Bicykle na stojanoch, batožina v kufri, my na svojich miestach. Za sebou mame predstavovačku a po pár opatrných vetách vieme, že budeme skvelá partia. Ako inak, u Viktora sa akosi vždy stretnú ľudia rovnakej „krvnej skupiny“. Vyrážame a kedže alkohol je pliaga ľudstva, začali sme pracovať na jeho likvidácii a obetavo ponúkli vlastné telá. Mišo priniesol Džamalovicu a musím uznať, aj keď som vínkarka, že bola výborná.
Viktor nás s prehladom doviezol do Sarajeva, hlavného mesta Bosny a Hercegoviny, kde sme si spravili krátku pauzu a trochu si pozreli mesto, hlavne jeho historickú časť. Malé obchodíky s tepanými karafami, tanierikmi, šperkami, vlnené deky a koberce, ako aj káva, asi 20druhov baklavy, boli skôr atmosférou pre návštevníkov orientálneho sveta, ako niekoho, kto ide bajkovať do hôr.
A opäť v aute. Za dve hoďky sme prišli do kempu, kde som sa nevedela vynadívať. Cice jednoduchí ľudia, ale s veľkou dávkou citu pre krasu a keď k tomu pridám ich dobrosrdečnosť a pohostinnosť, bola som nadšená. Menej už z čísla na váhe, keď som dorazila domov. No ale nedajte si, keď nos šteklia typicky balkánske vône a oči nevedia, čo skôr vziať na tanier. Takže ak tam pôjdete s tým, že schudnete, tak na to radšej rovno zabudnite. Všade, kde sme sa zastavili, nás hostili a Viktora vítali, ako starého, dobrého priateľa. Takáto pohostinnosť sa neodmieta, hlavne keď sami toho nemajú veľa a predsa sú štedrí. Rozdelili sme si kamenne chatky s nádychom romantiky a po menšom občerstvení vyrážame za hranice do Čiernej Hory, kde ochutnáme miestne pivko.
Na druhy deň už vážny odchod. Bolo sa treba zbaliť do báglu na 4 dni. Predpoveď hlási aj búrky, takže treba pobaliť aj niečo nepremokavé. Nikto však túto časť oblečenia nepotreboval, okrem mňa a Duna, kedže sme boli poslední. Ja bez kondičky a naše fototermíny spôsobili, že sme posledný deň chytili takú búrku, ktorá nenechala suché ani „cyklo plienky“.
Sadáme teda na bajky a po asi 8km prechádzame hranice. Prichádzame ku kaňonu rieky Piva a už viem prečo je to najkrajšia oblasť Balkánu a to ešte nie sme v národnom parku Durmitor, ktorý je súčasťou Dinárskych hôr. Prechádzame mnohými tunelmi, čo je veľká zábava a pastva pre oči, až do okamžiku keď vletíme do „čiernej diery“. Brzdy zapišťali a slnečné okuliare museli dolu. Nemôžem povedať, že mam zle svetlo, ale asi kúpim niečo silnejšie. Keď sme ho prešli, chvíľku som bola ako slepá, kým si oči nezvykli. No, bola som aj v jaskyni, ale toto…Prechádzame scenérickým mostom, ktorý spája steny kaňonu, aby sme opäť prešli niekoľko tunelov.
Cesta sa zdvihla a pohľady do kaňonu sú stále neodolatelnejšie. Týmto tempom, s foťákom stále pri oku, dojdem na miesto určenia asi véééľmi neskoro, ale nedá sa nič robiť. Po asi hodine som mala pocit, že na tom druhom konci si niekto so mňa uťahuje a ten asfalt dvíha stále vyššie a vyššie. Páni cyklisti, ak si niekde chcete potrénovať poriadne šlapáky, tak hor sa sem. A ti, ktorí sú na tom ako ja, a prevod 1/1 nestačí, zosadnete a potlačíte. Brzdy netrpia a vy pohodlnejšie fotíte krasu okolo vás.
Dostali sme sa do slušnej výšky a tu nachádzame šípky od našich zdatných kolegov, aby sme nepoblúdili. Musím povedať, že boli kreatívni, veď posúďte sami.
Konečne kemp v Trse vo výške 1450m. A čo iné, ako poriadna misa s jedlom, domáci chlieb a šopský šalát. V kombinácii s oroseným pohárom piva, ste v raji.
Druhý deň vyrážame o desiatej smer Žabljak. Cesta stúpa a klesá a vieme, že opäť nastúpame okolo 1100 výškových metrov. Od obce Nedajno, ktorú som si premenovala na Nedajto, hneď ako som videla zjazd skalnatým terénom kaňonu riečky Sušica, z výšky 1500m do asi 900. Ale bola to paráda. V jazere Sušičko na dne kaňonu sa otužilci okúpali, vraj bola 10cm, takže pohoda. Kontrolovať som to však nešla….myslím tu vodu. J
Čo zídete musíte vyšlapať, pravidlo kaňonu nepusti a iná cesta nebola. Našťastie sa miestami išlo traverzom, takže stehna nedostali tak zabrať. Určite lepšia voľba, ako vziať to opačne. A keďže som opäť musela tlačiť, dala som zabrať lýtkam. Pohľad do kaňonu bol fascinujúci. Krajina menila svoj charakter, ale nijako neuberala na kráse. Stromy sa zmenili na kosodrevinu a otvoril sa nádherný výhľad na kaňon rieky Tary, ktorý je 1300m hlboký a je druhým najväčším kaňonom na svete po kaňonu rieky Colorado, Grand Canyon. Tu som si povedala, že chcem tu rieku splaviť. Bol to veľkolepý pohľad. Keď sme dosiahli výšku asi 1950m začal zjazd, všetko už po asfalte aj keď úzkou cestou. Vychutnať som si ho ale nemohla. Prehriala som síce brzdy, ale mam fotky, ktoré aj keď nevedeli zachytiť to, čo ľudské oko, ako spomienka slúžia perfektne. Neviem po koľký kráť som si povedala, že sa sem určite ešte vrátim. Mala som pocit, že som vo Švajčiarsku. Na tak malom úseku sa krajina niekoľko krát zmenila, až máte pocit, že ste tam oveľa dlhšie a nie len dva dni. Zjazdovali sme do Žabljaku, s predsavzatím, že už foťák nevyberieme. Keď nás ale za jednou zákrutou čakali na ceste kravy, do ktorých sme skoro vpálili a strach bol v obkľúčení tých zvierat opodstatnený, tíško sme prešli a …vybrali foťáky J.
Žabljak. Toľko kŕkajúcich žiab a koncert ktorý nám predviedli som ešte nepočula. Ubytovali sme sa u staršej pani, ktorá mi pripomenula moje detstvo strávené každé prázdniny u babiny na dedine. Keď nás ráno čakal bylinkový čaj a čerstvo smažené šišky s domácim džemom, pocit bol o to silnejší. Zostali sme tu dva dni. Vraj oddych. Roman a Maťo to tak nevideli a vybrali sa na turistiku, aby si v horách pozreli ľadovú jaskyňu. Nám ostatným sa šlapať asi 500výškových nechcelo a tak sme si išli pozrieť Crno jazero a jeho okolie.
Tretí deň cyklotreku vyrážame smer Trsa, okolo druhej strany Durmitoru. Cestou sa zastavíme v krčmičke, kde nás domáci pohostili domácim syrom, kyslím mliekom a ochutnali sme aj čerstvé kravské mlieko. Kupodivu, žiadna črevná odozva, šecko v porádku. Krajina je opäť iná a asi po hodine sa pred nami po pravej strane pýši Bubotov kuk, najvyšší vrchol Durmitoru s výškou 2523m. V diaľke pred nami horská krčmička, kde sme si dali čaj a ako inak, rakiu. Majiteľ, inak veľmi srdečný človek, dokázal vyskladať vety zo samých vulgarizmov v takej frekvencii, že vám len neveriacky padla sánka. Nebolo to myslene zle, srdečne rozdával všetko J. Pri našom odchode aj malé fľaštičky domácej rakie. Ešte som ju neotvorila, ale obsah bude určíte skvelý, ako ľudia tejto krajiny. A sme v Sedle, výška 1908m. Len málokde v európskych horách možno vidieť takú výraznú plastičnosť zvrásnených vrstiev, ako na Durmitore, v horách Šarené pasovi (Pestré pruhy). Po obrovských ľadovcoch zostali na Durmitore veľké morénové nánosy a množstvo jazierok.
