Cyklistické akcie na leto 2019
TU...


Požičiavam prívesný vozík na 9 bicyklov.
Info TU....


Galéria

Ako sme na Ukrajinu šli...a nedošli... Ukrajina na druhý pokus Veľkonočný Retezat 2015 Na biku Čiernou horou až do Albánska Moldavsko 2016 MONTE NEGRO - ALBÁNSKO Čierna Hora,Albánsko alebo ako sme s Viktorom bicyklovali 72

Archív

Jeden super zájazd,alebo Rumunský Banát

Jeden super zájazd,alebo Rumunský BanátDeň začal ako každý iný. Išla som do práce. Na zážitky ktoré prišli po 22 hodine,budem ešte dlho a rada spomínať. Pre tých,čo sa im nechce čítať –boli sme v časti Rumunska nazvanej Banát. Navštívili sme české dedinky Šumice a Svätá Helena. Boli sme aj v Gerníku,videli sme priehradu Železné vráta a veľa iných,krásnych miest. Stálo to za to! Teraz tá moja,dlhšia verzia účastníčky zájazdu.

Srandu sme mali už od začiatku. Odchod sa samozrejme posunul,baliace a prípravné práce sa pretiahli aj vďaka nečakaným okolnostiam. Napríklad chýbalo zadné čelo vozíka. Poniektorí obaľovali a pripevňovali bicykle na vozík,iní sa vybrali do zákutí Petržalky hľadať chýbajúcu časť vozíka. Úspešnosť bola 100%. Chýbajúcu časť nahradil radiátor,ktorého dĺžka je 131 cm,na milimeter vyhovujúca. Nálepka označujúca max rýchlosť 80 km/hod,to celé spečatila a išlo sa. Viktor nás bezpečne priviezol do Rumunska,kým sme sladko spali a dopovali sa “ovocinárskymi výrobkami”. Poniektorých prvé Rumunské jedlo bola Čorba deburta –držková polievka so smotanou. S nevôľou som nad ňou krútila nosom a zostala som len pri káve.

Naša prvá zastávka bola v českej dedinke Šumice. Cestu tam nám spríjemňovali vtipy na úkor trpiacich cestujúcich,ktorí potrebovali akútne zastaviť kvôli tráviacim problémom,za sústavného Viktorovho opakovania,že zastaví za dedinou. Potom to zmenil na 8 Km. Mne bolo do smiechu,iným do plaču. Svedecké výpovede hovoria že to bolo najdlhších 8 km v ich živote. V duchu som si stále opakovala “ako dobre že som si nedala tú držkovú”!

Šumice sú krásna,malá dedinka,kopanice / lazy. Zastavili sme hneď pri prvom dome. Kúpili sme si pivo,ktoré sme si vychutnali po stojačky popri rozprávaní “domorodca”. Vypočuli sme si veselé aj smutné príhody 70 ročného človeka,žijúceho celý život v Rumunsku,po rumunsky sa však veľmi dobre nedohovorí. Po uhasení smädu URSUSOM,sme sa presunuli do vari najmenšej školy v Európe na počet žiakov. Viktor doniesol pár kníh,pribalili sme ku nim nejaké sladkosti a exkurzia po škole mohla začať. Trieda bola útulná,vykúrená pieckou. Okrem učiteľa sme v nej našli tri deti. Tri ďalšie kvôli chorobe chýbali. Začali sme riešiť ubytovanie. Pôvodne sme chceli ísť do Svätej Heleny,ale rozhodli sme sa stráviť aspoň dve hodinky bicyklovaním na okolitých kopcoch a do Sv.Heleny sa presunúť až na druhý deň. Odpoveď na otázku kde by sa dalo prespať sme dostali veľmi rýchlo. Pani čo ubytováva,býva neďaleko,ale asi je na poli. Neváhali sme,vystrojili sme sa a sadli na bicykle. Musím podotknúť,že také láskavé a trpezlivé zaobchádzanie päť mužov,skúsených cyklistov so ženou polo cyklistkou som nečakala. Mala som “full servis”. Priznávam,kondične som na “pánov cyklistov” nemala a svojim tempom som im zabezpečila dlhé prestávky. Kým som dofučala na miesto kde čakali,našla som ich vysmiatych,voľne porozhadzovaných po zemi,v družnom rozhovore. Podľa mňa si to užili aj oni!

