Livigno na bicykli

Livigno, pojem, ktorý pre každého znamená niečo iné – pre niekoho bezcolná zóna, pre niekoho dobrá káva, takisto ako v skoro celom Taliansku, pre niekoho začiatok Dolomitov, krásnych hôr, turistických cestičiek a všakovakých horských radostí, pre niekoho cyklistický raj a nezabudnime na zimu, ktorá určite príde… Aj my sme sa vybrali do tohto mnohokrát spomínaného kúta Európy – Livigna – nazývaného taktiež „Malý Tibet“. Dohodli sme sa. Konečne, a kde inde ako v Kolkovni. Kto pojde? Maťo (Martin Bíro), ten básní a tomto kúte už dávno a hneď ako vznikla táto prekrásna myšlienka, že pôjdeme, neváhal a hneď kričal – idem. Prvý. Mal som začať kočkami, možno mi to preáčia, ale Maťo bol veľmi presvedčivý. Takže Julča, Maťa, Danka – ideme. Danka dokonca ponúkla na odvoz auto, keby náhodou nás bolo viac ako deväť. Druhá, tretia, štvrtá.Maťo 2 (Matrin Dobranský) áno aj ja idem … Piaty. Lucia a Mišo – tak hlavne Miša lákala práve tá prvá, uvedená možnosť Livigna … ideme, tu je záloha. Šiesta, siedmy. Duňo (Jožo Dančo, to ja …) – áno idem … ôsmy. A jasné – Viktor, prapapa … – ten to bude kočírovať. Teda auto, veľké, kam sa všetci zmestíme, ak si to teda zvyšok ešte nerozmyslí a povie – aj my ideme. A bolo takýchto prvotných nadšencov dosť.

Opúšťame Kolkovňu v River Parku, čakáme. Debatíme s kámošmi – skrachovancami, pravidelnými návštevníkmi nášho cieľa. Viktor, Maťa vyzbrojení mapami, radami, čo a ako, kam ano, kade nie. Prichádza streda večer, my sa schádzame u Viktora s bicyklami, batohmi. A jasné, že – v hospode – kúsok od Viktora. Na veľké počudovanie barmanky, takej, ako sa patrí, si Viktor dáva kofolu. Maťa nás hľadá, telefonuje, hľadá, bicykluje okolo a je tu. Sme všetci. Môžeme odísť. Nakladáme bicykle, veci a štartujeme – smer Livigno, Italy. Viktor kočíruje autíčko s polospiacim osadenstvom. Zastavujeme. Kontrola bicyklov, sme kdesi v Osterajchu, na parkovisku. Viktor si hodil šlofika, s Maťom pokukávame po parkovisku, debatíme. Po menej ako hodinke sa pohýňame ďalej. Prechádzame Švajčiarsko a zrazu stojíme za hranicami s Talianskom, pred tunelom. Dlhým. Dostávame zelenú a štartujeme. Už len kúsok a sme na mieste. Livigno signalizuje aj svetlo na konci tunela. Prudká zatáčka doprava, vpravo skala, vľavo jazero, široká rieka. Mali sme šťastie neprešli sme cez zvodidlá, nekúpeme sa… Mýto, ešte kúsok a sme v cyklistickom raji – víta nás Livigno. Je 9. Júna 2015, trištvrte na desať ráno. Fotíme (v protisvetle).

