Cyklistické a skialpové akcie na rok 2018 - pozvánka

Info TU....


Požičiavam prívesný vozík na 9 bicyklov.
Info TU....


Galéria

Skialp Čierna Hora Grécko 2013 Bjelašnica – Bosna/Hercegovina Ukrajina na druhý pokus Ukrajina na druhý pokus V Bosne ako vo sne Silvestrovský splav Váhu 2015 Skialp v Retezate 2018 - pozvánka

Archív

Rumunské perly Transalpina a Transfagarasan

73 -TITULKAPekná a na život lacná krajina,trochu zaostalá. Služby pod úroveň,cesty samá diera,bacha aby vás neokradli. Toľko naše predsudky. Prechádzal som Rumunskom k moru na bicykli ako mladík pred 34 rokmi a toto som si stále myslel. Veľký omyl.

Trasa bola jasná od začiatku,vymyslel ju Jožo BORA. Prejsť za 5 dní dve rumunské legendárne cesty Transalpina a Transfagarasan. Stojí to za to? Určite áno.

Otázna ostala iba doprava. Konečné rozhodnutie zveriť to nejakému Viktorovi Kánovi,vraj špecialistovi na Balkán,sa ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Viťo má mikrobus s vozíkom na 9 bicyklov,bohaté skúsenosti,charakter a rumunštinu ovláda hlavou i rukami. Dobre to tam pozná,s ním je to jednoduché,príjemné a pri plnom obsadení ozaj lacné.

Dali sme sa dokopy cez internet,predtým sme sa takmer nepoznali. Z pôvodnej zostavy vypadol Mirec pre prácu a Jožko si pomýlil odchod o týždeň. No a naša ozdoba Zuzka sa ozvala z nemocnice,že včera bola účastníkom autonehody. Ostali sme štyria.

Chýbajúci členovia:Jožko,Zuzka a Mirec (za objektívom)

Od Vianoc som presviedčal moju šetrnú ženičku,čo nádherné ma čaká. A to všetko len za 300 eur. Z toho 50 som zaplatil vopred ako zálohu,ostatné som si zobral v hotovosti.

“Kreditku nepotrebuješ”,lúčila sa so mnou manželka a vytiahla mi ju z peňaženky. A keďže dopravu sme nakoniec miesto siedmych platili len štyria,v rumunsko-slovenskom Nadlaku som zamieňal na 5-dňový pobyt zvyšných 70 eur s očakávaniami množstva zážitkov a úžasnej redukčnej diéty.

Miro z Lučenca je ozajstný chlap. Pracuje v súkromnej bezpečnostnej službe a na prvý pohľad nevyzerá ako cyklista. Je to však len zdanie a aj tie najdlhšie stúpania zvládol bez najmenších problémov. Miro je bývalý majster Československa v železnom mužovi,ale hlavne veselá kopa.

Jožo z Fiľakova to celé vymyslel a do detailu naplánoval.

Robo z Lučenca nás držal s taliančinou a nemčinou v krízových situáciách. Lebo my ostatní sme takí jednoduchší.

Jano z Liptovského Hrádku to zaznamenal fotoaparátom a dal na papier.

Transalpina

Cesta TRANSALPINA -vraj najvyššia,najkrajšia,najkvalitnejšia. Slovíčko „vraj“ môžete kľudne škrtnúť.

Včera sme na bikoch vyštartovali z mesta Sebeš cez hory až na križovatku ciest DN67O a DN7A k riečke Lotru. Penzión sa volá Cabana Obarsia Lotrului,ale slovo penzión v tomto prípade patrí do uvodzoviek. Jednoducho za málo peňazí málo muziky. Prejavilo sa to už v riedkej polievke. Ale čo by človek čakal pri ubytovaní tuším za 7 eur,hejže?

Tu sme spali a odtiaľto sme vyrážali po upršanej noci.

Začiatok bol podobný ako niekde na začiatku Tichej doliny vo Vysokých Tatrách. Rovná široká cesta údolím popri riečke v smrekovom lese má niekoľko kilometrov len jemné stúpanie. Ale ako zmení sklon,začnú tie pravé vývrtky. Stúpanie len výnimočne prekročí 10 %,k tomu perfektný asfalt a takmer žiadna doprava. Píše sa 23. jún 2018.

Len čo nabralo stúpanie grády,cesta sa točila do nekonečna.

Ešte v lese pribudol prvý salaš.

Skončil les a ukázala sa úžasná krajina.

Občas vykuklo slnko.

Minuli sme ďalší salaš v nádhernej krajine.

Pod nami krásne výhľady,nad nami hustá hmla.

Čím vyššie,tým chladnejšie. Pribudol silný vietor,ktorý zimu ešte znásoboval.

