Durmitorský prsteň, Zipline, Bobotov Kuk, raft a mnoho iného, áno, aj toto je pre mňa Montenegro, alebo Čierna Hora.
Rozhodla som sa napísať o tomto krásnom dobrodružstve ja, ako cyklistický nováčik v super partii mojich kamarátov a počas osem dňového dobrodružstva aj mojich najbližších.
Ale pekne poporiadku. Ako to všetko začalo, že ja, amatérska bežkyňa, som sa ocitla v partii cyklistov?
Jedného dňa mi zavolala Vierka, moja bežecká kamoška, že či nechcem ísť s ňou a partiou siedmich ľudí na bicykle do Čiernej Hory. Dovolenku som v tom termíne mala a pokušenie a zvedavosť ma uisťovali, že tam chcem ísť, ale na druhej strane ma brzdili moje minimálne cyklistické zručnosti. Vierka mi dodala odvahu a túto ponuku som zobrala ako výzvu. Za dva dni vybaviť všetko ohľadne cyklistickej výbavy, servisu bicykla – nevadí, všetko sa dá, keď sa chce.
Deň „D“ prišiel 31. júla, bola sobota, keď som nasadla k Vierke do auta a s jej manželom Milošom sme uháňali smer Bratislava. To bol náš start point. Tam sme sa mali všetci členovia výpravy stretnúť. Do Bratislavy sme prišli s predstihom. Zamávali sme Milošovi a my dve s bicyklami a taškami sme zostali v objatí „krásnych bytoviek“ bratislavskej ulice. Naše dobrodružstvo sme zahájili v krčmičke pri ceste, kde sme si v teple vychutnávali malé pivko s veľkým množstvom komárov, ale ako správne vybalená som pohotovo vytiahla repelent a bol pokoj. Po chvíľke sa za našimi chrbtami objavil turista, ktorý čašníčke vykladal, že ide na túru do Čiernej Hory, tak sme ho rýchlo stiahli k nám, že teda sme jeho spoluparťáčky na osem dní. Bol to Ivan z pod Tatier, samotár, dobrodruh bez bicykla s fotoaparátom, ktorý ako jediný z našej výpravy bol odhodlaný si všetko odchodiť. Po chvíli sme v diaľke zbadali cyklistu a Vierka spoznala Mateja z Banskej Bystrice (vybaleného naľahko, ako to už u chlapov býva), ktorý patril do našej partie. Postupne sme sa presunuli k Viktorovej práci, kde bolo dohodnuté stretnutie. Prichádzali ďalší dobrodruhovia, mladý Martin z Michaloviec, Renča s Dušanom (stupavsko–bratislavský párik). Konečne sme boli kompletní. Nabalili sme veci do minibusu , nahodili bicykle na príves a o 22:30 hod. sme opustili veľkomesto a pustili sme sa v ústrety cyklodobrodružstvu. Bola noc, atmosféra bola pokojná, popretkávaná super pesničkami z Viktorovho výberu, ktorý mne vyhovoval. Ani neviem, ako sme prešli hranice, teda viem – bez problémov, trošku si zašoféroval aj Matej, ale celkovo bolo všetko fajn a ok. Ráno sme zastavili v Bosne na pumpe, dali prvú kávu a pokračovali v smere našej cesti. Bosna nás vítala „super cestami“. Aspoň sme nemali obavu, že Viktor zaspí. Cieľom našej jazdy bol kemp Bastasi v Bosne a Hercegovine, kam sme šťastne dorazili v poobedňajších hodinách 1. augusta, teda v nedeľu. Domáci nás vítali, Viktora menom a objatím a nás domácou pálenkou. Všetci sme si štrngli na nové zážitky. Ubytovali sme sa v malých krásnych a hlavne čistých chatkách. Kým chlapi sedeli na pive, ja s Vierkou sme sa vybrali spoznávať okolie rieky Driny, ktorá bola poriadne ľadová. Na teraske jednej reštaurácie, ktorá sa týčila nad Drinou, sme si dali kávičku a drink a nasávali atmosféru krásnej bosniackej krajiny. Pred večerom sme sa vybrali všetci na pivko cez hranice do Čiernej Hory, aby sme zahriali bicykle. Ako ináč, po pivku prišiel hlad a tak hybaj naspäť na večeru do kempu. Večera bola fantastická, od polievky až po koláčik. Pečená ryba, k tomu vínko a deň mohol končiť. Plná očakávania, čo prinesie prvý deň ozajstného bicyklovania, som nemohla ani zaspať, nuž, to asi tí, čo sa tak dobre zabávali, nám rušili spánok, ale to je už iný príbeh.