Za sebou nechávame vápencové vrcholy a pred nami to pripomína pasienky. Basketbalový kos na úzkej ceste, kde chodia auta, (zmesti sa však iba jedno) bol naozaj raritou tejto trasy. Škoda že nemáme loptu J.
Opäť Trsa. Hladní si objednávame Cicvaru, ich tradičné jedlo. Je to jednoduché jedlo, ale chutilo skvele. Kto ma záujem tu je recept http://www.bastabalkana.com/2014/03/cicvara-recept-kako-se-pravi-starinska-cicvara/. Viktor vsadil na poznané a objednal MALU porciu čevapčiči, na stole mu však pristal tanier s obsahom, ktorý nasýti dvoch….Čiernohorci.
Únava sa podpísala a večer pri stole zostávajú iba traja statočný, ja, Roman a Duno. Vraj som veselo objednávala rakie. Asi áno, dostavil sa totiž výpadok pamäte…stáva sa aj v lepších rodinách J.
Posledný úsek cesty je pred nami. Ešte minulý rok účastníci zájazdu, aneb milý rekreanti, časť cesty išli po šotoline a spevnenom povrchu, teraz tu mame krásnu asfaltku. Krajina je kopcovitá a miestami pripomína naše dedinské luky, ktoré sa striedajú s lesom. Nijako však nestráca na zaujímavosti. Opäť nás sprevádza zvuk zvoncov, ktoré sa hompáľajú na krkoch kráv, oviec a kôz, ktoré sa tu len tak samé pasú. V dedinke Crkvičkom Polju sme objavili kemp „Jugoslavija“, veľmi pekný nový kemp, ktorý bohužiaľ zíval prázdnotou. Dali sme si tu pivko a ochutnali domáce syry, prošuto, kajmak, tanier čerstvej a veľmi chutnej zeleniny a ako inak, srdečný pán domáci ulial rakiu, len tak na privítanie, zadara. Ochutnali sme destilát z vinných hrozien. Tuším Glozo, alebo Gloso? Šikovnejší išli dopredu a ja s Dunom sme si počkali na búrku, veď prečo nie. Keď sme prišli na okraj kaňonu rieky Tary, stihli sme spraviť dva zábery a už začali padať prvé kvapky. Počas zjazdu sa ale poriadne rozpršalo. Pod stromami vyberáme goračové bundy, teda ja, Duno uveril výhodnej kúpe z Lidl, ktorá bola okamžite premoknutá. Po ceste sa liala voda a tam hore to vyzeralo, že nemá cenu prečkať niečo, čo asi len tak neprejde a tak sme pokračovali v búrke, kde sme miestami nevideli pred seba pre hustý lejak. Zišli by sa stierače, ale musel stačiť štíť na prilbe. Prešli sme hranice, pred nami ešte 8km. Búrka sa zmenila na dážď a s naším príchodom do kempu, padlo z oblohy už len par kvapiek. Ale bol to zážitok a za odvahu nám naši spoluputovníci naliali domáceho do každej nohy. Sprcha a opäť skvela večera. Rozložili sme oheň a keď sa pridal Mišo s Luckou, oznámili, že dole je didžina. Tak sme sa zdvihli, že ideme opáčiť. Vytrvalci sme zostali do tretej do rana. Dievčatá, toľko chlapov po kope som ešte nevidela. Priemer pokazil autobus, ktorý do priestoru vrhol aj samičky.
Vytancovaný, sme si ešte u nás posedeli a likvidovali Romanove zásoby domácej klobásky. Pálenô ako zapitko, umyť zuby a spať. Ráno nás čakal splav Tary a viete kedy začalo pršať? Hneď ako sme dali rafty na vodu J. Nasledovala bitka o padlo, každý chcel využiť toto náradie na svoje zahriatie sa. Tara je rieka s niekoľkými exponovanými úsekmi a ani keď svieti slnko, dolu do kaňonu s tou hĺbkou, veľa neposvieti. Vrele doporučujem, je čo obdivovať, len si vyberte deň bez dažďa. V kempe už Viktor s Mišom naložili bicykle a my sme sa išli pobaliť. Posledná večera a pohľad na kemp, a už len spomienky. Viem, že sa sem vrátim.
Silvia.