Berieme mapy, všetky, čo sú. Sadáme, aby sme sa ubytovali. Ukladáme sa, usíname. Veď sme celú noc nespali. Je 14 hodín a budíček. Nechce sa nám. Horko, ťažko sadáme na bicykle a podľa Viktorových inštrukcií vyrážame. Kam inam, ako do kopca. Ešte pred tým malá, pravá italská káva. Baby pozorujú a povzbudzujú tímy cyklistov. Ostrý štart – smer Passo di Eira. Šliapeme do kopca. Po hlavnej ceste. Asfaltovej. Fučíme… „a to nechodí lanovka?“. Tu nás ofúkne výfuk zaťaženého dieslovho motora, tu náklaďák s naftovým motorom. Ešte, že sme vonku. Prichádzame do sedla. Passo di Eire 2208 mnm. Livigno je 1809 mnm. Prekonali sme 400 výškových metrov. A to ešte nekončíme. Vpravo od nás sa rozprestiera Bike Park Mottolino. Akési postavičky, podobné stredovekým rytierom, na menších bicykloch sa rútia dolu brehom po vyšmýkanej trase. No čo, ideme ďalej, samozrejme do kopca. Po šotoline. Kocháme sa. Pohľadmi na Livigno, okolie, na Park. Za tieto pohľady, tá naša námaha stála. Tak ako vždy v horách. Nie sme náhodou v Alpách!

Aha – obrovská kopa snehu. Pozostatok nejakej bordovej dráhy, dielo ratrákov. A my, v lete, máme takú radosť z tejto neroztopenej a chladnej kopy snehu. Hneď sme na nej, šantíme. Podaktorí ťahajú so sebou aj bajky. Cestujeme v čase. A to hneď dvakrát. Sme v zime, na snehu. Stávajú sa z nás mladé šantiace ratolesti. Aha …

A je čas ísť dolu, späť. Schádzame po krásnej, vytúženej cestičke, po lúke, medzi stromami … kocháme sa krásou alpskej prírody. A hop. Sme späť na ceste. Zle sme odbočili. Aj to sa stáva. Nevadí. Prichádzame do Livigna, cestou, asfaltovou. Brzdy sú horúce (zatiaľ iba horúce, bude aj horšie). Večeriame. Po putovaní dlhými uličkami sme konečne vybrali kaviareň s pivom, zmrzlinou. Lížeme, pijeme. A opäť putujeme uličkami, sme v reštaurácii. Pravej talianskej, vraj. Pizu nám už neurobia. Je neskoro. Ale špagety, noky, cestoviny chutia výborne. Prichádzame do izieb, debatíme, kujeme pykle na budúci deň. Popíjame dovezené ale aj kúpené pivo, víno a iné tekutiny.

Deň druhý. 10. Jún 2015
Vstyk, raňajky, voda, ideme von. Opäť bicykle. Ale aj dobrá káva, každý podľa chuti – listreto, kapučíno, espreso. Časť osadenstva sa búri. Nie asfaltka ale Mottolino. Nastupujeme. Ťahá nás hore. Tam, kde sme včera boli, sme opäť. Krátky zjazd do známeho sedla – Passo di Eire. Tu už čakajú Viktor, Maťo2, Mišo. Je jasné kto šiel ako. Dávame na posilnenie pivo, kúpené v dutyfreeshope a pokračujeme dolu kopcom – zjazdom k ďalšiemu občerstveniu. Viktor nechal v sedle mapu. Vrátil sa Maťo2 a my si dávame pivo, opäť z dutyfreeshopu. Mapa je v batohu u Viktora a my pokračujeme cestičkami do Passo Trela. Hore, dole, rovina. Kocháme sa krásou a stúpame, šliapeme do kopca. Úžasné, nadchýname sa krásou pri nás, v diaľke. A šlapeme do pedálov. Je tu Passo Trela, sedlo. Sme vo výške 2294 mnm. Nastáva krátky oddych. Tí, ktorí majú niečo pod zub, baštia. Pijeme vodu z cyklofliaš, sme prepotení, spokojní.

A opäť na bicykel – šlapeme, no presnejšie, spúšťame sa dolu kopcom … ach tá krása … aj počko vyšlo. Po ceste stretávame kadejaké pasúce sa zvieratá. Pokračujeme, kocháme sa a už sme aj hladní. Je neskoré poobedie a my hľadáme niečo pod zub. Tam vzadu je priehrada a tam je hospoda. Sme v civilizácii, prešli sme takéto krásne hory. Vidina hospody sa blíži. Cesta z Passo Trela viedla väčšinou dolu kopcom po skalnatých, prachových cestičkách, prenádhernou prírodou, krásne scenérie. Užili sme si to. Ideme po rovine a už sa hlási hlad. Prichádzame k výletnej reštike, naša záchrana … hladu a smädu. Tak, prvý vrchol máme za sebou.

