Aby ste vedeli, tento článok píšem len kvôli Viktorovi, pretože ja nie som žiadny tvorca cestopisov a ani pisateľ slohových prác, ale sľuby sa majú plniť. V zime sme sa s chlapmi dohodli že by sme niekam mohli vyraziť. Poznáte to, pri pive sa dohodne všeličo :-), ale tentokrát to vyšlo. Dávno sme už pozerali na Viktorovu stránku, oslovila nás a potom stačilo už len málo, vytočiť 0905465763 a bolo to. Kto má ešte obavy, vôbec ich mať nemusí, pretože Viktor je úžasný človek a dohoda s ním je úplne bezproblémová. Je to ešte muž, ktorý dá slovo a platí to, teda my sme to brali úplne tak isto!
Nastal čas vyraziť. Viktor sa po dohovore objavil v Banskej Bystrici, takmer na minútu presne! Z Košíc pricestovali ešte ďalší dvaja cestovatelia, takže stačilo už len naložiť a vyraziť. Všetko to trvalo len chvíľu a boli sme na ceste. Cestovanie prebehlo bez komplikácií, čas každý využil podľa svojich možností a podľa umiestnenia v aute, ja som spal celú noc 🙂
Ráno sme dorazili do Rumunska na miesto, kde sa nám začínal prvý výjazd. Ešte sme našli ubytovanie, vlastne parking pre auto, ako partia sme zašli ešte na Ciuc“ – rumunská značka piva“- a obed a začalo sa baliť na výjazd. Po dohode sme spacáky, karimatky, nechali v aute a brali sme len veci, ktoré sme mali využiť na ďalšie dve noci, fúú, ale stále toho bolo dosť. No nič, pobalení sme boli a vyrážame z dedinky Cartisoara 504 mnm, smer pohorie Transfagarasan. Bikovanie bolo príjemné, cesta pozvoľne stúpala a šlo sa veľmi dobre, ale ľúto mi bolo Viktora. Po náročnej ceste musel byť veľmi unavený! Pre budúcnosť, ak by sa dal pri šoférovaní vystriedať, asi by to bolo oveľa lepšie , ide predsa o zdravie.
Naša prvá zástavka bola na cabane “Cascada Balea“ vo výške 2050 m. Tu sme dali pauzu, foto, prehodili sme pár viet a pokračovalo sa ďalej. Cesta už bola o čosi krajšia, pretože sme opúšťali listnaté lesy a čakali nás už pekné a voňavé ihličnany. K tomu sa pridávali skalné previsy a nádherné výhľady, neskôr sa pridáva sneh, ale to sme už boli čoskoro pod vrcholom a tam nás už toho snehu čakalo dosť. Našli sme našu chatu Balea Lac, trochu nám to trvalo, ale podarilo sa. Tu to nemalo chybu, super ubytovanie za 22eur s raňajkami, konečne lepšie pivo Ursus a výborné jedlo, steak z diviaka, vlastne podľa domácich guláš :-), ale výborný. Tu sme dohodli veci na nastávajúce ráno, čo to sme ešte na chate ochutnali a potom šup, regenerovať.
Ráno sme sa zobudili pomerne rýchlo, dali sme raňajky a čakali, kým sa vylepší počasie, lialo nám. Takže zase porada a vyčkávame. Do tretier obúvame sáčkové návleky-ďakujeme sponzorovi- mali by nám ochrániť nohy v suchu, aspoň dočasne, ale vec to nie je zlá. Netrvá dlho, prestalo pršať a my vyrážame. Posledná foto na Balea Lac a v hmle vyrážeme smer Lacul Vidraru. Po ceste to bolo dosť zaujímavé. Čakal nás uzavretý tunel, teda uzavretý len pre motobikerov a autá, cyklisti mali prejazd povolený:-). Cesta bola nádherná. Na ceste boli lavíny, popadané skaly a vodopády, fakt bolo čo pozerať. Pomaly sme sa blížili k priehrade, cesta popri nej bola dosť dlhá. Na hrádzi robíme fotky a vyrážame do najbližšej reštaurácie na jedlo a Ursus :-). Po jedle vyrážame na Draculov hrad, kde viedlo údajne viac ako 1500 schodov, no nebolo to také hrozné. Mimochodom, hrad ma nijako neoslnil, ale nevadí, všetko čo sa dalo pozrieť, sme pozreli a hotovo. Po zostupe z hradu sme sa presunuli do dediny Arefu a začali sme s hľadaním ubytovania na ďalšiu noc. Rozhodovali sme sa medzi penziónom v predchádzajúcej dedine a medzi ubytovaním u domácich. Po diskusii zvíťazili domáci a dobre sme urobili. Všetci sme potrebovali ešte doplniť energiu a tekutiny a tak sme ich doplnili v miestnych potravinách dostatočne:-). Tu nás