Tento rok padol návrh isť na biky do Rumusnkého Banátu. Odpoveď znela “idem”. Zážitky, s ktorými som sa vrátila potvrdili, že rozhodnutie bolo správne. V piatok v noci sme za intenzívneho dažďa naložili biky a čo najrýchlejšie opustili Bratislavu. Kedže sme sa navzájom len máloktorí poznali, zahájili sme zoznamovanie. Noc sa tak niesla v znamení Bikaver-u, alias Býčej krvi, maďarského červeného vína, ktoré za komunistov bolo údajne kvalitné podpultové víno. A tak sme si z putlov benzíniek počas cesty dopĺňali zásoby na zoznámenie, koré nám vydržalo až do skorého rána:-) V zložení Jana, Julča, Pali 1, Pali 2, Maroš, Tono a “náčelník” Viktor sme sa takto veselo presunuli až do Svätej Heleny, nášho prvého cieľa.
Svätá Helena – zábava “graduje”.
Ráno sme sa ubytovali v domčeku, ktorý Viktor vopred dohodol s jednou miestnou rodinkou. Rozkukali sme sa a hneď vyrazili do okolia. Viktorov popis výletu na prvy deň bol: krátky, 2-3 hodinový výlet na ľahko, neďaleko do jaskyne Vranca. Počúvli sme, a naozaj sme všetci vyrazili naľahko, bez jedla, iba s nejakou tou vodou. Hneď za dedinou nás čakal kamenistý stupáčik, ktorý sa Janinemu trekovému biku velmi nepáčil, a tak to otočila a šla za prieskumníka do dediny. Zvyšok nasledoval “náčelníka”.Vyhliadky boli parádne: zelené, nikde nekončiace kopce, lúky plno kvetov, krásna modrá obloha … Čo viac sme si mohli priať. Až kým sme nezistili, že sme zašli pri užívaní si vyhliadok priďaľeko a značku zanechali niekde za nami. A tak sme začali hľadat správny smer: cez hory, doly, kopce, lúky, kriaky, cesty a necesty. Odmenou za vynaloženú námahu bola poctivá oprava defektov:-) Dostali sme ho totiž okrem Viktora úplne všetci, takže chlapci si mali možnosť precvičiť svoje opravárske zručnosti. Musím povedať, že im to šlo „od ruky“. Aby som nedostala ďalší defekt, odnosila som si zvyšok túlania sa za značkou, bike na pleciach a hlave. No lepšie bike na hlave, ako ďalší defekt na kolese:-) Celú túto situáciu Viktor zhodnotil ako – “je to dobreee”, a tak sme všetci bez frflania radšej ďalej nasledovali “náčelníka”. Značka aj jaskyňa, do ktorej sme mierili, sa po niekoľkých hodinkách nakoniec našla. Musím povedať, že jaskyňa bola parádna. Cez kaskády plné ľadovej vody sme sa plazolezením, a aby nám nezmokli aj topánky, tak radšej na boso, vyštverali až na jej koniec. Pohľad stál naozaj za to. Kvaple ako majú byť, jaskynná scenéria parádna! Škoda len, že rodinka netopierov, ktorá tam pred rokom sídlila, už bola odsťahovaná. Z jaskyne sme sa potom vyštverali pre bicykle a celkom unavení, hladní a smädní sme pachtili domov. Každý sa tešil už len na jedno: krásne vychladený a orosený Ciucas. Tento biko-horolezecký výlet nám dal znamenie, že Viktorove popisy “krátkych a ľahkých” výletov musíme začať brať s rezervou a začať ich sklonovať trošku ináč 🙂 Nič to za to, v dedine sa večer rozprúdila ešte poriadna zábava, a tak sa na únavu rýchlo zabudlo. Muzikanti z Brna, ktorých Jana pri prieskume dediny objavila, to večer na gitarách a benjach roztočili a zábava “gradovala” nakoniec až do rána. Vznikla aj hymna večera, na ktorú – ako miestni, tak aj my len tak rýchlo nezabudneme. Šla takto ”… příjďte se k nám podívat, jak nám dupou králici, příjďte se všichni podívat, jak jsou krááásne velicí….:-)
Staré mlyny a “drndáci”.
