Moldavsko – Besarábia

Moldavsko – BesarábiaPodľa väčšiny sprievodcov najchudobnejšia krajina Európy, cesty plné výmolov lemujú polia černozeme a lány suchej kukurice. Lesy sú vyklčované a tvoria iba 6 % plochy. Domáci si sťažujú na suché počasie a dážď by privítali s radosťou. Po ceste stretávame konské záprahy, na dedinách prevládajú zelená a modrá farba, či už na domoch alebo ich bránach. V každej dedine nachádzame studne, nahradzujúce chýbajúce rozvody vody. Od severu k juhu na pohľad mierne zvlnená krajina s orechmi pozdĺž ciet a najvyšším vrcholom Dealul Balanesti vysokým 430 mnm v celtrálnej časti krajiny. Rusky tu vraj hovorí až 80% obyvateľov, ale s azbukou sme sa tu nestretli, všade prevládajú nápisy v latinke.

Navštívili sme tiež samozvanú Podnesterskú republiku, ktorá patrí medzi najpozoruhodnejšie európske regiony a vznikla v roku 1992. Má vlastnú menu, armádu, bezpečnostné zložky a hranice. Dodnes ju neuznal nijaký štát ani medzinárodná organizácia a ochrannú ruku nad ním drží Rusko. Pomníky Lenina nájdeme v každom väčšom meste.


Výlet do Moldavska…s Viktorom kamkoľvek

Minulý rok pri výlete v Albánsku sme sa rozprávali, kam by sme tak ešte mohli vyraziť za zážitkami, prípadne dobrodružstvom. Môj svokor má vždy nekonvenčné nápady a sny a toľko o nich rozpráva až kým nenájde niekoho kto je naklonený ich s ním zdieľať, ale hlavne pomôcť mu s ich realizáciou. A tak padol medzi inými aj nápad s Moldavskom. Viktor je osoba ako stvorená na uskutočnenie a vyhľadávanie pridanej hodnoty zážitkov. Mottom výletu bolo „ víno“. Keď padol projekt Gruzínsko, ktorý bola ako prvý na pláne, Viktor naštudoval Moldavsko a v priebehu pár týždňov bol stanovený termín orientačne a  za chvíľu aj presne. Všetko sa odvíjalo od termínu oberačiek, keďže chlapi samy dorábajú víno  a september je mesiac v tomto smere plne exponovaný. Všetko sa doladilo a ani neviem ako a bola sobota. Počas dňa sme ešte balili a večer sme vyrazili. Partiu som poznala z Albánska a pridali sa k nám chlapci z Moravy Petr a Tonda, keďže táto ponuka bola na internete.  Chlapci boli vyzbrojení aj GPS, čo nám niekedy celkom pomohlo v orientácii. Z Bratislavy sme vyrazili okolo 23,00 hod. Pokračovali sme cez Maďarsko k Rumunským hraniciam. My klasici sme cestu predriemali a ja prespala. Počas dňa som zo záujmom sledovala cestu, lebo Rumunsko bola pre mňa terra inkognita. Je to zaujímavá krajina, tak ako mi to opisovali všetci, ktorí tam už boli na bicyklovačke s Viktorom.