Najrýchlejší z nás bol Robo. Obrátil sa niekde vo výške 1900 metrov nad morom. Nemusel ma dlho presviedčať,že za týchto podmienok s letnou výbavou to nemá význam. Robo pracuje v rakúskych Alpách a vie ako to v horách chodí. Ja pod Tatrami bývam. Obliekol som si všetko čo som mal a otočili sme to nadol.

Jožovi v zjazde zamrzli ruky aj v rukaviciach.

Z Transalpiny sme teda zažili len takú malú ochutnávku. Je to škoda,lebo je nádherná. Snáď niekedy nabudúce.

Nasledovali potulky Rumunskom -presun na cestu Transfagarasan. Prešli sme menšie či väčšie kopce a mnoho pekných miest.

Cestou nadol sme míňali St. Manastire.


Neskôr sme dlhé kilometre išli okolo priehrady Lacul Vidra Lotru. Od nej sme vystúpali vysoko do sedla,podobné ako naša Čertovica. Z neho sme šli 18 kilometrov dolu kopcom bez pokrútenia do mestečka Voineasa. Poobede sme sa ubytovali na priváte v mestečku Brezoi. Okrem izieb bola k dispozícii aj veľká jedáleň a iné priestory. Na miestne pomery to bol zrejme vyšší štandard,na jedného nás to stálo približne 10 eur,boli sme so všetkým veľmi spokojní.

Pred večerom som si s Jožom vyšiel pozrieť,ako vyzerá nefalšovaný rumunský vidiek.

Na ďalší deň sme museli ísť asi 11 km po hlavnom ťahu smerujúcom k moru. Hoci bol ešte jún,na ceste šlo auto za autom.

Odbočka do malebného údolia,kde turistov moc nepoznajú,bola vyslobodením od rušnej premávky. Cez Poianu na Salatrucu,Curtea de Arges a ďalej hore riekou Arges.

Z ničoho nič sa objavil nádherný nový kláštor,za aký by sa nehanbili ani vo Švajčiarsku.

Alebo informačné centrum v maličkej dedinke s takouto srandou na ostrove riečky. Zrejme z európskych peňazí postavili niečo,čo ani nemá kto nevyužívať.

Jedna z mála fotiek,kde sme všetci štyria. Stúpame na Poľanu,po rumunsky na Poianu. Viaceré slovíčka nám kedysi doniesli spolu s ovčiarstvom rumunskí valasi -napríklad i bryndza,slanina,šunka a podobne.

Hoci sme v opustenom kraji kde ani hlavná cesta nepozná asfalt,súkromných obchodov z potravinami je dostatok. Aj v nedeľu.

Konečne po dlhých kilometroch sme hore a cesta naberie opačný sklon.

Dolu je to podobné ako u nás,napríklad v tomto kraji ovocné sady. Občas však Rumunsko ukáže svoju starú tvár.

Ale i niečo nové,nádherné. To sme už v Transylvánii 15 km pred Drakulovým hradom.

Naň vás upozorní tento pútač. Z hlavnej cesty od riečky k nemu treba vyšľapať 1480 schodov,ak oželiete lanovku.

Drakula bol vládca Valašska,alebo Transylvánie,Sedmohradska. Tento pán temnôt a diablov sluha sa vyznačoval krutosťou od skorého detstva. Začalo to týraním myší,mačiek,psov,pestúniek. Niekoľko rokov prežil v tureckom zajatí,kde ho týrali a mučili a tak z krutého dieťaťa vyrástol depresívny a sadistický tyran. Bol to krvilačný gróf,ktorého sa báli i samotní Turci a celé roky chránil Európu pred ich vpádom.

Transfagarasan

Cesta cez pohorie Fagaraš je vraj dvanásta najkrajšia na planéte. V relácii Top Gear ju označil Jeremy Clarkson ako najkrajšiu cestu na svete.

Transfagarasan,štátna cesta 7C,je druhou najvyššie položenou cestou v Rumunsku. Bola vybudovaná začiatkom 70. rokov,kedy vtedajší prezident Rumunska,Nicolae Ceausescu,túžil prekonať slávnu Transalpinu.

Spája mestá Bascov a Cartisoara,čo znamená,že jej dĺžka je 155 kilometrov. Nakoľko prechádza pohorím Fagaraš,jej najvyššia časť sa nachádza vo výške nad 2000 metrov nad morom. Väčšinu roka býva v týchto úsekoch kvôli snehu uzavretá.

To už šľapeme cestu Transfagarasan. Drakulov hrad je na kopci označenom bielou šípkou. Včera večer som tu bol sám,o pol kilometra vyššie,keď pri mne zastávali autá z protismeru. Ale nič som nerozumel ani po rumunsky,ani po anglicky. Všetci boli nejakí rozrušení a ja som sa len usmieval. Brum,brum,ham,ham. Až neskôr mi zaplo,že slovom Ursus nemyslia traktor,ale medveďa. Vraj za zákrutou je medvedica s mladými. Tak som to tesne pred priehradou radšej otočil.