Ďalši deň sme ráno vyrazili smer Gernik. Opäť krásne výhľady, slnko priamo nad nami, dostatok lesných výšlapov a samozrejme aj zjazdov. Niekoľko zjazdov som radšej dala peši popri biku, lebo lepšie dole peši popri, ako domov so zlámanými hnátmi:-) Samozrejme, že som tlačila dole kopcom len ja, chlapci si to vychutnávali a vždy zostal po nich len prach pred mojimi očami. V Gerniku sme dostali od krčmára výbornú polievku a okrem toho Viktor aj radu, že neďaleko sú staré mlyny – u Petra, kde sa kedysi mlela múka. A tak sme tentokrát šli hľadať mlyny:-) K nim sa šlo dobre. Stále dole kopcom. Tie však postupne naberali na sklone a ten posledný sme museli už zísť bez bikov … a šmykom. Pali 2 pri pohľade na buratinovský zostup Paliho 1 dostal taký záchvat smiechu, že ho skoro v páse zlomilo. Mlyny sa nakoniec celkom rýchlo našli, biky sa hore však už až tak rýchlo netlačili. Aspoň mne:-) Po vytlačení od mlynov sme si to cestou spät pustili už potom druhou stranou, popri Dunaji, kde sme šlapali pri neuveriteľnom západe slnka. Vidieť komplet celý západ, a v takomto sfarbení, sa nevidí každý deň. Ďalší krásny deň bol skoro za nami, a dobre vychladený Ciucas a dobrá večera u domácich zas pred nami. Večer sme šli ešte na rozlúčku pokecať s miestnym krčmárom. Ten nám odhalil príbeh “drndáka”, na názve ktorého sme sa zabávali ešte niekoľko dní. Drndák je údajne zviera, “ktoré žije v Rumunsku a lezie po stromoch”. Podľa opisu sme tipovali, že ide o plcha, alebo možno o veveričku:-) …. krčmár však tvrdil, že ani jedno ani druhé …a tak “drndáci” zostávajú Rumunskou raritou, ktorá je v ostatnom svete neobjavená …
Šumice, oprávar bicyklov a poštárova slivovica.
Tretí deň sme sa presunuli do ďalšej českej dediny – Šumice. Tu nás čakala s ubytovaním teta Amálka, ktorá nás privítala so širokým úsmevom, a ako sa na české pomery patrí, opäť s hŕbou jedla. Kedže sme poniektorí z nezistených dôvodov mali už rýchle behaní a ridke xxx ….. okamžitá ponuka miestnej špeciality “sarmy”, alias kapustného mäsového listu, nás zrovna nenadchla. Amálka ale sľúbila, že ona má len tu najlepšiu kvalitu. Nechceli sme sklamať, a tak sme na druhý deň skúsili nakoniec všetko, čo bolo v ponuke. A bolo to fakt tej najvyššej domácej kvality. Aj slivovica od miestneho poštára z domu oproti, aj domáci syr od susedy.
V Šumici sme opäť urobili pár dobrých výjazdov do okolia. A ako ináč, opäť jeden taký “viktorovský a kratší”:-) do dedinky Putna. Už na začiatku, po ceste ku miestnemu cintorínu som “otrčila kolesá” a Jana skoro brzdila na mne:-) Viktor nám totiž vravel, že ideme “normálnou” cestou, a tak nikto nečakal, že hneď za dedinou zapadneme do blata:-) Potom sme si opäť hore cez trávu, kríky a lúky vytlačili. Kedže tam bol pekný výhľad a na to dobrý zjazd, tak bolo Viktorovi zas odpustené 🙂 Tu ale nečakane Viktor, ako jediný, ktorého to v Helene nepostihlo, dostal defekt. Kedže to bolo akurát pri dojazde do dediny, na defekt okamžite zaostril miestny junák. Ujal sa Viktora, doviedol nás k sebe domov, opravil defekt a ešte aj pre pivo nám skočil. Proste full service. Viktor sa nestíhal diviť, ako to ten 12 ročný mladík robí……od jeho babičky sme sa dozvedeli, že opravuje defekty celej dedine, a od českých turistov dostal už aj “vercajg” na ich opravu. Koľké šťastie ten Viktor mal, zase nič neopravoval! 🙂 Zrazu začalo pršať a ku Amálke do vedľajšej dediny to bol ešte kúsok . Chlapci nahodili tie najrýchlejšie prevody, a zase som videla za nimi už len čáááru…dym nie, pršalo :-). Ešteže ma Maroš počkal, lebo pri tých bleskoch okolo som snívala už len o tej poštárovej slivovici. Týmto ti Maroško ďakujem za tvoju obetavosť! :-). Slivovička nakoniec došla večer na rad, vypálili sme červíka, a utriasli nespokojné žalúdky.
Na posledný štvrtý deň šiel Viktor, ako každý rok, pozrieť ešte miestnu českú školu a odniesť nejaké darčeky žiakom. Potom sme sa už rozlúčili s miestnymi, nabrali od poštára do zásoby výbornej slivovice a zamierili opäť smer Bratislava.
Na záver …
Zážitkov bolo viac, ako sa na papier zmestí. Čo dodať….. ľudia v českom Banáte vás vždy vítajú s úsmevom na tvári a otvoreným náručím. Turistom sa tešia a radi si s nimi pohovoria. Sú maximálne pohostinní a ponúknu, čo môžu. Pohľad na vidiecky spôsob života, kde sa pasú kravy, ručne kosí tráva, suší a obracia seno a voda ťahá z miestnej studne vám rozhodne pomôže zabudnúť na každodennú rutinu mestského života. A to aj vďaka tým, s ktorými zdieľate svoje zážitky. Všetkým zúčastneným patrí vďaka za to, že nám to tak krásne vyšlo!
A tí, čo tam este neboli, majú čo ľutovať.
Júlia Sobinovská
Tento rok padol návrh isť na biky do Rumusnkého Banátu. Odpoveď znela “idem”. Zážitky,s ktorými som sa vrátila potvrdili,že rozhodnutie bolo správne. V piatok v noci sme za intenzívneho dažďa naložili biky a čo najrýchlejšie opustili Bratislavu.
97 Fotografie