Obedujeme, každý podľa svojej chuti. Naplnené žalúdky chutnými talianskými jedlami, poniektorí ešte hladní, sa vydávame okolo priehrady smerom k ďalšiemu nášmu cieľu – vrchol druhý – Passo di Valle, Alpisella v nadmorskej výške 2292 m. Hore, dolu, hore, dolu, … a teraz opäť hore. Šliapeme a kocháme sa krásou … Cesta okolo priehrady a opäť kopec …. veríme, že už posledný! A tak šlapeme hore, do kopca. Po dobrom obede sa nám šlape aj ťažšie, aj nie. Ako komu. Ale okolitá príroda všetku námahu prekoná, mierne pofukujúci vetrík suší pot na tvárach, na tele … a už sme hore. V sedle – Passo di Valle, Alpisella v nadmorskej výške o dva metre menej ako v Passo Trela – 2292 mnm. Zaslúžený oddych.

Od tohto momentu pôjdeme už iba dolu kopcom, po rovine a možno pre spestrenie trasy sa nájde aj nejaký ľahší kopček. Ideme späť do Livigna. Zjazdujeme, po horských cestičkách, po šotoline, v zátačkách brzdíme. Sem-tam vyletíme na jemnú trávu a už je tu jazero pri Livigne a pekná výletná reštaurácia. Sadáme si, dávame si zaslúžené pivo, chladíme brzdy. Poniektorí sa aj kúpu v osviežujúcej vode jazera, do ktorej priteká voda z okolitých vrchov. Prekrásny výlet máme skoro za sebou. Ešte zbehneme po kamienkovej ceste a sme na večeri v Livigne. Unavení, štastní z krás hôr, riečok, lesných cyklistických cestičiek, ale aj kocov, kopčekov a zjazdov. Proste a jednoducho z celého dňa.

Večera v livigninskej reštike, sedíme skoro všetci pokope. Samozrejme, že Mišo s účinnou pomocou Lucky, napĺňa svoj sen o Livigne v miestnych dutyfreeobchodoch. Večeriame, vychutnávame pizu, cestoviny, talianske dobroty. Najedení, do sýtosti, naplnení predkrmom z piza štanglí, grisín s olivovým olejom a parmezánom. Maťo2 si dáva parmezán všade, aj napriek protestu a údivu staršej pani obsluhovateľky. Chutí mu. Proti gustu žiaden dišputát. Vstávame a ideme ďalej, do penziónu, kde bývame. Cesta celým Livignom sa zdá byť dlhá, sme doma. Nechávame bicykle v garáži penzionu, sprcha a zábava pri tekutinách podobných pivu, vínu, donesených z domova aj kúpených. A to hlavné je, že naša Danka oslavuje narodeniny. Dostáva Kapitána Morgana v tekutom stave. Chutí všetkým. Aj Danke, aj babám, aj nám. Fľaša (a aj iné plechovky …) padla. Ideme spať, ráno nás čaká tretí výlet. Bude na protiľahlý kopec, čo kopčisko, ako ten dnešný.

