Cyklistické akcie na leto 2019
TU...


Požičiavam prívesný vozík na 9 bicyklov.
Info TU....


Galéria

Ako sme na Ukrajinu šli...a nedošli... Ukrajina na druhý pokus Veľkonočný Retezat 2015 Na biku Čiernou horou až do Albánska Moldavsko 2016 MONTE NEGRO - ALBÁNSKO Čierna Hora,Albánsko alebo ako sme s Viktorom bicyklovali 72

Archív

Grécko 2013

Grécko 2013A ešte aj Albánsko a Čierna Hora.

Výlety na Balkán sa vyznačujú neistotou. Internet je všemocný,ale aby tam nahádzali vodočty riek,to lenivých Grékov ani nenapadne. A tak všetkým výpravým do Grécka neostáva nič iné,len sa vydať na blint a dúfať,že to výjde. V minulosti to už vyšlo. A aj nevyšlo….

Vyrážame 26.apríla,v piatok večer. Sme šiesti tí,čo držia pádla a jeden ten,čo drží volant. Naväzovanie a odchod prebiehajú už štandartne. Odchádzame neskoro a značne veselí. Niektorí doslova stlačili tlačítko RESET a potom márne hľadali veci,čo zabudli alebo zožrali ešte v lodenici.

Cesta je jasná- Maďarsko,Chorvátsko,Srbsko,Macedónsko,Grécko – ovláda ju iba Viktor,ostatní sme väčšinu času hybernovali. V sobotu večer sme na nástupe našej prvej rieky Milea Potamos.

Milea Potamos – WW III-IV,12 km. Dobrá rieka na rozjazdenie. Vody je spočiatku pomenej,ale s prítokmi pribúda. Potešili nás aj dva kopačáky v réžii Juraja a Keysha. V cieli sme ich rovno zlikvidovali,čo malo asi aj za následok prehliadku všelijakého vtáctva,zverstva a transvestitu Juraja.

Večer sa presúvame do Plaky. Čaká nás kombinácia riek Kalaritikos a Arachtos (pre niekoho Klitoritikos a Erektos). Cca 26 km vody WW III-IV.

Na Kalaritikose nás prekvapilo množstvo vody,začiatok bol naozaj výživný. Malo to spád,silu,bolo treba zabrať aj kľučkovať medzi kameňami. Insťáka sme stresovali,že ak vykope,popláve kilometre. A tak ťahal ako o život,na kopačák ani nepomyslel. Arachtos vyzeral na sútoku ako malý potok,hoci to má byť naopak. Kaňon bol ako vždy spektakulárny. V Plake nás čakal uvarený Viktor a tak varíme,balíme a presúvame sa na Acheron.

Zle je,zle je! Acheron nemá vodu. Dostávam hystericko-depresívny záchvat. Sem som sa najviac tešila. Večer prebieha v debatách,či ísť,či nie a čo teda ísť. Keysha nekonečné dohadovanie úplne zmohlo. Konzultujeme s poradcom na telefón – Smolíkom. Vzniká ranné úderné mužstvo v zložení Juraj s Mišom a Marek s Cyprom. Ich úlohou je nájsť Hádesovu bránu a zistiť,či je naozaj tak málo vody.

Vyrazili o 6:00. Išli kilometre cez polia a lúky popri meandrujúcej rieke. Po hodine a pol,celí doškriabaní a mokrí dorazili na asfaltku. Zistili,že sú 500 metrov od nášho kempu a asi 200 metrov od krásneho chodníčka k úvodnému kaňonu . Výprava to bola dlhá a na záver aj veselá. Nič to však nezmenilo na fakte,že tam fakt nebola voda…

A tak nám neostáva nič iné,len sa rýchlo (a bez raňajok) presunúť na Voidomatis. Do dediny Vikos (nástupné miesto) dorážame okolo 12:00. Stretávame partiu Moravákov,dávajú nám pivo a rozumy.Po kávičke v kúzelnej kaviarničke sa odhodlávame na dlhý zostup k rieke. 45 minút šlapeme na slnku a hlboko dole občas zazrieme rieku. Bola to drina,svalovicu som mala ešte tri dni. Ale stálo to za to! Krištálová voda,štvorkové pereje,obrovské platany ako z inej planéty.Proste nádhera!

Na konci stretávame našich Moravákov,ideme spolu pár kilometrov pozrieť stav vody na Aose. Je jej tam tak dvakrát viac,ako je treba a ako zvládneme. Čo bude ďalej??? Vedúci Marek velí ústup do Albánska.

