Cestu za zážitkami sme začali v teplú sobotňajšiu noc. Bicykle sme vyložili na príves, batožinu a seba do auta a víkend nám prešiel v dobrej nálade na ceste do Albánska. Tentokrát bola naša skupina odhodlaných menšia – Viktor, Tomáš, Jakub, Miro a Katka. Po ceste sme sa párkrát zastavili, povystierali nohy, doplnili zásoby jedla a hlavne pitia a skúšali svoju trpezlivosť na hraničných priechodoch. Prvú dlhšiu prestávku sme mali v Bosne neďaleko čiernohorskej hranice v kempe pri rieke Tara. Viktora tam už poznali a na privítanie nás aj počastovali teplou polievkou.
Na prvé stanovisko sme dorazili v nedeľu v noci. V kempe pod mostom v Komani bolo dosť rušno, ale aj napriek tomu sa nám podarilo obsadiť dve izby. Viktor sa vyspal pod širákom pri stanoch ostatných cestovateľov.
V pondelok ráno sme si odbicyklovali krátku vzdialenosť do prístavu na jazere Komani. Chvíľu nám trvalo, kým sme si našli miesta pre bicykle, keďže značný priestor zaberali okrem áut aj naložené talianske motorky. V prístave už čakalo pár známych tvárí z kempu. Azda najlepšie si každý pamätal pani z Poľska, ktorá cestovala so synom na pokazenom aute (bez roztlačenia nedokázala naštartovať). Jej pokoj a vyrovnanosť sme jej všetci mohli len závidieť. Postarala sa nám o zábavu, keď si to na lodi odparkovala do stredu medzi autá a všetci tí, ktorí sa chceli dostať ďalej, museli rôznymi spôsobmi podliezť, preliezť alebo nejako inak prekonať nepoddajné spätné zrkadlo. Takmer dvojhodinová plavba jazerom Komani bola nádherný zážitok. Kochali sme sa okolitou prírodou a neuveriteľne modrou vodou. V prístave na druhej strane jazera ukázal Miro talianskym štýlom jednému motorkárovi nespokojnosť s jeho parkovacími spôsobmi a bez toho, aby sme pomohli tlačiť Poľkino auto, sme sa vydali do mestečka Bajram Curri. Cesta bola príjemná a ubytovanie v meste skutočne na úrovni. Chlapi sa ešte vybrali na krátke cyklistické potulky po okolí, zatiaľ čo ja som sa prešla po meste neďaleko hotela. Večer sme pri jedle ešte podebatovali, popili a podelili sa o zážitky.
V utorok ráno, niektorí vyspatí, niektorí menej (Miro zrejme chrápal – Jakub vie o tom svoje –, a pod oknom nám v noci zastavilo auto a púšťalo hlasnú hudbu – Tomáš vie o tom svoje), sme nasadli na bicykle a vyrazili do Národného parku Valbona. Prešli sme popri rieke až na koniec údolia. Miro s Jakubom si to šli ešte odšľapať k čiernohorskej hranici. Večer nám potom rozprávali, ako sa tam v reštaurácii stihli stretnúť s nemeckými medičkami a nemeckými cenami. Tomáš, Viktor a ja sme sa najedli a spokojní s plnými bruchami sme sa spustili dole údolím naspäť do Bajram Curri. Cesta späť bola rýchla, stihli sme sa teda ešte zastaviť v miestnej krčmičke pred Bajram Curri a Viktor kúpil univerzálny sprej s vôňou levandule (mienený do auta, ale hodil sa aj pod pazuchy).
Ďalšieho rána sme sa dožili niektorí vyspatí, niektorí menej (Miro zrejme chrápal a pod oknom nám vŕzgala vo vetre bránka). Na balkóne, takisto ako aj včera, sme si dali dovolenkové raňajky – výbornú miestnu klobásu, čerstvé pečivo, syr a chutnú zeleninu. O pravidelnom zapíjaní hádam nemusím ani písať. Takto posilnení sme sa bicyklami pobrali späť k trajektu. Cestou sme sa zastavili v pohostinstve, kde sa nám podarilo kúpiť lístky na loď za výhodnú cenu. Neveriaci Tomáš síce najprv krútil nad našou dôverčivosťou hlavou, ale nakoniec nám dal za pravdu a dokonca sa nám všetkým ospravedlnil. Miro si stihol nájsť kamarátov a previezť sa na starom, ale naozaj starom aute. Mne sa pošťastilo vyskúšať si bicykel à la Harley. Do prístavu sme dorazili v príjemnom predstihu, naložili sme bicykle a stihli sme sa skamarátiť aj s chlapíkom z trajektu. Po anglicky sa naučil sám z rozprávania s turistami (hovoril ozaj dobre). Rád sa s nami podelil, okrem iného, aj o technické detaily lode a ukázal nám motor. Počas plavby jazerom Komani sme opäť žasli nad okolitou nádherou. Viktor si zdriemol opretý o auto, ako to vie asi len on. Vrátili sme sa z prístavu naspäť po auto do kempu pod mostom a išli sme, podľa plánu A, do kempu pri Shkoderskom jazere. Plán A nevyšiel. Kemp bol plný a plán B vlastne neexistoval. Viktor sa ale vynašiel a zaviedol nás ku kamarátovi, bývalému policajtovi Ibrahimovi do Kopliku. Tam sa o nás postaral jeho syn Edi a dokonca sme sa niektorí vyspali aj na posteli.
Štvrtok ráno sme sa rozlúčili s Edim, nechali v Kopliku u policajta auto, dokúpili zásoby a začali stúpanie cez dedinku Boge cez sedlo vo výške 1620 m. n. m. do Thethu s pár zastávkami. Prvé kilometre sa nahor šlo ľahko, neskôr boli kopce strmejšie, ale zato cesta bola stále asfaltová. Väčšine to išlo ako po masle, mne trošku ako po polozmrznutom masle, ale všetci sme sa nakoniec stretli hore plní endorfínov. Skvelý výhľad po výstupe stál za všetku tú námahu. Neskôr nás čakalo už iba klesanie do dedinky, ktoré sme všetci zvládli bez ujmy. Za ten čas, odkedy tam bol Viktor naposledy, sa Thethi zmenilo a turistický ruch bolo cítiť už aj tu. Poľahky sme si našli veľmi pekné ubytovanie v novovybudovanom hoteli, tešili sa z pekného okolia a niektorí aj z miestneho vína (ráno im do smiechu už až tak nebolo). Miro prespal noc vonku v altánku. Ako správny chrápajúci gentleman nám chcel dožičiť dobrý oddych a noc si radšej odchrápal ďalej od nás.
Piatkové ráno sme venovali raňajkám, pevnosti – kula, káve, prenosu naložených bicyklov z jedného brehu potoka na druhý cez šmykľavé, slnkom rozohriate rúry a hľadaniu prilby. Pár prekvapených okoloidúcich turistov si dokonca spravilo fotku nepoddajných Slovákov a Viktora ako prenášajú náklad po rúrach na druhú stranu vody. Vraj nablízku nebola iná schodnejšia cesta. Cestou nás ešte zastavili miestne deti, opáčili kvalitu našich bicyklov a bŕzd (Tomášovi až srdce trhalo) a išli sme ďalej. Dali sme si kávu pri „kule“ a okrem kávy nás nabudil aj Viktor, keď zahlásil, že stratil prilbu. Nakoniec sa prilba našla a pustili sme sa do náročného bicyklovania (v mojom prípade tlačenia bicykla) do sedla popri rieke Shala. Etapa síce nemala také prevýšenie ako tá vo Valbone, no nespevný povrch výškové metre pocitovo akoby dodal. Niektorým to išlo ako po masle, niektorým ako po polozmrznutom masle a mne ako po zmrznutom masle, no s úsmevom na tvári. Nakoniec sme sa všetci stretli v pohostinstve vo výške takmer 1100 m. n. m. a dohodli sme sa, že nekončíme a pokračujeme ďalej do mestečka Mes (mám pocit, že v tom čase sme ešte celkom nevedeli, kam presne ďalej dôjdeme a kde presne prenocujeme). Zo sedla sme sa spustili po riadne trasľavej ceste nadol. Pred nami sa neskôr pekne otvorilo zelené hornaté údolie a robili sme častejšie prestávky, aby sme si odfotili tú krásu a uvoľnili stuhnuté zápästia. Po nekonečnom klesaní sme sa dostali do dedinky Kir. Myslím, že našim rukám a zadkom odľahlo, keď nás v dedine privítala hladká asfaltka. Z Kiru sme sa podvečer hladko, takmer stále dolu kopcom, presunuli do mestečka Mes. Viktor tam už mal vytypované ubytovanie a ostali sme tam na noc.
Na ďalší deň ráno sme mali pred sebou asi 22 kilometrov po asfaltke do Kopliku, kde nás čakalo auto u policajta. Horúci deň v kombinácii s piatkovým výkonom nás trochu spomaľoval, ale energiu sme si mohli potom dobiť sladkými domácimi figami od Ediho. Oddýchli sme si, pripravili sa na cestu, rozlúčili s Edim a vyrazili sme naspäť do reality. Hraničné priechody sa rýchlo napĺňali autami, čo sa Miro jedenkrát rozhodol vyriešiť po svojom. Colníka na hranici do Bosny a Hercegoviny presvedčil, že sa ponáhľa na neexistujúce lietadlo a vodič, ktorého sme predbehli, ochotne pristúpil na pravidlá hry a príbehu o lietadle ľahko uveril. Týmto husárskym kúskom sme ušetrili minimálne 45 minút. Tie sme potom minuli radšej v známom kempe pri rieke Tara (stáli sme tam aj cestou do Albánska). Niektorí sa ovlažili v chladnej vode len po členky, iní by boli nechali vo vode aj časť oblečenia a dokladov. Ďalšiu zastávku sme si spravili v poľovníckej reštaurácii pri výbornom guľáši z diviaka a priamom prenose z Diamantovej ligy.
Ďalšiu časť cesty som predriemala a úplne som sa prebrala až v Bratislave. Viktor a Jakub sa aj tentokrát postarali o bezpečnú a plynulú jazdu. Výlet bol skvelým zážitkom a dovolenku s Viktorom si veľmi rada zopakujem aj budúci rok.
Viktor, srdečne ďakujem za zážitok!