Ráno 2. augusta v pondelok sa prvá zobudila Vierka cca o 5:00 hod. (to je u nej bežné) a ja po nej asi pol hodinu. Začali sme debatiť, ako sa pobaliť, keďže do tohto kempu sa vrátime až posledný deň nášho výletu. Nabaliť bágle tak, aby sme ich nemali až tak ťažké (aj tak boli) bol problém, ale dali sme to. Čakali nás raňajky a opäť to bola taká istá hostina ako večer od obložených tanierov, cez vajíčka, paštéty, šišky s lekvárom a dobrý čaj. Takto najedený sme sa vybrali na prvú našu 50 – tku spoznávať prírodu Montenegra. A aby som nezabudla spomenúť zabudla Ivana, ten vyrazil za turistickým dobrodružstvom sám. Povedali sme si – uvidíme, ako to dá, veď je to cca 50 km. Ešte prvé foto a krútime. Kolóna, ktorá bola na hraniciach, nás nezastavila a, samozrejme, sme išli pred všetky autá aj keď niektorým, čo čakali, sa to nepáčilo. Slečna alebo pani na colnici mala čas, ale bola milá a prekvapená, kam smerujeme (Durmitor), popriala nám šťastnú cestu a mohli sme pokračovať. Všetci sa stretávame v prvej krčmičke, preberáme taktiku, dáme pivko, colu, vodu a pokračujeme v jazde, teda už len v stúpaní. Stúpame a lemujeme rieku Pivu. Dopĺňame vodu z vrtu, ale máme obavy, či nie je kontaminovaná, trochu to tam zapácha, skonštatujeme, že Čiernohorci nie sú až tak čistotní a plasty radšej nespomínam. Prechádzame krásnymi tunelmi v skalách a fotíme (ja nie, nemám dobrý mobil), spolieham sa na mojich priateľov. Veď aj Vierka povedala, že bude mať kto fotiť, hlavne Dušan a Matej natáčať na Gopro. Ten most v diaľke, tam budú výnimočné výhľady. Už sme tam a obdivujeme všetko okolo nás. Prichádzame k Pivskému jazeru. Myslela som, že farbu Tary nič neprekoná, ale mýlila som sa -opäť ťažko opísateľné, zmes modrej, zelenej a tyrkysovej zmiešanej s čistotou a chladom. Fotíme sa ako do časopisu na titulnú stránku. Zrazu prichádzame k odbočke, doľava Piva a rovno mestečko Plužine. Rozdelíme sa, teda Viktor sám pokračuje do Trsy, vie, čo ho ešte čaká a má to zmáknuté, veď je tu už asi dvadsiaty krát a my ostatní smer Plužine, kde sa nám ukazuje adrenalínová atrakcia zipline. V prvej reštike sa osviežime, teploty sú neskutočné a počasie nádherné. Po chvíľke môjho váhania sa vydávam spolu s Renčou, Matejom a Martinom na zipline ponad Pivské jazero. Prvú časť absolvujem s inštruktorom, ale keď zisťujem, že je to super, druhú časť idem sama. Maťo skoro prerazil skalu, lebo nejak zabudol brzdiť, tak ho príroda očarila. Duško nás už dole v cieli fotí. Bol to super zážitok. Pokračujeme horskou cestičkou do známeho pohoria Durmitor už seriózne v stúpaní do Trsy. Tiahneme ponad Kaňon rieky Pivy. Cítim sa ako Sagan v najväčšom stúpaní na Tour de France. Čím ideme vyššie, tým sú krajšie výhľady. Náš pelotón sa trhá. Mladí chlalani idú pred nás, Vierka si to ide do kopčeka ako nič, ja za ňou pachtím a za nami ešte Renča s Duškom, ktorý má problém so svalom na nohe. Takto si to každý sám