Deň tretí, je 11. júna 2015
Tretí deň, hovorí s kritický, človek je unavený … Aj u nás bolo podobne. Večer naplánovaná cest, teda prezentovaná Viktorom, sa ráno akosi mení. Hlava ťažšia po dobrom víne, Captanovi Morganovi a ďalších tekutinách sa väčšina účastníkov zájazdu rozhodla pre ľahšiu cestu. Nie takú prudkú do kopca ale pozvolnejšiu, dlhšiu, s nižšími stúpaniami. No a to sme ešte vôkoncom netušili čo bude. Vedeli, sme iba, že budeme tlačit bicykle do kopca. Ale, že až tak … no nepredbiehajme. Vybrali sme sa postupne, vyzbrojení dostatočnými zásobami vody, kam inam ako na ranné, poraňajkové café. Opäť obdivujeme okoloidúcich, všetkými farbami žiariacich, cyklistov rôznych krajín. Štratujeme. Cez Livigno, lúku, po ceste, zatiaľ asfaltovej – doslova vzhúru k bezvědomí. Prichádzame na križovatku, trošku zmätkujeme, nevieme kam ísť. Značenie dobré, rozhodnuté, ideme po červenej, tak ako sme si naplánovali. Vyššie práve otvárajú hospodu. Nie, nestojíme, ideme, ešte je čas na pivo. Hurá, krásna lesná cestička. Stúpame. Stúpame. Stále šlapeme do kopca. Poniektorí tlačia, poniektorí ťahajú na najľahších prevodoch, ale postupne tlačíme všetci. Vikora už nevidíme, je za kopčekom.

Stále do kopca. S Maťou a Dankou ideme na konci peletónu a nadávame … Ale krása pohľadov a ešte vidina, že konečne budeme hore, nás ženie vpred. Obdivujeme okolitú prírodu, stále zmenšujúce sa Livigno a zvyšujúcu sa únavu. Chvíľku oddychujeme. Pozeráme dopredu so sklopenými zrakmi a s otázkou – ešte tak vysoko? Ideme. Íha, to sú jaky. Himalájach ich je veľa, a tu … živé krásne stádo jakov. A rovno na cestičke kadiaľ chceme ísť, presnejšie, tlačiť bicykle. Obchádzame jakov, s rešpektom, strachom, čo keď sa do nás pustia. Miesto trávy si nás dajú na obed, ale … Ideme ďalej, aha, veď tu je lanovka. Pohľad, na pred nami týčiaci sa kopec a fungujúca lanovka, nás zvádza vyviesť sa hore. Nik nešiel, ostalo iba pri myšlienke v hlave. Pokračujeme, niektorí ťahajú, niektorí tlačia. Ale všetci ideme.

Tak a prvú časť výstupu máme za sebou. Horná stanica lanovky, vo výške 2700 mnm. Ešte kus, kúsok? a sme vo výške skoro 3000 mnm. Oddychujeme, dávame si donesené zásoby, pijeme vodu … a pokračujeme ďalej. A samozrejme pozeráme na prenádherné štíty Álp. Ešte jeden stupák … A sme hore, aj Maťa. Už nevládzeme ani frflať. Oddychujeme, fúka. A tak sme v závetrí. Tešíme sa a obliekame na spotené trička, neprefúkavé bundy. Na nohy nemáme čo. Vydržia … veď aj holky chodia v zime v minisukniach … Krása, skúmame okolité vrchy Álp. Únavu už necítime. Opäť, tak ako včera. A je tretí deň. Vzadu je krásny kopec, je to Matterhorn?

Vnímavému čitateľovi dávam na úvahu. Je to alebo nie? S Viktorom riešime odpoveď na túto otázku. Veď dolu si pozrieme mapu. Zo stále silnejúceho vetra odchádzame do závetria miestnej reštaurácie. V zime tu musí byt prekrásne. Zasnežené kopce, lanovky a oddych, síce v lyžiarkach ale predsa. Sme vo výške tesne pod 3000 metrov nad morom. Dávame si pivo, vo vnútri trápime wifinu s internetom. A rozhodujeme sa ako ďalej. S Maťou odchádzame smerom dolu. Do doliny, do Livigna. Dosť bolo kopcov, presnejšie ťahania, šlapania hore kopcom. Ostatní sa rozhodujú pre ďalšie pokračovanie a prichádzajú na, žeby talianska Kamenná chata? Aj s vlajkou …. „Krásne, prekrásne sú štíty alpské“ parafrázujeme naše známe tatranské porekadlo. Posúďte sami … a sem nás doviedol náš prapapa, Viktor. Ďakujeme.

