A ešte aj Albánsko a Čierna Hora.
Výlety na Balkán sa vyznačujú neistotou. Internet je všemocný, ale aby tam nahádzali vodočty riek, to lenivých Grékov ani nenapadne. A tak všetkým výpravým do Grécka neostáva nič iné, len sa vydať na blint a dúfať, že to výjde. V minulosti to už vyšlo. A aj nevyšlo….
Vyrážame 26.apríla, v piatok večer. Sme šiesti tí, čo držia pádla a jeden ten, čo drží volant. Naväzovanie a odchod prebiehajú už štandartne. Odchádzame neskoro a značne veselí. Niektorí doslova stlačili tlačítko RESET a potom márne hľadali veci, čo zabudli alebo zožrali ešte v lodenici.
Cesta je jasná- Maďarsko, Chorvátsko, Srbsko, Macedónsko, Grécko – ovláda ju iba Viktor, ostatní sme väčšinu času hybernovali. V sobotu večer sme na nástupe našej prvej rieky Milea Potamos.
Milea Potamos – WW III-IV, 12 km. Dobrá rieka na rozjazdenie. Vody je spočiatku pomenej, ale s prítokmi pribúda. Potešili nás aj dva kopačáky v réžii Juraja a Keysha. V cieli sme ich rovno zlikvidovali, čo malo asi aj za následok prehliadku všelijakého vtáctva, zverstva a transvestitu Juraja.
Večer sa presúvame do Plaky. Čaká nás kombinácia riek Kalaritikos a Arachtos (pre niekoho Klitoritikos a Erektos). Cca 26 km vody WW III-IV.
Na Kalaritikose nás prekvapilo množstvo vody, začiatok bol naozaj výživný. Malo to spád, silu, bolo treba zabrať aj kľučkovať medzi kameňami. Insťáka sme stresovali, že ak vykope, popláve kilometre. A tak ťahal ako o život, na kopačák ani nepomyslel. Arachtos vyzeral na sútoku ako malý potok, hoci to má byť naopak. Kaňon bol ako vždy spektakulárny. V Plake nás čakal uvarený Viktor a tak varíme, balíme a presúvame sa na Acheron.
Zle je, zle je! Acheron nemá vodu. Dostávam hystericko-depresívny záchvat. Sem som sa najviac tešila. Večer prebieha v debatách, či ísť, či nie a čo teda ísť. Keysha nekonečné dohadovanie úplne zmohlo. Konzultujeme s poradcom na telefón – Smolíkom. Vzniká ranné úderné mužstvo v zložení Juraj s Mišom a Marek s Cyprom. Ich úlohou je nájsť Hádesovu bránu a zistiť, či je naozaj tak málo vody.
Vyrazili o 6:00. Išli kilometre cez polia a lúky popri meandrujúcej rieke. Po hodine a pol, celí doškriabaní a mokrí dorazili na asfaltku. Zistili, že sú 500 metrov od nášho kempu a asi 200 metrov od krásneho chodníčka k úvodnému kaňonu . Výprava to bola dlhá a na záver aj veselá. Nič to však nezmenilo na fakte, že tam fakt nebola voda…
A tak nám neostáva nič iné, len sa rýchlo (a bez raňajok) presunúť na Voidomatis. Do dediny Vikos (nástupné miesto) dorážame okolo 12:00. Stretávame partiu Moravákov, dávajú nám pivo a rozumy.Po kávičke v kúzelnej kaviarničke sa odhodlávame na dlhý zostup k rieke. 45 minút šlapeme na slnku a hlboko dole občas zazrieme rieku. Bola to drina, svalovicu som mala ešte tri dni. Ale stálo to za to! Krištálová voda, štvorkové pereje, obrovské platany ako z inej planéty.Proste nádhera!
Na konci stretávame našich Moravákov, ideme spolu pár kilometrov pozrieť stav vody na Aose. Je jej tam tak dvakrát viac, ako je treba a ako zvládneme. Čo bude ďalej??? Vedúci Marek velí ústup do Albánska.
Neverte GPS!!! A hlavne nie v Albánsku. Tento úžastný čarostroj je super v Grécku, ale v Albánsku nefunguje. Hlavne zatemňuje mozog a aj Instiho kompas. A tak sme namiesto 40km išli km 140. Nocou sme sa dotrmácali do mestečka Permet, na riečku Lengaricia. Kosti sme zložili pri zamknutej kaviarničke kúsok od teplých prameňov. Ráno nás zobudil rev: „Čekia-rakia!“ Dorazil domáci pán. Pohostil nás za smiešne peniaze kávou, syrom, olivami, chlebo a ÁNO, aj rakiou. Po náročnej debate IA-IA, sme sa dozvedeli, že nepotrebujeme ani muly, ani somáre, ako naposledy. Na Lengaricii stavajú elektráreň a už je tam cesta.