Neverte GPS!!! A hlavne nie v Albánsku. Tento úžastný čarostroj je super v Grécku,ale v Albánsku nefunguje. Hlavne zatemňuje mozog a aj Instiho kompas. A tak sme namiesto 40km išli km 140. Nocou sme sa dotrmácali do mestečka Permet,na riečku Lengaricia. Kosti sme zložili pri zamknutej kaviarničke kúsok od teplých prameňov. Ráno nás zobudil rev:„Čekia-rakia!“ Dorazil domáci pán. Pohostil nás za smiešne peniaze kávou,syrom,olivami,chlebo a ÁNO,aj rakiou. Po náročnej debate IA-IA,sme sa dozvedeli,že nepotrebujeme ani muly,ani somáre,ako naposledy. Na Lengaricii stavajú elektráreň a už je tam cesta.

Lengaricia,cca 5 km WW II. Veľmi úzka,niekedy až klaustrofobická riečka. Celý čas tečie v kaňone. Obtiažnosť nie je vysoká,napriek tomu obdivujem tých,čo ju išli prví. Na záver sme si užili super kúpačku v teplej vode. Do rieky totiž vtekajú teplé pramene.

Po absolvovaní jedenia,pádlovania a kúpania vyrážame na nekonečný presun. V pláne máme ďaľšiu vraj nádhernú rieku,na ktorej ešte nikto z nás nebol –Osum. Teda bol,Viktor,ale nie na vode.

Do Corovody ideme asi sedem hodín. Cez kopec vzdušnou čiarou je to z Permetu asi 10 km,ale ísť sa to dá asi len na bicykli. A tak nám neostáva nič iné,len sa trmácať,popíjať a viesť hlasité diskusie na tému šport a mládež na Slovensku. Cestou stretávame Kazíka s spol. Ešte šťastie,lebo Viktor neverí,že ideme správne. V Albánsku totiž nefunguje iba GPS,ale aj mapy stoja za nič. V približnom mieste pristátia,uprostred noci sme našli lúčku a hodili sa o zem. Ráno sme zistili,že sme na miestnom hlavnom ťahu .

Osum – cca 15 km WW II-III

Pre mňa to je najkrajší kaňon v Európe,aký som dosiaľ pádlovaľa. 80 metrov vysoké steny a z nich padajúce vodopády rastlín a vody. Miestami aj dvojmetrové zúženia a vtipné natláčačky na bočné steny. Už sme ani nevládali kričať naše obľúbene:„Čo ti jeb…???“ Mali sme vysokú vodu takže to odsýpalo veľmi rýchlo. Až na to fotenie.

Dorazili sme do Corovody ( kde sa končí),naviazali a presunuli do historického mestečka Berat. Prehliadku sme zvládli za 10 minút,stihli sme aj kolotoč. Hlavné bolo naplniť si bruchá. Aj dvakrát .

A zase ďalší presun. Viktor NENÍ ČLOVĚK,VIKTOR JE BÚH!!!! Točil volantom,akoby k nemu prirástol. Až ďaleko na sever Albánska,na nám už známu riečku Kir.

Kir,cca 5 km WW III-IV+.

To,že sme Kir išli už stvrtý krát,nič neznamená. Napadali sme do vstupného kaňonu bez pozerania a ostali sa točiť pekne pokope na troch metroch štvorcových. Tento úžasný úvod priniesol dva kopačáky v podobe Instiho a Juraja. Žiadna hanba kopať sa v spoločnosti mŕtvej,nafúknutej muly. Ja som vrámci tejto pereje ukázala svoj pravý,neegoistický charakter . Zábava pokračovala,keď sa Juraj druhý krát vykopal na náročnejšej pereji o pár kilometrov nižšie. Marek išiel pekne,ja som dala eskimáčka. Ostatní prenášali. Usúdili sme,že sme asi unavení a tak končíme,srandy bolo dosť aj na týždeň.

Zbohom Albánsko,ide sa domov. Len sa cestou ešte zastavíme na našu obľúbenú Moraču. Spíme v kempe pri kláštore. Dokonca stíhame grilovať a hrať bedminton.

Ráno vyrážame na Moraču. Má veeeeľa vody. Ja osobne nemám svoj deň,dvakrát eskimujem,ani neviem ako. Ešle lepší deň zažil Keysho,ktorý vykopal a naplával do slušného valca. Chvíľu tam pošpásoval,prišiel o botičky a loď a musel pešo na cestu. Túto story som už kdesi počula. 

Prežili sme. Výlet to bol úžasný. Vďaka Viktorovi sme boli každý deň na vode. Vlek sa nám pokazil iba dvakrát,opravili sme ho pomocou pilky na železo,gurtní a kúska roxoru. Z dobrej nálady nás nevyviedol ani defekt ,ani policajti pár kilometrov pred lodenicou,ktorí dali Viktorovi fúkať. A tak sa tešíme zase o rok. AK budete potrebovať informácie o riekach s GPS súradnicami,pýtajte ich od Juraja. Dobre ich schoval! 

Autor článku: Luciša

Osoby a obsadenie:

Pičovina zájazdu:

Fotogaléria:

Pridaj komentár