Takže, čaká nás cesta dolu. Zátačky, drobný štrk, kamienky, kamene … brzdy dostanú poriadne zabrať. Ideme, sem tam sa šmykneme v zatáčke, ale nepadáme. Delíme sa, aby sme sa o chvíľu stretli o pár stoviek metrov nižšie. Chladíme brzdové kotúče. Nedotýkame sa ich, ak nechceme mať popálené prsty. A tak sme opäť spolu, pri pive, tam, kde sme si ráno povedali, že sa vrátime. Spokojní, unavení a už aj hladní. Zažili sme ďaľší prenádherný deň v zóne Livigno. A scenár minulého večera sa nám zopakoval – pravá talianska reštika plná dobrých domácich jedál, plne podľa chuti každého. Výborné jedlo. Okrem kuchyne, pravej domácej, urobí svoje aj šlapanie hore kopcom, tlačenie kovového dvojkolesového diabla, hlad a horský vzduch. Ale veď to poznáte … načo toľko písať, ochutnajte … A večer sme si posedeli, opäť v kuchyni. Debatili. Vrátime sa sem, ale už nebudeme tlačiť. Motolino, lanovky nech slúžia svojmu účelu – nech nás vozia. Ale aj tlačenie bicykla do prudkého kopca, so šmýkajúcimi sa spdéčkami má čosi do seba – ak nič iného, tak aspoň „krásne“, nezabudnuteľné spomienky.

Deň štvrtý, posledný, 12. júna 2015
Žial, náš výlet sa končí. Vstávame, raňajky, klasika café v talianskej cafeterii. Sme v bezcolnej zóne. A to znamená nákupy. Mišo s Luckou (zámerne prvého menujem Miša) je zásobený všetkým. Niektorým z nás by to stačilo aj na celý rok. Ale počkaj – colnica, ktorú budeme dnes prechádzať. Nakupujeme posledné darčeky domov … alkohol, mäsko údené, sušené, syry a neviem ešte čo všetko. Každý čo uzná za vhodné. Ale posledný nákup i tak patrí Viktorovi. Naväzujeme bicykle, znášame z izieb svoje veci, ukladáme do auta. Viktor má perfektné auto. Mišo všetko, čo nakúpi sa tam zmestí a ešte je aj miesto pre nás. Či to bolo na Ukrajine, či v Livigni spratal tam všetky nákupy. A aj Lucku … Štartujeme. Je pred poludním. A ešte spomínaný posledný nákup – nafta do auta na cestu domov. A cena 90 eurocentov. Perfektné, že? Prechádzame celé Livigno a zastavujeme tam, kde sme začali. Ale teraz už naša skupinka okupovala emblém Livigna, pre tentokrát naposledy.

Dovidenia Livigno – cyklisticko, turisticko, lyžiarsky ráj. Vrátime sa a radi, veľmi radi.

Nasadáme do auta, odchádzame. Je nám aj smutno, ale sme spokojní, príjemne unavení. Prechádzame mýtnou stanicou, tunelom a už nás zastavuje uniformovaný príslušník colnej stráže Švajčiarska. Aha ho Miša, preberá iniciatívu, vysvetľuje colníkovi, že každý máme iba cirka dva litre tvrdého alkoholu, nejaké to víno, ale všetko v norme. Mišo! Colníkov pohľad na unavené tváre zo včerajšieho trápenia sa s alpskými kopčiskami a navyše ešte aj s bicyklami a sebou samými, znamenal – choďte a šťastnú cestu nám zaželal. A my sme prešli Švajčiarsko, Rakúsko, Nemecko a šťastne pristáli pred TPD v BA, kde sme pred piatimi dňami vyštartovali. Viktorovi patril potlesk, nielen za bezpečnú jazdu ale hlavne za krásny, nezabudnuteľný výlet do talianskeho Livigna.

Ad revidendum zase niekedy v budúcnosti.