Lengaricia, cca 5 km WW II. Veľmi úzka, niekedy až klaustrofobická riečka. Celý čas tečie v kaňone. Obtiažnosť nie je vysoká, napriek tomu obdivujem tých, čo ju išli prví. Na záver sme si užili super kúpačku v teplej vode. Do rieky totiž vtekajú teplé pramene.
Po absolvovaní jedenia, pádlovania a kúpania vyrážame na nekonečný presun. V pláne máme ďaľšiu vraj nádhernú rieku, na ktorej ešte nikto z nás nebol – Osum. Teda bol, Viktor, ale nie na vode.
Do Corovody ideme asi sedem hodín. Cez kopec vzdušnou čiarou je to z Permetu asi 10 km, ale ísť sa to dá asi len na bicykli. A tak nám neostáva nič iné, len sa trmácať, popíjať a viesť hlasité diskusie na tému šport a mládež na Slovensku. Cestou stretávame Kazíka s spol. Ešte šťastie, lebo Viktor neverí, že ideme správne. V Albánsku totiž nefunguje iba GPS, ale aj mapy stoja za nič. V približnom mieste pristátia, uprostred noci sme našli lúčku a hodili sa o zem. Ráno sme zistili, že sme na miestnom hlavnom ťahu .
Osum – cca 15 km WW II-III
Pre mňa to je najkrajší kaňon v Európe, aký som dosiaľ pádlovaľa. 80 metrov vysoké steny a z nich padajúce vodopády rastlín a vody. Miestami aj dvojmetrové zúženia a vtipné natláčačky na bočné steny. Už sme ani nevládali kričať naše obľúbene: „Čo ti jeb…???“ Mali sme vysokú vodu takže to odsýpalo veľmi rýchlo. Až na to fotenie.
Dorazili sme do Corovody ( kde sa končí), naviazali a presunuli do historického mestečka Berat. Prehliadku sme zvládli za 10 minút, stihli sme aj kolotoč. Hlavné bolo naplniť si bruchá. Aj dvakrát .
A zase ďalší presun. Viktor NENÍ ČLOVĚK, VIKTOR JE BÚH!!!! Točil volantom, akoby k nemu prirástol. Až ďaleko na sever Albánska, na nám už známu riečku Kir.
Kir, cca 5 km WW III-IV+.
To, že sme Kir išli už stvrtý krát, nič neznamená. Napadali sme do vstupného kaňonu bez pozerania a ostali sa točiť pekne pokope na troch metroch štvorcových. Tento úžasný úvod priniesol dva kopačáky v podobe Instiho a Juraja. Žiadna hanba kopať sa v spoločnosti mŕtvej, nafúknutej muly. Ja som vrámci tejto pereje ukázala svoj pravý, neegoistický charakter . Zábava pokračovala, keď sa Juraj druhý krát vykopal na náročnejšej pereji o pár kilometrov nižšie. Marek išiel pekne, ja som dala eskimáčka. Ostatní prenášali. Usúdili sme, že sme asi unavení a tak končíme, srandy bolo dosť aj na týždeň.
Zbohom Albánsko, ide sa domov. Len sa cestou ešte zastavíme na našu obľúbenú Moraču. Spíme v kempe pri kláštore. Dokonca stíhame grilovať a hrať bedminton.
Ráno vyrážame na Moraču. Má veeeeľa vody. Ja osobne nemám svoj deň, dvakrát eskimujem, ani neviem ako. Ešle lepší deň zažil Keysho, ktorý vykopal a naplával do slušného valca. Chvíľu tam pošpásoval, prišiel o botičky a loď a musel pešo na cestu. Túto story som už kdesi počula.
Prežili sme. Výlet to bol úžasný. Vďaka Viktorovi sme boli každý deň na vode. Vlek sa nám pokazil iba dvakrát, opravili sme ho pomocou pilky na železo, gurtní a kúska roxoru. Z dobrej nálady nás nevyviedol ani defekt , ani policajti pár kilometrov pred lodenicou, ktorí dali Viktorovi fúkať. A tak sa tešíme zase o rok. AK budete potrebovať informácie o riekach s GPS súradnicami, pýtajte ich od Juraja. Dobre ich schoval!
Autor článku: Luciša
Osoby a obsadenie:
Pičovina zájazdu:
Fotogaléria:
