Hovorí sa že najťažšie je začať a potom to už ide samo. Milujem bicyklovanie a preto som sa jeden deň rozhodla posunúť každodenné vozenie sa po okolitých kopcoch Banskej Bystrice za hranice Slovenska. Výber padol na Čiernu horu a pridala sa k nej aj Albánsko.
Po krátkom pátraní na internete som narazila na Viktorovú stánku, ktorá mi ponúkala možnosť pretaviť sen na skutočnosť. Stačilo zavolať, povedať IDEM a pomaly odrátavať mesiace, týždne, dni a nakoniec hodiny do odchodu.
Zraz sme mali v Bratislave. Po malom blúdení v sprievode prvých dažďových kvapiek som dorazila na miesto stretnutia kde už čakala takmer celá výprava menovite: Čiči, Duňo, Rai, Juraj, Viktor, Roman a naši turisti s Liptova Janči a Ivan.
Po 16 hodinovej ceste ktorá sa nám postarala o dokonalé umytie našich bikov sme dorazili do Gusinije kde náš už s úsmevom čakal Semir majiteľ hotela v ktorom nám Viktor zabezpečil ubytovanie. Osobne ma prekvapila balkánska pohostinnosť a radosť s akou nás domáci privítali a ako si cenili to že sme prišli práve k nim. Potvrdilo sa staré známe „ čím menej človek má tým je srdečnejší a vďačnejší“.
Dážď trochu ustal tak sme hneď v počte 3 kusy nasadli na biky a išli sa previesť do neďalekého Plavu k Plaveckému jazeru. Bola to však len ochutnávka, to najkrajšie nás len čakalo Cez noc dorazili Viktorovi kamaráti vodáci, ktorý po splavovaní na rieke Tara, dostali chuť si zabicyklovať. Spolu sme teda absolvovali dva výlety. Ako prvú sme navštívili neďalekú kaplnku svätej trojice v Brezojovici, okoštovali kačamak, miestnu špecialitu a k nej si dali dobré pivko. Druhý deň bol náročnejší no bohatší na prírodné bohatstvo, ktoré okolie Gusinje ponúka. Vodopád Grlja sa nám ukázal v plnej kráse a sile, ktorú mu dali uplynulé daždivé dni. Naše fotáky nestíhali cvakať a tak sme sa po malom občerstvení vybrali smerom k Zmijskému jazeru. Prebrodili sme pár mlák, vyšľapali desiatky výškových metrov a k jazeru si zašli peši. Po krátkom rozhovore s albánskou pastierkou sme zistili, že sme prekročili hranice a už sme v Albánsku, vyčarilo nám to úsmevy na tvárach. No jazero sme hľadali márne bolo vyschnuté. Pastierka nám rozpovedala príbeh o mladej dievčine ktorá sa v jazere pred pár rokmi utopila a od tých čias v jazere nebola voda. Očarený krásou okolitých hôr sme sa rozhodli zájsť na neďaleký salaš. Naše brušká už boli prázdne a energia sa už tiež postupne mímala a preto syr a mlieko ktoré nám ponúkli chutili lahodne a každému dodali silu na cestu domov.
V polovici nášho výletu sa aj slniečko rozmyslelo a ukázalo nám svoje lúče. Povzbudený vitamínom B sme absolvovali 75 km okruh, nastúpali 1600 výškových metrov a dostali sa do výšky 2174 m.n.m.. Cieľom nášho okruhu však bolo miesto nachádzajúce sa trošku nižšie vo výške 1984 m.n.m., Hridsko jazero. Stúpanie k jazeru nám ponúkalo množstvo krásnych výhľadov na skalné bralá, údolia, rieky a malebné dedinky kde ľudia žijú stále spätí s prírodou, miestami mi to pripadalo ako z rozprávky ale o to väčší zážitok to vo mne zanechalo. Bolo pekné vidieť, že nie všade sa dostala moderná doba a tlak civilizácie.
Podľa pôvodného plánu nás čakala cesta do Albánska. V štvrtok ráno sme sa teda nabalili a vybrali na dvojdňový výlet do mestečka Tamarja. Za pár minút sme sa ocitli na Albánskej hranici, slniečko riadne pripekalo a teplota sa dvíhala, prišiel teda čas na malé občerstvenie. V dedinke Vermoshi sme narazili na príjemné záhradné posedenie u Albánského manželského páru. Pán nám ponúkol pivko, kávu, každý si vybral podľa chuti. Načerpali sme energiu a netušiac čo nás čaká sme sa vybrali smer Tamarja. Dlhý 26 km zjazd dal poriadne zabrať bicyklom aj nám. Štrk, blato, betón a nakoniec aj nový asfalt asi tak vyzerala cesta ktorú sme absolvovali. Odhliadnuc od toho sme samozrejme vyťahovali foťáky na každom kilometri. Dôvod bol jednoduchý krajina okolo bola neuveriteľne krásna, plná vodopádikov, malebných dediniek, domčekov v kopcoch. Človek mal čo robiť aby dával pozor na cestu a nezadíval sa na okolitú krajinu dlhšie ako bolo bezpečné. Po prudkom klesaní sme sa usadili v dedinke Selca a začali si uvedomovať že zajtra si tento zjazd budeme musieť vyšlapať hore. Ďuňo už vymýšľal ako podplatí miestnych cestárov aby mu bike vyviezli hore na korbe auta (no nakoniec to zvládol na vlastný pohon ).
Dorazili sme do Tamarje, expresne rýchlo našli ubytovanie, ktoré nemalo jedinej chybyčky. Nakoľko sa v oblasti stavia nová cesta, Tamarje sa stáva akýmsi turistickým mestečkom čiže nebol problém nájsť ubytko, dobre sa najesť a napiť. Z Tamarje sme sa vybrali ešte na malý výlet „po rovinke, cca 5 km“ do dedinky Kozhnja. Celú cestu lemovala rieka Cemit a krásny kaňon, bolo sa na čo pozerať.
Cesta späť do Čiernej hory, bola výzva, vedeli sme čo nás čaká 26 km stúpanie do kopca po štrku, rozbitej ceste a blate. Všetko toto nám doplnilo ešte aj slniečko ktoré vykúrilo okolití vzduch na 35°C. Tieto ideálne podmienky sme však hravo zvládli a na vrchole sa odmenili dobrým šalatíkom s čerstvým ovčím syrom a samozrejme pivkom, každý podľa chuti . Pri klesaní k Albánskym hraniciam sme stretli sympatickú holandskú rodinku s malým dvojročným cestovateľom, ktorá mala namierené na bicykloch do Tamarje a ešte ďalej.
Poslednou zástavkou nášho výletu bol národný park Prokletije. Cyklotrasa nebola náročná skôr príjemná a oddychová, čo nám pred dlhou cestou domov dobre padlo. Nádherné prostredie národného parku bolo naplnené turistami, ktorý zdolávali okolité štíty. Opäť sa bolo na čo pozerať a nachvíľku sa zastaviť a načerpávať silu a energiu hôr.
Čo povedať na záver? Pokiaľ človek má chuť zažiť niečo mierne dobrodružné, vidieť zatiaľ nedotknutú prírodu a popritom si zabicyklovať, práve Viktorové cyklotripy všetky tieto podmienky spĺňajú. Osobne sa teším, že som mala možnosť vyskúšať si to a je isté že to nebolo posledný krát!
Ďakujem za nezabudnuteľný zážitok, lebo práve tie nám ostávajú navždy a nikdy nám ich nikde nevezme
