Snáď už všetci známi boli na tradičnom Viktorovom výlete na Ukrajine. Dano nás presvedčil, že sa treba vybrať. A tak sa stretávame v pondelok večer, zoznamujeme pri poháriku, nakladáme a neminie ani jedenásta hodina večerná a vyrážame. Cesta nočným Maďarskom plynie pomaly. Miestnu kultúru prvýkrát pocítime pri prechode rumunsko-ukrajinskej hranice, ktorá sa nezaobíde bez dôležitosti miestnych pánov colníkov a pasovákov, preukázaní ich výnimočných matematických vlôh pri spočítaní pasažierov a zaznamenaní tejto hodnoty na zdrap papiera. Jeho význam mi pri prejdení vzdialenosti 50 metrov, po ktorej ho opäť odovzdávame ďalšiemu príslušníkovi, ktorý vie tiež počítať, nejako uniká.
Februárový itinerár:
- Odchod v pondelok večer 8.2.
- Ubytovanie s polpenziou v lyžiarskom stredisku Dragobrat v apartmánoch
- Jednodňové výstupy po okolitých kopcoch Stih,Bliznica 1700 m,s možnosťou zlyžovanie do širokých dolín a návratom nazad do strediska.
- Na posledné 2 dni presun do mestečka Jasina – ubytovanie v súkromí – a výstupom na najvyšší vrch Ukrajiny Hoverlu 2061 m. Večer po návrate možnosť návštevy sauny a v nedeľu doobeda návrat do Bratislavy
- v nedeľu návrat do Bratislavy
Počasie nám dva dni výslovne nepraje. Sneží, fúka, viditeľnosť takmer žiadna. Zmysel našich krátkych výstupov spočíva naozaj len v snahe sa hýbať. Ťažko hľadať iný dôvod. Také tradičné Chopkové… Akurát sme 750 kilometrov ďalej. Sú medzi nami aj nezničiteľní optimisti, ktorí všade vidia slnko. Možno je to slnko v nich. Sledovanie vývoja počasia je obľúbenou aktivitou.
Zostáva aj čas na saunovanie sa. Je príjemné vyhriať telo po tej fujavici. Panuje nadšenie z fotografovania, toľko fotiek zo sauny som ešte nezažila… vlastne žiadnu.
Tretí deň sa počasie vylepší, teda aspoň do tej miery, že vidíme. Na vietor sme si zvykli. Celkový dojem z výletu vylepší Hoverla. Ráno svieti slnko, napĺňa nás optimizmom. Úvodné výškové metre sú s ohľadom na množstvo snehu zdolávané s lyžami na chrbte. Skupinka sa drobí na tri. Napredujeme, počasie sa mení, obloha zaťahuje. Po príjemnom prašaníku pokračujeme vyfúkaným hrebeňom. Hovorím si, že za takýchto podmienok nemá zmysel riskovať a ísť až na vrchol. V útulni pod vrcholom nás Lukáš presvedčí, že stúpanie nie je po ľade a na opačnú stranu je Hoverla lyžovateľná. Preváži moje cieľavedomé ja, preskupíme skupinky a v trojici absolvovávame navrhovanú trasu. Čaká nás odmena vo výške 2061 m vo forme slnka. Vyrobíme dostatočný počet selfíčok i regulérnej fotodokumentácie a započneme cestu návratu navrhovaným spôsobom – teda zlyžovanie na opačnú stranu, traverz opačnou časťou hrebeňa ako doteraz, neuveriteľných 200 výškových metrov panenského prašanu a potom nekonečný návrat späť do sedla. Plánovanie nám trochu zlyháva a zisťujeme, že v plánovanej dobe odchodu 16.30 z východiskového miesta ešte nie sme ani v sedle. Informovávame ostatných, že sme stále nažive (nech žije doba mobilnej komunikácie) a tupo sa boríme s návratom a chýbajúcou vodou. Nakoniec dorazíme s dvojhodinovým oneskorením za výčitiek ostatných účastníkov, ktorí počas čakania vypili krčmu.
Nedeľa je dňom odchodu. Mrholí a svet je v šere. Typické pre návraty odkiaľkoľvek.
Zopár zaujímavostí:
- miestne raňajky, ktoré chodia v dvoch chodoch. Prvý – mliečneho charakteru – teda sladká ryža, krupičná kaša alebo ovsené vločky namočené v mlieku. Za nimi vajíčková variácia – rozumej volské oko či praženica, zásadne bez masla, syra či zeleniny. Našinca kombinácia prekvapí.
- podsedačky, ktoré si miestni lyžiari nosia opásané gumičkou v páse.
- preprava do strediska prevažne starými vojenskými sanitkami a tatrami, ktoré jediné konkurujú vozidlám 4×4 miestnych desaťtisíc a sú schopné ľudí do strediska prepraviť.
- výtlky aj keď je pravdou, že v tomto Slovensko silne konkuruje.
- a bezpochyby vodka!
Viktor vďaka, bol to príjemný výlet. Vidíme sa na bicykloch na Balkáne.