pre seba spracováva a bojuje. Myslím, že by som tam už mohla byť, ale ešte nie, ešte sa musím trochu popasovať. Domáci nám vytrubujú, dávajú palec hore a hlavou uznanlivo pokyvkávajú. Hurá, už v diaľke počujem nejaký spev (oslava) a vidím prvé usadlosti. Vierka na mňa kýva, raduje sa, objímame sa, veď to bola moja prvá seriózna bicyklovačka. Vystúpali sme 2400 v.m. a nakrútili 50 km. Už je tam Viktor, ale aj Ivan, dal to, pešo, zobral si aj nejakého stopa. Má náš veľký obdiv. Veľa kilometrov v nohách a veľa pred ním. Všetci sme šťastne dorazili. Dávame si pivo, sprchu (poniektorí studenú, teda skoro všetci) a ocitáme sa v krásnej panenskej Durmitorskej prírode, v malom tradičnom rodinnom kempe Eko Sele Durmitor. Znovu sa ocitáme v malých chatkách. Tešíme sa na večeru. Chcem si dať niečo ich tradičné, vyberám si aj s Martinom polentu so smotanou, teším sa. Ostatní vsadili na istotu čevapy, zemiaky a šalát. Veľké porcie a milý čašník Daniel. Nesie mi kopec polenty so smotanou, to je ovčí syr zamiešaný v polente. Ochutnávajú aj ostatní, ale sú to také veľké porcie, že to nedávame. Po večeri ešte vínko a debatíme o plánoch na ďalší deň. Dobrú noc Durmitorské Selo.
Ráno 3. augusta. Do krásneho rána opäť prvá vstáva Vierka, potom ja. Všade ticho, všetci ešte spia. S Vierkou čakáme na východ slnka. Trošku nám bolo chladno, ale stálo to za to. Vierka fotí tú nádheru. Vstávajú aj ostatní. Raňajkujeme omeletu so slaninkou, pijeme dobrý bylinkový čaj . Renča si dá lekciu angličtiny. Lúčime sa s Danielom, ale nie na dlho, ešt sa do tejto oázy pokoja vrátime. Dávame spoločnú foto a vyrážame do Žabljaku. Krútime hore-dole , ale viac hore, až sa nám naskytne pohľad na Sušický kaňon, robíme foto a pokračujeme. S Vierkou si užívame zjazd dole ako opatrná časť našej výpravy, ostatní na čele s Renčou len tak preletia a už nás čakajú v miestnej krčmičke. Dávame pivo, colu a ideme ďalej. Vôbec sa nečudujem, že všade vítajú Viktora ako najväčšieho kamoša. Sadáme a ideme ďalej, znova stúpame. Krásna scenéria, fotíme sa. Mušky na mňa sadajú, sú všade, neviem sa ich zbaviť, len keď pridám, odlietajú. Konečne sa pred nami otvára rušné horské mesto Žabljak ležiace uprostred náhornej plošiny pohoria Durmitor. Dnes sme nakrútili 40 km a 1200 v.m.. Mierime k prvej reštaurácii, kde si dávame pivo, teda chceme si dať, len nejak nestíhajú a viackrát ich urgujeme. Takže keď príde vytúžené, len tak zasyčí. Zrazu vojde do reštiky Ivan, zas a znovu to zvládol. Dávame si už len polievku a ideme sa ubytovať. Čaká nás malý biely domček na kopčeku. Po sprche sa vyberáme dať aj druhý chod, ideme na pizzu (tá je väčšinou istota). A dávame aj vínko. Ja s Renčou ešte jedno a chlapi pivo. Ideme spať, veď zajtra nás čaká deň bez bicykla, ale rovnako náročný, lebo ideme na túru najvyšší vrch Durmitoru Bobotov Kuk 2523 n.v.. Vierke sa splní dávny sen. Spánok mi prerýva hudba z neďalekého podniku.
Ráno 4. augusta. Vstávame skoro. Naša partia sa delí na tri tábory. Vierka, Maťovia a ja sa chystáme na túru, Ivan ide sám ako vždy na inú túru. A Renča, Duško spolu s Viktorom ostávajú v Žabljaku. My ráno vyrážame. O 6:00 hod. nás čaká taxík a vezie nás do Sedla. Zaplatíme 20 eur a vyrážame smer Bobotov Kuk, kráčame, stúpame, fotíme tú nádheru okolo seba. Vierka je v siedmom nebi. Ja musím priznať, mala som blok z výšky, ale chalani a Vierka mi pomohli. Zopár reťazí, správnych chytov a dali sme to až na vrchol. Počasie nám zas vyšlo na jednotku, výhľady neskutočné, len vzlietnuť a letieť. Rýchle foto hore a zas smer dole až do Žabljaku. Terén bol kamenistý a zosúval sa. Cestou sme mali aj sneh, na ktorom sme sa vybláznili, teda ja. Zrazu spoza skaly vykukol veľký krásny pes, ktorého sme volali Kuk, nepatril nikomu a behal hore dole, čakal, kým mu niekto niečo dá, pil, teda jedol sneh. Celý čas išiel s nami, ale keď zacítil dobrú žemľu u iného turistu, zostal pri ňom. Prešli sme okolo jaskyne Ledina Pečina. A už len nekonečno dole, my štyria bez Kuka. Najlepší pocit, keď sme už počuli vravu ľudí okolo Čierneho jazera. Prvá naša cesta viedla do opäť k jedlu, kde sme potrebovali doplniť veľa tekutín. Keď sme si objednali u pána s motýlikom, neveril vlastným ušiam – pivo , cola, fanta, voda a to niekoľkokrát, chalani potrebovali doplniť energiu. A zajedli sme to vývarom, či vlastne zapili. Usedení sme sa odhodlali na posledné 2 km do Žabljaku. Ešte predtým, vymočiť nohy v jazere a môže sa pokračovať. V Žabljaku na večeru do miestej vývarovne, smer obchod kúpiť vytúžené červené vínko, osprchovať, vyložiť nohy a počúvať zážitky ostatných, nasávať atmosféru Durmitorského pohoria. Ivan to zas zvládol, bol nadšený jeho túrou a Renča, Dušan a Viktor brázdili na biku okolie Žabljaku. Dali si kolečko okolo Čierneho jazera s romantickým kúpaním. Viktor ich zaviedol na Eko Selo Katun. Plní zážitkov sme išli spať. V noci začal fúkať vietor.
Ráno 5. augusta. Toto ráno bolo veľmi rýchle, schyľovalo sa k dažďu, a preto sme chceli čím skôr vypadnúť. Veľmi rýchlo sme sa rozutekali, teda rozbajkovali, každý svojím smerom a predsa všetci jedným. Ja s Vierkou sme si išli ešte niečo kúpiť na raňajky, aj chalani potom dobehli. Renča, Dušan a Viktor makali smer Trsa, to bol náš cieľ. Pokoj, autentika nás lákala a tešili sme sa na návrat do známeho Durmitorského Eko Sela. Ale pekne po poriadku. Z Vierkou sme dali pred pekárňou rýchle raňajky, ona burek, ja tiež niečo slané, bolo to naozaj fajnové, čerstvé. Snažili sme sa uniknúť dažďu, ale úplne to nešlo. Do toho ešte silný nárazový vietor. Začalo to na ceste smerom do Sedla. Vietor taký, že sme sa ledva udržali na bicykloch. Prestávalo pršať. Dali sme si prestávku v miestnej útulni, kde sme sa zas všetci stretli a dali výborný bylinkový čaj ani vyjsť von sa nám nechcelo, len spoza okienka sme pozorovali hru vetra, oblakov a dažďa, ale čo už, musíme ďalej. V Sedle pár fotiek a ide sa. Zjazd, zas nás všetci trhli a my s Vierkou na istotu dole. Obzeráme pôvodné domčeky či chatrčky s paličkami – akože plot. Dvaja pastieri nám mávajú, prechádzame pomedzi stáda oviec. Domáci sú spokojní a vďační aj za to málo, čo majú. Ideme ďalej, fotíme sa s pozadím Durmitorských kopcov. Znovu domáca krčmička, naši už čakajú a desiatujú, poniektrorí