strážil aj môj pes. Každý biker si ho tu môže nájsť, stačí malá sladkosť a máte strážcu aj v Rumunsku. Toto už bol môj druhý strážca :-). Tekutiny, energia boli doplnené a išlo sa žiť k domácim. Ich srdečnosť bola úžasná. Pripravili nám večeru, dali napiť a strávili s nami čas až do neskorého večera, s niektorými-so mňou- až do skorého rána. Bol to náročný deň a ešte náročnejší večer, ale mne sa veľmi páčilo. Ráno sa nám vstávalo horšie, ale podarilo sa. Ešte raňajky a rozlúčka s domácimi a šup, pokračovali sme v spoznávaní Rumunska. Zvolili sme cestu z Arefu do Salatrucu a to bolo niečo. Cesta z Arefu strmo stúpala, postupne sa asfaltová cesta zmenila na bahenistú tlačenicu, začali sme stretávať domácich pastierov a pýtali sme sa, či je tu dosť medveďov. Oni vždy pokrútili očami a hlavou, že koľko. Takže túto cestu sme nazvali Ursus Way, alebo Way – plná blata:-). Asi v polovici cesty sme zastali na salaši, domáci nás pohostili bryndzou, dokonca nám ju chceli nabaliť, ale nebolo kam s ňou. Tu sa cesta delila na dve časti. Bačovia nám ukazovali, choďte vpravo, ale nám sa páčila viac tá vľavo, fakt bola krajšia, ale naši navigátori v košiari skákali tak, že im skoro gate padali, ale my predsa len vľavo. Nevadí, asi po kilometri sme sa vrátili späť, pískame na baču a pýtame si odobrenie, či skutočne ísť chodníkom vybehaným od oviec. Áno, bolo to tak. Ešte že sme zažili rozum a tak skoro sme sa vrátili. No táto cesta ešte priniesla malé prekvapenie. Boli to čerstvé stopy od Ursusa, ale našťastie sme si rande nedali. Cesta sa postupne zlepšovala a začala už byť aj bikovo zjazdná, konečne. Tento úsek sme šli tri hodiny a stál za to. V Salatrucu sme si doplnili zásoby a vyrazili sme ďalej krásnym rumunským vidiekom. Fakt stojí za obdivovanie. A treba sa naň pozrieť asi čo najskôr, pretože o pár rokov už nemusí mať také čaro! Tento deň ušiel veľmi rýchlo. Dorazili sme do Caineni Mari a tu sme museli vyriešiť otázku, ako k autu. Predavač v potravinách nás posiela do motorestu, ktorý je od obchodu asi 2km. Ubytovali sme sa tu a už len nájsť niekoho, kto by s nami zašiel pre auto vzdialené 60km. Podarilo sa nám. Prevádzkarka z motorestu volala kamarátovi, či by nemohol a on našťastie mohol. Stálo nás to síce 45eur, ale hlavne, že auto bolo pri nás. Tu to už bola klasika. Doplnili sme tekutiny, energiu. V motoreste nám chceli aj uschovať biky, ale keď sme videli podmienky, biky „spali“ s nami. Večer sme dali izbovú poradu a ráno vyrážame, smer Obarsia Lotruli, Transalpina.
Presun s autom bol bezproblémový, okolité hory nádherné. V Obarasia Lotruli sme sa obliekli, doplnili vodu a šup, čakal nás posledný výstup. Počasie nám síce neprialo, ale tento vrchol sa nám podaril bez problémov zdolať. Cestou nás čakalo malé protidažďové opatrenie a to malé zahrievanie ohníkom pod smrekom, ale ako náhle sa vyčasilo, šup ho hore na vrchol. Hore nás čakala hmla, veľa sme toho nevideli, ale aspoň sme si dali teplú čokoládu. Cestou dole nás stihol neuveriteľný lejak, cesta bola extra rýchla, aj 80km za hodinu. Premočení a vymrznutí sme boli riadne. V miestnej reštaurácii sme sa prezliekli a zajedli niečo teplé. Niektorých nás tu napadlo, že na záver by sme sa mohli aj viac ohriať, Teda začali sme degustovať Palincu Prune :-). Začali sme mať myšlienky o krásnej noci v krásnej prírode,ale našťastie zdravý rozum rozhodol. Ideme domov a využijeme nedeľu ešte pre rodiny a deti. Všetko sa naložilo a smer Slovensko. Viktor to zase zvládol parádne, ráno sme sa objavili doma. Celá táto bicyklovačka nemala chybu, akurát by to bolo dobré realizovať častejšie a v rôznych krajinách. Predbežne sme s Viktorom dohodnutí do Albánska. Ďakujem všetkým za krásny výlet a už teraz sa teším na budúci rok.