Prvý deň sme bicykle trápili naozaj máličko. Po návrate sme sa išli ubytovať. Naša teta Amálka bola úžasná,prívetivá,sedemdesiatnička,ktorá bola ochotná odísť spať ku kamarátke,len aby sme spali na posteliach my,turisti. Postelí bolo menej než nocľažníkov. Ja som vyfásla posteľ:))) Amálka celú noc prikladala a prikladala aby nám nebola zima. Ráno nás čakali kráľovské raňajky. Keďže bol piatok,boli nemäsité. Zapekaná paprika plnená syrom a šišky. Igor statočne bojoval s pekáčom plným paprík,ale tento boj prehral. Vysmiati sme boli my aj Amálka. Ako ináč,na otázku koľko sme dlžní za nocľah a jedlo povedala:“koľko dáte toľko dáte,ak nič nedáte aj tak dobre”. S týmto ich “neduhom”sme bojovali všade. Odchod bol rýchly a pokojný teda až na to,že ma tam “páni cyklisti” chceli nechať aby som sa naučila variť. Mala som podozrenie že to myslia smrteľne vážne!

Cesta do Svätej Heleny bola pekná. Počasie bolo nádherné,po ceste sme si spravili zastávku na priehrade Železné vráta,kde sme napriek zákazu fotili ako diví:))) Dokonca sme si zaplatili exkurziu. Ja (prefarbená blondína) som odchádzala múdrejšia o poznatky o rotore a statore. Bolo to poučné.

Všetky výhľady,scenérie a zastávky ktoré sa nám naskytli sa nedajú popísať. Stáli sme aj pri kláštore aj pri hlave dáckeho kráľa Decabolos Rex vytesanej do skaly. Dali sme si rýchle jedlo a dosiahli sme svrbivý moment,kedy sme už nevedeli obsedieť v aute. Padol návrh že do SV Heleny dobicyklujeme. Viktor a Paľo si cestu tam užili v aute. Ja,Igor,Dalibor a Laci sme sa vydali na slnkom zaliatu cestu na bicykloch. S nástrahami po ceste v podobe krčmičiek,sme sa poľahky vyrovnali. Pivko majú výborné. Ja som mala technické problémy s prehadzovačkou,ale za podpory troch mužov som to zvládla. Bola som samý úsmev,pokiaľ sme išli po ceste. Rozprávka skončila,keď sme sa rozhodli ísť skratkou. Bicykle sme tlačili strmo pred sebou. Celou cestou hore som myslela na to,ako strmo nadol sa bude cesta zvažovať smerom do dediny. Začalo sa stmievať. Vyfasovala som čelovku a inštruktáž. Zjazd dole nebol až taký strmý,ale dal mi potme zabrať. Tu som absolvovala prvý a chvalabohu posledný pád bez svedkov,po tme,so zaťatými zubami,nazvala by som to “ako som si naočkovala strach zo zjazdu”. V dedine som neskrývala svoju radosť,že vidím “svojich chlapcov”. Asi je ľahké uhádnuť,že na mňa čakali v krčme. Pivo a destiláty tiekli potokom. Ja osobne som sa triasla zimou a žiadny destilát nepomáhal. V dome kde sme boli ubytovaní nás čakali čisté izby,voňavé postele a krásna kúpeľňa s teplou vodou. Záchod,ako ináč suchý,drevený a vonku. Teplá sprcha a večera v štýle čo dom dá nás správne naladila. Ja som si užila rozprávanie o výletoch a ľuďoch a putovali sme do postelí.