zvládnu aj pivo. A pristavuje sa prvý cyklista – Švajčiar, ktorý mal namierené do Grécka. Prehodíme pár slov, teda mladí chalani debatia a posúvame sa ďalej. Dokonca vykúka aj slnko. Ideme krásnou vlnitou krajinou s malými domčekmi v údoliach. S Vierkou sa kocháme scenériou a cestou, ktorú obkolesovali krásne lúky vlniace sa okolo cesty. Vierka nás chcela odfotiť a zrazu nás zhodilo z bicykla, vietor a len vietor. Snažili sme sa krútiť ďalej, ale znovu sme v garáde, to už aj Renča zišla z bicykla. Chalani okolo nás prešli, ale tiež mali čo robiť, aby to ustáli. Zrazu okolo nás prefrčal Viktor, viali mu vlasy, prilba na boku, ale prerazil to, tak sme sa pobavili a krútili s námahou ďalej. Posledná zástavka v miestnej krčmičke. Dali sme gorkij list a ešte jeden na účet majiteľa – tak sa tešil, že sa tam niekto zastavil. Už len kúsok do Trsy. Makali sme, lebo sa znovu približoval dážď. Úspešne sme dorazili do našej oázy pokoja. Prešli sme 41 km a 850 v.m.. Presne podľa predpovede začalo pršať o 14:00 hod. A stihol to aj Ivan, náš chodec, turista. Všetci sme na chvíľu zaliezli do svojich brlôžkov a vychutnávali sme si v polospánku hru kvapiek, ktoré padali na strechy chatiek. Prestalo pršať o 17:00 hod. Všetci sme sa stretli pri večeri znovu s vínkom a pivkom v ruke. Zas sme sa parádne najedli. No a tento deň mal aj sladkú bodku – palacinky.
Ráno 6. augusta. Vstali sme s Vierkou prvé, znovu pekné ráno, raňajky – omeleta so slaninkou. Čakali nás posledné km na bicykli a v nohách. Lúčime sa s príjemnými domácimi, zamávame, fotka na rozlúčku a opúšťame našu zaľúbenú Trsu. Vraciame sa do základného tábora, kempu v Bastasi v Bosne. Už len malé hupy, klesanie, posledné fotenia na rozlúčku s čiernohorskou krajinou. Klesáme. Zrazu sa objaví Ivan, zas a znovu sám ako prst so svojím foťákom. Ideme ďalej. Predposledné pivko v tichej osamelej dedinke na kopčeku a znovu Ivan, ale ide ďalej, nezastavuje. Dojedáme posledné zásoby, gumené macíky zo Slovenska. Po ceste stretávame asi 4 autá, je to super, všade pokoj. Stretávame dvoch cyklistov, kývame si. A už len klesáme a ocitáme sa v našej dobre známej krčmičke na posledné čiernohorské pivo. Prechádzame hranice a unikáme nervóznemu nedočkavému vodičovi, ktorý nás skoro zrazil a vytruboval na nás, že sme ho predbehli na kontrole. Zrazu nás víta naša malá chatka v Bastasi kempe a sme „doma“. Veľmi sa všetci tešíme, že sme dokrútili bez zranení a nehôd. Nakrútili sme 43 km a nastúpali 300 v.m.. Aj Ivan dorazil, dal to, má opäť naše uznanie a obdiv – prejsť toľko km za toľko dní. Pred večerou sme si išli ešte zmočiť nohy do Driny. Pri západe slnka robím Renči a Duškovi ešte pár pohodových foto v hojdacej sieti a ide sa na večeru. Dávame si zas vínko a pivko a s nedočkavosťou čakáme na „huculské hody“ na večeru. Sedíme v kolibe a nestíhame sa čudovať, čo všetko pred nás kladú, mäsko, zemiaky, obložené misy, zeleninku. A, samozrejme koláčik. Nedávame to, ale Dušan za nás bojuje, hlavne mäsko dáva, no má čas, veď sa práve začala rozkladať domáca kapela, duo gitara, harmonika. Ešte zostávajú obložené taniere. Počas hry a spevu mužskej kapely pomaličky dojedáme, debatíme alebo sami do seba pohrúžení rekapitulujeme naše dobrodružstvo. Pomaly sa všetci postupne vytrácame do našich chatiek a za tónov kapely zaspávame.
