas len vegetili, dali si najfamóznejšiu pizzu, pivko, koláčik, kávičku – skrátka všetko, čo taká dovolenka v rumunských horách obnáša:). Objavili sme miestny trh, kde sme vykúpili všetky zásoby domácej slaniny, ktorú každý z nás bude mať v chladničke ako spomienku minimálne do Vianoc. Cestou „domov“ sme sa, ako sa stalo našou každodennou tradíciou, zastavili na pivko na polceste v jednom penzióne medzi dedinou a horským hrebeňom. Tam nás už ako každý deň čakali nastúpené štyri malé ovčiacke šteniatka, ktoré sa chtiac nechtiac stali tak trochu maskotmi celého zájazdu:).
Štvrtý deň na raňajky nemohlo byť nič iné ako slanina! Šupky putovali do sáčku ako zákusok pre malé šteniatka. Posledný výjazd začal za mierneho mrholenia, ktoré však na intenzite strácalo tým väčšmi, čím viac nepremokavých vrstiev sme z ruksaku vytiahli:). Takže ovplyvňovanie rumunského počasia bolo ľahšie ako babiek na sneme hzds, a práve v momente keď sme sa blížili k mystickému plesu, v ktorého existenciu už nikto z nás neveril, mračná sa rozostúpili ako v rozprávke a v pozadí sa rozprestrel skalnatý a majestátny hrebeň alpského štýlu, aby sme mohli vytiahnuť foťáky a telefóny ako praví japonskí turisti. Takže aj takéto detaily mal Viktor podchytené na stodesať percent. Silvo nám ešte stihol urobiť striptíz a zapózoval len pre objektívy rybičku do plesa, potom sme sa premiestnili krásnym zjazdíkom ku vodopádu, asi jedinému miestu, kde sme za celý pobyt v týchto horách stretli nejakých turistov. Inak sme sa tu takto po sezóne poflakovali viacmenej sami:). Záverečný výstup asi 10 kilometrovou asfaltkou domov do sedla sa nezaobišiel bez návštevy krpatých šteniatok, z ktorých jedno sme v ten večer pri odchode domov kúpili za pár eur a presťahovali z jedného konca Karpát na druhý.
Dnes je Maličký toho názoru, že aj u nás je dobre. Ale do rumunských hôr sa ísť pozrieť rozhodne oplatí!