Sobotné ráno sa na nás cerilo slnkom. Igor išiel nakúpiť nutnosti k raňajkám,najedli sme sa a išli sme na celodenný výlet. Tri stupne na teplomery pri slnečných lúčoch a stupáčiku do kopca až tak nevadili. Tento krát sme si to namierili na Gernik. Išli sme tam horskou cestičkou. Vyrážali sme okolo deviatej. Stretávali sme ľudí,ktorí sa lopotili a trápili na poliach. Podľa všetkého boli na nohách od piatej. S úsmevom nás zdravili a mali chuť rozprávať sa. Mali tendenciu ľutovať nás,že ideme na bicykloch tak ďaleko. Po ceste sme absolvovali výlet ku jaskyni a Kulhavej skale. Keby som mala opisovať všetky vtipné príhody a komentáre,asi by sme tu boli veľmi dlho. Cestu sme si skracovali cez polia a lúky. Páni cyklisti šlapali aj hore kopcom,ja som sem tam za nimi cupitala popri bicykli. Nikdy som nepočula nemiestny komentár,kto vie čo hovorili keď som ich nepočula! Prvý defekt schytal Paľo. Ďalším bol Igor. Ja som si s hrôzou uvedomila,že mám v batohu naozaj všeličo,ale nič,čo by mi pomohlo pri oprave defektu. Viktor,ktorého bicykel som mala požičaný povedal:“ Dáša neboj,máme jednu rezervu,ale pamätaj že až 4 kolesá ”. Hneď som bola kľudnejšia.

Keď sme začali zostupovať k dedine,ozval sa môj strach zo zjazdu. Zhrnula by som to asi takto:stále na mňa čakali. Hore kopcom som až tak nevládala,tlačila som,oni čakali. Dole kopcom som sa bála,kráčala som,oni čakali. Celou cestou som dumala,ako si dať vyoperovať strach. Lacov pád ma z podobných úmyslov úplne vyliečil. Urobil salto ktoré som našťastie nevidela. Odniesla si to jeho ruka,hlava a sedadlo. Sedadlo sa opravilo v dedine,ruka a hlava sa budú “opravovať “ ešte dlho. V dedine sme si vybrali obchodík v ktorom sme poprosili o obed. Obligátne pivo a šišky boli hneď. Polievka,čevabčiči a nové pečené zemiačiky boli servírované o chvíľu. Timing bol presný,obed sa podával hneď ako sa podarilo vyriešiť Laciho zlomené sedadlo. Po naozaj chutnom jedle sme zažívali to čo vždy,zaplaťte nám toľko,koľko uznáte za vhodné.

Keď sme šlapali hore kopcom,nebolo mi všetko jedno. Bolelo ma všetko. Pre tých čo majú akú takú predstavivosť pod slovom všetko si predstavte všetko! Jedinou útechou mi bolo,že toto je posledné stúpanie a potom sa veziem 15 km dole kopcom. Tak aj bolo. Po ceste riešil defekt Dalibor. Mne bolo naznačené,že moje zadné koleso nie je úplne fit. Viktor zavelil,že to zvládnem v takom stave ako to je 🙂

Sľúbených 15 km bolo naozaj dole kopcom. Nádhera,užila som si to aj ja,lebo to bolo po skutočnej ceste. Prechádzali sme aj dedinkami a mestečkami. Atmosféru som nasávala plnými dúškami. Všade veselí,zdraviaci sa a kývajúci ľudia. Pár km bolo po rovine,popri Dunaji. Bol to balzam na dušu. Zalievalo nás zapadajúce slnko,kúpali sme sa v červenom svetle,romantika ako vyšitá…….a je tu kopec! Záverečné 4 km boli celkom slušný stupák. Hore som to dala na bicykli,vedľa bicykla,nadávala som,usmievala sa,zabávala Laciho,neverila som že dôjdem do Sv. Heleny ešte za svetla,pripravovala som sa na najhoršie. Nevedela som sedieť,nevedela som na bicykli stáť,keď tu zrazu tabuľa Svätá Helena. Do cieľa,krčmy som dokráčala. S nadšením som si štrngla s pivom,nakúpili sme tekutinu do zásoby a išli sme pekne domov. Horúca sprcha,teplé kachle a prísľub chutnej večere u našej domácej nám vyčaroval úsmev na tvári. Úsmev sme zazicherovali vínom,ktoré sme popíjali. Večera bola výborná. polievka a guľáš. Ako dezert sa podávali kysnuté rožteky s orechovou,alebo nutelovou náplňou. Chalani nesklamali a ja som čelila návrhom aby som tam zostala a naučila sa piecť. Ustála som to a všetko nasvedčovalo tomu,že sa vraciam na Slovensko. Večer sme strávili v príjemnom rozhovore s domácou a jej manželom. Mladí ľudia,ktorí sa narodili v Rumunsku v českej dedinke. Ako jediní zostali žiť v Rumunsku. Súrodenci žijú v Čechách. Nechcelo sa nám,ale odišli sme z vyhriatej kuchyne s plnými bruchami a zamierili domov.