Ráno 7. augusta. Vstávame, ešte nás čaká jedno dobrodružstvo. Raftovanie na Tare a Drine. Ideme na super posledné raňajky. Po raňajkách fasujeme neoprény, záchranné vesty a prilby. Viktor ani Ivan nejdú, zostávajú v kempe. Ivan sa chystá zbierať bylinky a Viktor oddychovať pred dlhou cestou späť. Nasadáme do auta v neoprénoch a vezieme sa k štartu nášho splavu. V jednom člne nás je desať a náš kormidelník Petar. Spolu s nami sa vezie rodinka z Bosny. Na začiatku poučenie, každý dostáva pádlo, okrem Vierky a dievčiny Sáry z Bosny, tie sedia v strede. Učíme sa povely go – pádlujeme, stoop – nepádlujeme. V susedných člnoch idú Maďari nabalení pivkom a inými veselými nápojmi. Plavíme sa pohodovo aj divoko cez pereje, voda špliecha, všetko si to odnáša Vierka, ktorá sedí v strede vpredu. Občas stojíme, kto chce, sa kúpe, u nás nabrala odvahu do tej studenej vody len Renča a Martin. Nasadáme a pádlujeme ďalej. Stojíme pri občerstvovačke. Kupujeme si chladené nápoje. Po prestávke nasadáme a pádlujeme. Vierke je už zima, ale znovu to schytá. Posledná zastávka pri vodopáde, všetci tam idú, hádžu sa do vody, aby sa odfotili. Ideme aj my, šťuk foto, nasadáme do člna a už pozvoľna doplávame do cieľa a vyloďujeme sa v našom kempe. Splavili sme 19 km rieky Tary a Driny. Toto bola bodka za naším úžasným aktívnym dobrodružstvom. Rýchla sprcha, posledná polievka a rozlúčka s kempom. Nasadáme a plní zážitkov odchádzame domov na Slovensko. Cestou vykladáme Vierku, ešte v Bosne, tá pokračuje na dovolenku do Dubrovníka. Už len zakývanie a pokračujeme ďalej . Viktor uháňa, ale bezpečne. Každý pohrúžený vo svojich myšlienkach s vlastnými zážitkami, zdolanými výzvami. Zaspávam pri tónoch Viktorovej hudby. Párkrát sa budím a znovu zaspávam, cez hranice prechádzame v pohode. Rýchly Viktor nás bezpečne doviezol do Bratislavy ráno o 4:30 hod. 8. augusta. Lúčime sa s vidinou stretnutia o rok na inom bicyklovom dobrodružstve.
Vierka , ďakujem, že si ma zobrala. Bola si super parťáčka, rozhodná, podporujúca, pokojná, rozumeli sme si asi aj preto, že máme veľa spoločného.
Renča ako kvietková víla v sukni, usmiata, pohodová, som rada, že som ťa spoznala.
Dušan, veselý, upratal každú situáciu svojím humorom, galantný muž.
Chalani Martin a Matej, trpezliví, mladí muži, ochotní pomôcť, Martin, ďakujem za nafúkanie kolesa a obidvom za Bobotov Kuk.
Ivan, samotársky, svojský turista, s foťákom, máš môj obdiv v tom veku toľko kilometrov v nohách.
A nakoniec Viktor, šéf, spoľahlivý, pokojný, trošku záhadný, ostrieľaný muž, ďakujem za všetko.
Ďakujem Vám, že som mohla byť súčasťou Vašej výpravy. Z tohto dobrodružstva budem čerpať celý rok. Spomienky a zážitky zostávajú navždy.
Vaša bežkyňa Zuzka (a už tak trochu aj cyklistka)