O pár metrov nižšie na kaplnke som uvidel ich fotku.

Dá sa povedať,že tie najkrajšie úseky cesty začínajú v blízkosti Drakulovho hradu,kde cesta začína stúpať a zarezáva sa do kamenného brala,cez ktoré si pomáha mostami a tunelmi. Bol pondelok ráno 25. júna a takmer bez premávky. Nie strmé,nie náročné,nádherné.

Stúpanie prestalo pri veľkej priehrade Lacul Vidraru Arges. Okolo nej sme šli striedavo hore a dolu dlhé kilometre až dozadu,do tých najvyšších kopcov.

Po spoločnom obede s Viťom nás čakala najkrajšia časť -nad pásmom lesa.

Vyštartovali sme postupne podľa veľkosti brucha,aby sme sa hore toľko nečakali.

Stromy postupne ubúdali.

Začali serpentíny a sprevádzali nás cestou hore i dole možno 20 kilometrov.

Každú chvíľu sme vyťahovali foťáky.

Jazdili sme vpravo i vľavo,nemali sme komu zavadzať.

5 kilometrov pod vrcholom

Ešte 3 kilometre. Údená baranina,kozľacina,klobásky,oštiepky a kadečo iné.

Vpravo hore na tom zadnom kopci v strmom úbočí sa pásli ovce.

1900 metrov nad morom

Blíži sa záver.

Stúpanie končí za týmto asi kilometer dlhým tunelom.

Za tunelom pribudli stánky,parkovisko a nádherné jazero Balea Lac. A ovce.

Veľa oviec.

Na tráve,na skalách,na snehu. Milióny oviec .

Informačná tabuľa pri jazere Balea Lac

Na brehu sú tri chaty. O trávnik sa starajú stovky oviec.

Pohľad na druhú stranu. Sme v jednom z najkrajších kútov rumunských hôr. Zrejme s najvyšším stupňom ochrany,ale tradičné pastierstvo tu má zelenú. A ako vidno,asi aj kempovanie s autami na zelených lúkach.

To už som ostal hore sám. Len sa kochám a fotím.

Cestou dole ešte jednu spoločnú s pastierom. Tiež sa volá Jano. Dobrota a skromnosť mu srší z očí. Nemá toho veľa,ale nič ho nezlomí,pasie ďalej. Boli sme spolu len chvíľu,ale ukázal sa ako srdečný človek. Pokecali sme si . Ja o voze a on najprv o koze a potom o ovciach.

Cestou dole pribúdali kríky,stromy,les.

A v prvej obci (Cartisoara) nás čakalo krásne ubytovanie. Cena tuším zase pod 10 eur,pritom plná výbava,čisto,moderne a v krásnom prostredí.

Ešte jeden pohľad dozadu na vrchy,cez ktoré sme včera prešli.

Posledný deň bol pohodový. Sme v regióne Sibiu,v centrálnom Rumunsku.

Rarita -značené cyklotrasy na rumunskom vidieku.

Poobede nás pri ceste čakal Viktor. Naložil a odviezol na Slovensko. Pred polnocou ma ako prvého vyhodil pri Rimavskej Sobote. Čakala ma nočná jazda z juhu Slovenska na sever. Údolím Rimavice na Horehronie a ďalej na Liptov.

Za Tisovcom som vošiel do čierneho lesa. Nemal som poriadne osvetlenie,len maličkú blikačku z Lidla. Za každou zákrutou som videl nejakú mátohu,za každým stromom medveďa.

Okolo druhej v noci som prechádzal sedlo Zbojská.

Nadránom som bol v Brezne.

A na svitaní na Čertovici som pod krížom poďakoval za celý výlet,že sme sa všetci zdraví vrátili.

* * *

Do Rumunska za takýmito zážitkami vám netreba odpružený bicykel. Ani tučnú peňaženku. Ani dobrú kondičku. Doma môžete nechať aj všetky obavy. Na bicykli je dôležité hlavne počasie bez dažďa.

Odporúčam taktiež dobré plášte na kolesá. Zvolil som tie najodolnejšie -Schwalbe Marathon Plus v tej najužšej verzii a spravil som dobre -pumpu a náhradnú dušu som vozil zbytočne. Môj 23-ročný bicykel s predným pružením asi 4 centimetre bol na rumunských cestách aj mimo asfaltu dostatočne pohodlný a rýchly. Vhodné je čo najviac odľahčiť,vrátane vlastných šuniek.

Tiež som mal šťastie na dobrú partiu. Nikto z nás nebol ten najmúdrejší čo všetko vie a najšikovnejší čo chce byť všade prvý. Vždy sme sa radi počkali. A k pohode veľkým dielom prispel Viktor -skúsený cestovateľ a dobrý vodič,tlmočník,manažér v jednej osobe.

A že či by som šiel znovu? Hej. Ale nesmie veľa pršať. Vďaka chlapi.

Pridaj komentár