Rekapitulácia všetkých defektov nasledovná:Všetci okrem Viktora mali defekt. Viktor sa usmieval popod fúz,ešte netušil,že si to na druhý deň naplno vyžere.

Ráno sa zhostila pánov cyklistov panika že odídu z Rumunska bez domáceho syra. Do sekundy boli v dedine a zháňali syr. Na chvíľu som osirela a vyhodnotila zážitky z posledných dní. S úsmevom na tvári som sama pre seba skonštatovala,že by som išla kedykoľvek zas. Mala som pocit,že dovolenkujem mesiac. Dni boli tehotné na zážitky,veselé príbehy a komentáre,nič viac som si ani nemohla priať. Po ceste naspäť sme sa zastavili v Kaňone rieky Nera. Vedeli sme,že bicyklovať už nebudeme. Kráčali sme kaňonom asi dve hodinky. Keby sme mali viac času (o 8 hodín viac),zašli by sme až k hradu grófa Draculu.

Krásny výlet Banátom sme zapichli zlým,zlým,zlým jedlom v jednom podniku. Okrem iného mi v pamäti rezonuje pódium s tyčou. Prioritou podniku zrejme nie sú hladní pocestní. Zlá gastronomická bodka v nás vyvolala čudné pocity. Kto vie či to bolo naozaj tým jedlom,alebo pocitom z neodvratne sa blížiacej reality a návratu do práce.

Pohodová cesta začala byť vzrušujúcou. Ako áno,ako nie,pri prejazde mestom Temisoara auto začalo vydávať čudné zvuky,odparkovali sme to na benzínke,500 km od domoviny a zistili sme,že na jednej strane padol motor,utrhol sa držiak. Viktor jednoznačne vyhral súťaž o naj defekt v Rumunsku. S rukou na srdci vyhlasujem,že som neverila,že dôjdeme domov. Úprimne a nahlas hovorím klobúčik dole páni cyklisti. Laci s dochrámanou rukou a Viktor verili,že sa to opraví a tak aj bolo. Ako Paľo vtipne komentoval situáciu,začala story s názvom –urob si svoje auto. Padnutý motor opravili pomocou reťaze z prívesného vozíka a kúsku dreveného hranola. Všetci chlapi priložili ruku k dielu. Každý z nich ležal aspoň raz pod autom,nosili dlažbu na podstavenie auta,mudrovali. Ja som robila dobrý dojem,ponúkala som ich super kyslými bomparmi a vyžmurkala som pre nich od pumpára pílku.

Na záver mi nezostáva povedať nič iné,len to,že s týmito pánmi pôjdem kľudne aj na koniec sveta,nebudem sa ničoho báť a garantujem Vám,že ak sa dáte nahovoriť na podobnú šialenosť,budete mať o zábavu postarané a nebudete ľutovať!

Páni,bolo mi cťou!

Účastníci zájazdu:
Palo Gorák,Laco Cesnak,Igor Ondrejkovič,Dalibor Šedivý,Viktor Káňa a Dáša Kajanová

Vaša líštička,Dáša Kajanová.

Jeden super zájazd,alebo Rumunský Banát

Jeden super zájazd,alebo Rumunský Banát. Fotogaléria.

1 komentár na článok Jeden super zájazd,alebo Rumunský Banát

Pridaj komentár