Prvá zastávka bola v dedinke Sapanta, kde je raritou cintorín. Ale nie hocijaký. Pomníky sú z dreva a sú krásne vyzdobené zaujímavými obrázkami, ktoré hovoria o tom, ako zomrelý žil. Sú krásne vymaľované a najobľúbenejšou farbou je modrá. Keďže kostol renovovali, zvony boli na cintoríne zavesené voľne na drevenej konštrukcii a keď začali zvoniť, mysleli sme, že prídeme o uši, taká to bola sila. Ubytovali sme sa v krásnom penzióne, hneď za dedinou a precvičili sme si aj komunikáciu v rumunčine, lebo servírka nás s potešením opravovala vo výslovnosti. Aby sme rozhýbali usedené kosti, Celú dedinu sme prebrúsili na bikoch a tí zdatnejší vyrazili aj do lesa, lebo zbadali zaujímavý kopec, ktorému sa chceli dostať na kobylku. Pozreli sme aj kláštor, ktorý bol postavený na starých základoch. Ale veľa všetkého bolo novopostavené. V dedinke bol čulý život, lebo bola nedeľa a bez miestnych trhov by to nebolo to pravé orechové. Okrem všelijakých  drobností predávali aj doma tkané koberce z ovčej vlny, lebo chov domácich zvierat  a obrábanie pôdy je veľmi zjavným faktorom výrazne ovplyvňujúcim život ľudí na vidieku. Mestá nás nelákali, stačí nám Bratislava. Na druhý deň ráno po raňajkách sme vyrazili na cestu. Hneď vo vedľajšej dedine nás upútalo to, že bola zjavne chudobnejšia ako „tá s cintorínom“, kde stáli veľké novopostavené domy a zjavne sa ľuďom oplatil zisk z propagácie turizmu. Smer našej cesty bol k moldavským hraniciam. Počas cesty sme prechádzali krásnym horským priesmykom s názvom Príslop, ktorý je ako stvorený na možnosti bikovania s možnosťou dobrého ubytovania. Len keby tie cesty boli lepšie…no skoro sme vypľuli dušu z toľkého drgáňania…nehovoriac o časovej strate…  My sme si v priesmyku dali iba kávovú prestávku. Na moldavské hranice sme dorazili  asi okolo polnoci. Nezaznamenali sme žiadny problém, vymenili sme si moldavské lei. Povedali sme si, že sa utáboríme hneď. Tak sme aj spravili. Noc sme strávili na bývalom futbalovom štadióne na hracej ploche. Našou najväčšou starosťou bolo, aby nás ráno nezrámovalo stádo dobytka, lebo Dodo objavil kopec kravských hoven, čo svedčilo o tom, že tade vedie dobytčia cesta. Chlapci spali nadivoko, ale ja fajnovka v stane, rýchlorozkladacom, novokúpenom a musím povedať, že som sa z neho vytešovala. Ráno naozaj hnali povedľa oválu kravy na pašu. Zistili sme, že za štadiónom je malé sídlisko s nízkymi bytovkami a okolo dosť výrazný neporiadok. Pre miestnych, ktorí sa tam prišli pozrieť, sme boli raritou a my sme rýchlo oprášili vedomosti zo školy v ruštine, ktorou sa tam dalo dohovoriť. No my sme vyrážali ďalej. Chceli sme vidieť kláštory v Sahre. Dorazili sme do mestečka Rezina, ktorá je v ich blízkosti. Bohužiaľ sa nám v meste nepodarilo ubytovať, lebo z dvoch penziónov s kapacitou spolu 7 izieb boli všetky obsadené. Zobrali sme si teda propagačné materiály, lebo v tom jednom pracujú na propagácii turizmu a ekoturizmu a pobrali sme sa priamo do kláštora, lebo sme z internetu z chabých informácií vedeli, že v kláštore ubytujú pútnikov. Inú možnosť sme nemali.  Naozaj sme sa ubytovali. Ale chlapci keď zbadali postele, povedali si, že chcú spať vonku. Mníška, ktorá ubytovávala, povedala, že môžu. Tak sa rozložili na dvore. Ja som spala dobre, lebo som bola na tvrdej doske s molitanom. Ale ostatné postele boli trampolíny. Tam na spánok nebolo ani pomyslenie. Preto u chlapcov vyhral dvor. Mníška z nás bola nervózna, lebo večer sme sa chceli rozprávať a rušili sme nočný kľud. Aj nás bola upozorňovať. Ráno po výdatných raňajkách sme si pozreli na kopci odtlačok nohy panny Márie, ktorá sa tam zjavila. Potom sme navštívili kláštor a omšu, lebo v ten deň slávili veľký sviatok s celodenným pôstom a tak trocha filozoficky sme sa zamysleli nad tým, že mnísi ktorí tu žijú, jazdia v pohode z milodarov na dobrých autách, slúžia omše, starajú sa o duše veriacich a majú o všetko v podstate postarané.  Možno sme len neprenikli do tej správnej podstaty… ale v knihe návštev sme v chráme zapísaní, lebo mních si to zdokumentoval.  No a už sme celí nedočkaví zbalili a vyrazili sme na bikoch do Podnesterska, tej samozvanej republiky, na návštevu ktorej sme potrebovali „odvahu a gule“ ako nám to bolo doporučené z mailu jedného Moldavca žijúceho v Prahe. No,  trošku sme boli zvláštni, ináč oblečení /v cyklistickom/, ale v podstate sme zistili, že tam všetko funguje, silne podporované Ruskou republikou. Po obštrukciách na „hraniciach“ sme museli vypísať tlačivá pred colníckou unimobunkou, kde nemali ani pero. Ale po prekonaní byrokratickej bariéry za prispenia nášho tlmočníka Tona sme vyrazili do centra mesta, nevediac čo nás čaká. Vymenili sme si podnesterské ruble. Prezreli sme si  kostol  a hneď sa našli ochotníci, ktorí nás nasmerovali: „idíte na Kamence i patom vy idíte pasmatreť Strojence, tam óčeň krasíva“. Tak sme vyrazili…Po asfaltovej ceste sme dorazili do Strojence, bývalej výkladnej skrine „dostižénij gasudarstvennovo chazjajstva“. Pri prameni údajnej teplice, ktorá nebola teplá, sme videli nádhernú užovku, naobedovali sme sa v perfektnej reštaurácii, odskúšali sme si ako sa naberá voda zo studne, ktoré sú všade, Viktor videl psa s dvomi nohami, videli sme rozdiely medzi klasikou starých domčekov a novopostavenými haciendami a spokojne sme sa vrátili na pomyselnú hranici späť do Moldavska. Najedli sme sa v reštaurácii a vyrazili sme na cestu. Chceli sme vidieť kláštor vytesaný do skalného masívu. Dorazili sme večer a keďže sme nepočítali s ubytovaním, spali sme v hruškovo jablkovom sade, opäť s klasikou nadivoko a ja v stane, ktorý bol mojím služobníkom. Na druhý deň sme na bikoch spravili krásny deň po neuveriteľnej  krajine, ktorá si  môže rozdať karty s divmi sveta, lebo mne sa tam strašne páčilo. Dokonca sme si aj zakúpili vstupenky. V múzeu pôvodnej dediny nás ochotne sprevádzala Oxana Casana, ktorá nás aj zobrala na ochutnávku vína – zatiaľ len burčiakového muštu – k svojmu otcovi a povedala nám, že sa chce venovať rozvoju turizmu v regióne. Potom sme si pozreli kláštor na skalnom masíve, mnícha žijúceho v skalnom kláštore, pobikovali sme si po okolí,  posedeli na pive, užasli nad krásou prírodnej scenérie a pozjazdovali dole z kopca s nádhernými výhľadmi. Nádherný deň. A vyrážame  za tým pomyselným vrcholom nášho putovania – vínnymi pivnicami v Milestii Mici, podzemného mestečka s najväčšou históriou vinárstva v Moldavsku. V mestečku blízko pivníc ale navečer nebolo možné sa ubytovať, tak sme hľadali niečo nadivoko. Našli sme. Vedľa cesty sme objavili krčmu s dvorom, kde bolo možné prespať. Už sme totiž boli zvyknutí na to, že so štandardným ubytovaním sme nerátali. Bolo to výborné, lebo sme mohli aj opekať, majiteľ išiel domov, ale nám nechal všetko čo sme potrebovali. Opäť sa osvedčil stan, lebo večer začalo fúkať a chlapci „z divoka“ sa presťahovali pod prístrešok, ktorý spravil dobrú službu pred nepríjemným vetrom. Ráno začalo popŕchať, tak sme rýchlo zbalili, naraňajkovali sa a hurá za „vrcholom“. Podzemné vínne pivnice. Dorazili sme v daždi, ale podzemie to istilo. Po prvotných „socialistických“ prekážkach sme mali vstup do podzemia vybavený. Areál je krásne vybudovaný. Nie nadarmo je v Guinnesovej knihe rekordov, ako nám nezabudli pripomenúť aj pri „riadenej“ prehliadke. Chodí sa tam autom so sprievodkyňou, ktorá ako naprogramovaný robot verklíkovala naučené a na otázky odpovedala stroho. My, problematiky znalí, sme mali plno otázok, ale mnohých odpovedí sme sa nedočkali. Ale aj tak sme ocenili všetku tú krásu moku z hrozna, ktorý ako jeden z mála artiklov dokáže presláviť Moldavsko.  Po dokonale presne zorganizovanej prehliadke sme nakúpili víno a naša cesta sa otočila smerom domov. Keďže počasie sa pokazilo, tak sme ťahali trasu so zastávkou pri kláštoroch, ktoré sú pomaľované aj na fasáde nielen biblickými motívmi ale aj zachytením obrazov zo života. Medzitým sa ukázalo slniečko aj s krásou tých prastarých kláštorov. Bola to dokonalá rozlúčka pre odchodom domov. Potom už len návrat cez Rumunsko inou cestou, ubytovanie a prespanie v penzióne s dokonalou hygienickou očistou a zbohom krajina netušených možností…

Iva Zemanová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *