Skialpinizmus na Ukrajine

Skialpinizmus na Ukrajine alebo ako prišiel bluegrass na Zakarpatskú Rus. Drahý Priatelia. Nedá mi nenapísať Vám pár slov ako sme absolvovali úspešnú expedíciu na Ukrajinu začiatkom tohto roku. Príjemné čítanie Vám prajem.

Zakarpatská Rus
Územie na východ od Slovenska, patriaci až do roku 1918 pod Rakúsko Uhorskú monarchiu bolo po prvej svetovej vojne, v septembri 1919 pripojená k čerstvo vzniknutej Československej republike. Po skončení druhej svetovej vojny je táto oblasť stáva súčasťou Sovietskeho zväzu a od roku 1991 ako súčasť Ukrajinskej republiky.

Bluegrass
Ľudová hudba obyvateľov Severnej Ameriky, vznikala na území Spojených štátov v 18. a 19. storočí zmiešaním viacerých hudobných smerov, najmä hudbou prisťahovalcov z Írska a Anglicka, obohatená o gospely (viachlasné spevy) černochov ktorý boli do Ameriky privezený ako otroci. Pevné pravidlá bluegrassu dal v 60. rokoch 20. storočia Bill Monroe,(13.9.1911-9.9.1996) nazývaný aj otec bluegrassu. Typické pre bluegrass je jeho nástrojové obsadenie, najtypickejšie je 5 strunové banjo, mandolína, husle, gitara, kontrabas a od 30. rokov minulého storočia aj dobro, nástroj ktorý vynaliezli slovenský rodáci bratia Dopjeroví. Odvtedy ale prešlo veľa vody a bluegrass sa stal populárnym nielen v Amerike ale aj v Európe kam sa dostal po druhej svetovej vojne. Najväčšej popularite sa teší v Holandsku, Anglicku, Švajčiarsku, Nemecku a samozrejme v Československu. V súčasnosti môžeme bluegrass rozdeliť na viaceré prúdy ako napr. tradičný bluegrass, moderný bluegrass, new grass, akustickú hudbu a pod.

Je len niekoľko hodín nového roku 2009
Na Slovensku všade okolo nás zúri EURO a posilvestrovské kocoviny. Piati statočný, praotec Čech Viktor, Juraj Bé, Ralph (Mimozemšťan), Silvika (neskôr premenovaná na Majku) a ja (Sancho) nakladáme v Bratislave do Viktorovho auta batohy, skialpové lyže, snežnice ale hlavne mandolínu a gitaru a štartujeme smerom na východ za našim športovo kultúrnym ,,poslaním,,. Míňame maďarskú hranicu a niekoľko kilometrov pred Budapešťou vyberáme z futrálov hudobné nástroje a začíname hrať prvý song. Ako ináč, prvá skladba je osobná hymna šerifa našej trampskej osady T.O. Nádej, Jozefa Černého, skladba „Sundej z hodin závaží“. Až potom sa dostanú na rad klasické bluegrassové perly ako Nine Pound Hammer, Salt Creek alebo How Mountains Girls Can Love a pod. Cesta za zvukov krásneho bluegrassu nám ubieha jedna radosť a už je tu pred nami Maďarsko ukrajinská hranica ktorú míňame až neuveriteľne rýchlo. Nakoľko sme tam boli len jediné auto tak ,,len,, po polhodinke čakania a ešte jednom malom úplatku (darčeku) pre ukrajinského colníka sú nám otvorené nekonečné priestory Zakarpatskej Rusi. Cítime sa ako Cyril a Metod keď v roku 863 stáli na hraniciach Veľkej Moravy. Nás tu ale nevíta nadšené knieža Rastislav ale len veľký mráz, snehové záveje, zľadovatené ukrajinské cesty plné výmoľov dier a zavreté plynové trubky smerom na Slovensko. Naším cieľom je rázovitá dedinka v samom srdci Ukrajinských Polonín, dedina Koločava, rodisko a miesto pôsobenia známeho miestneho Jánošíka ktorý sa tu volal Nikola Šuhaj. V tom čase tu prebýval aj známy český spisovateľ Ivan Olbracht, ľavicovo orientovaný spisovateľ ktorý na Podkarpatskej Rusi založil Komitét pre záchranu pracujúceho ľudu Podkarpatskej Rusi, ale hlavne tu napísal ešte slávnejší román Nikola Šohaj loupežník. Pri budove miestnej školy má postavený aj pekný pamätník. Obec dosiahneme ráno okolo 8,00 a hneď navštevujeme sympatickú krčmu zvanú „Četnícka hospoda“, prerobenú z bývalej budovy Československých polície ktorá tu sídlila v medzivojnových časoch keď územie Zakarpatskej Rusi patrilo Československému štátu. Dáme si rannú kávu, čaj a začíname si pomaly zvykať že na Ukrajine sa v žiadnej krčme, reštaurácii ani kolibe pre turistov nekúri a tak nám nezostáva nič iné ako vyskúšať aj prvý stachan ukrajinskej vodky na zohriatie. Slnko začína svietiť do zamrznutých okien a spoza nich nás začínajú hypnotizovať krásne zasnežené hrebene ukrajinských Polonín. Keďže sme ale dosť unavený celonočnou jazdou ideme sa ubytovať do jednej z izieb ktoré sú nad krčmou. Na naše prekvapenie zisťujeme že aj tu je ten dobrý zvyk a nekúri sa ani na izbe a tak rýchlo vliezame do našich pérových spacákov sa zohriať a zdriemnuť si na niekoľko minút. Ako to už býva zvykom zobudili sme sa až neskoro popoludní keď už slnko končilo svoju púť nad poloninskými horami. Vedeli sme že z dnešnej túry už nič nebude a tak sme sa rozhodli vyraziť aspoň na prieskum Koločavy a jej krás. Viktor nás ako skúsený vodca hneď na úvod uštval niekoľkými desiatkami kilometrov po uličkách tejto rázovitej a rozťahanej obce, hľadaním rôznych obchádzok, skratiek a uličiek, prípadne hľadaním nejakej krásnej čašníčky z jeho mladosti. Vonku už bola celkom tma, zima, asi mínus 10 stupňov a tak sme rezignovane navštívili prvé ,,Vendeglo,, po ceste v ktorom sa na naše veľké prekvapenie aj kúrilo v kachliach. Tu strávime asi hodinu, dávame si každý asi po 5 drinkov a na naše príjemné prekvapenie platíme dohromady na naše koruny len cca. 220,- Sk (7,30EUR) poznámka autora. Začína sa nám na Ukrajine páčiť. Vraciame sa do Četníckej hospody a po dobrej večeri Ralphik vyťahuje mandolínku, ja gitaru a napriek miestnemu pôstu (nakoľko za niekoľko dní tu budú pravoslávny sláviť Vianoce) začíname hrať prvú skladbu. Ako ináč nie je to skladba „Sundej z hodin závaží“, ale je to klasika Blue Ridge Cabin Home. A tak hráme ďalej a ďalej.

Krčma je plná miestnych obyvateľov mužského pohlavia, pijúcich na naše prekvapenie len limonády alebo fľaškové pivo. Všetci sú oblečený uniformovane v čiernych kožených bundách a čiernych čiapkach na hlavách. Zjavne sa im naša hudba veľmi páči lebo nikto nás zatiaľ ešte nenapadol a dokonca sa niekedy aj pozrú našim smerom. Nakoniec nás o polnoci decentne pošle spať naša sympatická krčmárka Natália ktorá hovorí česky, okrem iného vyučuje na miestnej škole neviem aké predmety a hlavne má kľúče od miestneho múzea kam sa určite v najbližších dňoch chceme ísť pozrieť. Ďalšie ráno vyrážame autom hore dolinou asi 30 kilometrov (s krátkymi Viktorovými zástavkami a prednáškami v miestnych kolibách) až do najväčšej atrakcie tohto kraja, do krásneho národného parku Sinevir, známym ešte krajším 7 hektárovým Sinevirským jazerom. Skialpy smutne zostávajú ležať v kufri auta a my vyrážame spolu s desiatkami ukrajinských a ruských turistov celý jeden kilometer pešo k tejto kráse nevídanej. Jazero je zamrznuté a zavalené snehom tak si robíme aspoň skupinové foto a Ralpík si zaspieva známy bluegrassový gospel „Swing That Hammer“ a už nadšene zbiehame naspať nadol ku stánkom zo suvenírmi, kde si chceme kúpiť nejaké tie veci ktoré sa nám zídu.

Ešte povinná obchádzka miestnych kolíb a ochutnávka miestneho boršču a už sa chceme vrátiť naspať do Koločavy. Bohužiaľ naše auto má úplne iné plány ako my a jeho prevodovka si povedala že s nami nekomunikuje. A tak zúfalo pobehujeme v 15 stupňovom mraze hodinu okolo auta a naivne hľadáme niekoho kto by nás dotiahol nadol tých 30 kilometrov do Koločavy. Nakoniec predsa prehovoríme majiteľa jednej z miestnych kolíb a on naštartuje svoju „prokletú Fordku Transit“ a aj napriek zjavnému stupňu alkoholu v krvi nás odtiahne tých pár kilometrov nadol. Týmto by som sa mu chcel ešte raz v mene celej našej výpravy a v mene Slovenskej Bluegrassovej asociácie ešte raz veľmi poďakovať za tento šľachetný čin. Pri najbližšej návšteve Sinevirského jazera mu asi donesiem nejaké pekné cédéčko od Billa Monroa. Dnešný večer je studený a smutný, rozmýšľame čo ďalej a voláme posily domov z rodnej vlasti. Preto dnešný večer na protest proti autu ani nehráme a odchádzame smutne spať na izbu.

Je ďalšie zamrznuté ráno. Dvaja miestny „mechanici“ sa na adresu nášho auta vyjadrili že sa to nedá opraviť, preto voláme posilu zo Slovenska ktorá nám sľúbila prísť večer odtiahnuť nás naspäť na Slovensko. Ukľudnení potom odchádzame na návštevu k miestnej starenke Bábuške, ktorú Viktor pozná z minulého roku. Babúška práve upratuje a pripravuje jej skromnú ale veľmi príjemnú dreveničku na zajtrajší štedrý večer, (pravoslávny kalendár) ale je nadšená našou návštevou, usadí nás v kuchyni a pohostí domácou slaninkou, nakladanými hríbikmi, tlačenkou a vodkou. Zdržíme sa tam asi hodinku a pól, rozprávame sa s ňou o ťažkom živote na poloninách, zhliadneme staré fotografie, parnú saunu báňu, spoznávame jej vnuka, dvoch synov, nevestu, dvoch kocúrov, dopíjame vodku, ďakujeme a odchádzame. Čakajú nás ešte predsa krásne drevené kostolíky v dedine. Cesta k nim je poriadne zarúbaná a zložitá, nástrahy sú šmykľavá vozovka, konské povozy zo saňami zo senom, prípadne zánovnejšie žigulíky rútiace sa obrovskou rýchlosťou po zľadovatenej ceste ale aj miestne malé obchodíky (magazíny), v ktorých je vždy niekoľko stoličiek a stôl na sadnutie a zakúpenie nejakého drinku pre unavených pocestných. Taktiež využívame túto šancu osudu a naša „TOUR DE KOLOČAVA“ sa presunie až do tmy. V poslednej našej zástavke v jednom z miestnych magazínov si dokonca zakupujeme štangľu miestnej salámy a chlieb a nakrájame si ju a pohostíme sa ňou priamo v obchodíku. Krása a pohoda, vonku zúri komunizmus z ľudskou tvárou a skoro 20 stupňový mráz.

Keďže náš záchranca nechodí presunieme sa (tento krát už aj s hudobnými nástrojmi) do jedného miestneho pohostinstva, jednej malej príjemnej krčmičky a dávame si s Ralphíkom krásny bluegrassový recitál ktorý občas spestrí Juraj Bé country a folkovými piesňami typu „Paní má se má“ a pod. Na záver recitálu spoznávame aj našich nových ukrajinských priateľov Vasiľa a Michala ktorý sa nás po niekoľkých spoločných drinkoch rozhodnú zaviesť zľadovatenými nočnými ulicami Koločavy vo svojej Lade Samare späť do našej „gastinice“. Návrat je trocha extrémnejší ale nakoniec sa to Vasiľovi podarilo udržať na ceste a hlavne bezpečne ubrzdiť pred našou hospodou.

Ráno dospávame a celé doobedie čakáme na príchod záchranného vozidla ktoré tu malo byť už včera večer. Nakoniec okolo 13,00 ukrajinského času to príde a prichádza nás zachrániť náš záchranca Andrej z Polomky pri Brezne, na vlajkovej lodi z autoparku AAC tour na krásnom modrom (bluegrassovom) Forde TRANSIT značky BR–XYZ AAC. Kto si ale myslí že tu naše dobrodružstvo končí sa poriadne mýli. Tu sa naše ozajstné dobrodružstvo iba začína a karavána dvoch mikrobusov na tyči ide ďalej. Kým svieti slnko je všetko O.K. dostávame sa dokonca aj na normálnu cestu, ale keď príde tma a my zisťujeme že treba aj svietiť a dokonca aj kúriť je zle. Okná nášho auta sú zamrznuté centimetrovým ľadom, Viktor má už omrznutú bradu a nestíha zoškrabovať námrazu z okna. Aby toho ešte nebolo málo Ford Transit prestáva svietiť a aj napriek tomu akoby zázrakom prekonávame Ukrajinsko Slovenskú hranicu a naša karavána pokračuje zamrznutým a od plynu odrezaným východným Slovenskom ďalej na západ. Ešte že v Košiciach svietila aspoň VZŽ-tka a videli sme trocha na cestu. V priesmykoch za Rožňavou smerom na Telgárt sme sa modlili už aj my pohani a inoverci, aby nedajbože nezostalo ťahajúce auto stáť niekde na ľade v stúpaní do priesmyku. Akoby anjeli strážny ešte vždy stáli pri nás a tak nakoniec prechádzame aj posledným vysokým priesmykom, míňame prameň Hronu a Telgártsky viadukt a vchádzame na Horehronie. Akoby zázrakom ožíva aj kúrenie v ťahajúcom Tranzite a tak práve prebudený Ralphík vyťahuje mandolínku a opäť začína hrať bluegrass, tento krát začína mojou obľúbenou skladbou „Riding My Thumb To Mexico“ od skupiny Monogram.

O polnoci nás v Polomke opúšťa náš záchranca Andrej a my pokračujeme tmavou nocou ďalej bez neho. Akoby s ním odišli spať aj naši strážni anjeli. Keď prekračujeme tabuľku Brezno – Halny rezignuje a zostáva stáť pokazený na ceste aj náš ťahajúci Ford Transit. Bola hlboká hviezdnatá noc, mínus 15 stupňov, nikde navôkol žiadnej živej duše, len bielka Rómov z miestneho geta svietili v tme okolo nás. Našťastie začali okolo nás krúžiť aj autá miestnej polície a tak sme prestali mať strach z rasového konfliktu. Čo sa týka pokazeného Transita, najprv sme si naivne mysleli že nám len štandardne došla nafta a tak sme sa snažili prehovoriť policajtov s automatickou brokovnicou v ruke aby nás zaviezli na druhú stranu Brezna na najbližšiu pumpu pre naftu. Nedali sa ale vôbec k tomuto šľachetnému činu obmäkčiť a nepomáhali ani naše argumenty a rozprávanie o strastiplnej ceste z Koločavy až do Brezna Halnov. Zabralo až zázračné slovíčko v podobe mena šerifa našej trampskej osady T.O. Nádej Jozefa Černého, ktorý sa na Horehroní pomaly ale isto stáva legendou a po Mikulášovi Černákovi je to najväčšia mediálna hviezda na východ od Banskej Bystrice. Keď policajti zistili že ho poznáme, ba dokonca poniektorý z nás sme členovia jeho trampskej osady, neváhali nasadiť mierumilovného Viktora k sebe do auta a odviesť ho 5 kilometrov na druhú stranu Brezna na pumpu pre naftu a doviesť naspať. Vďaka im za to. Nechcem sa opakovať ale pri najbližšej príležitosti im donesiem a darujem za ich šľachetný čin nejaké fantastické CD z dielne otca bluegrassu Billa Monroa.

Ale ani donesený kanister nafty nás nezachránil a aj keď sa nám po hodine nalievania nafty a roztláčania auta podarilo auto naštartovať zistili sme že nám tečú všelijaké hadičky s naftou po celom motore atď. Tak sme sa vybrali opäť na pumpu (tentoraz už oživeným Transitom), zakúpiť izolačné pásky a dotankovať naftu, ale pri našej ceste spať sa auto niekoľko krát zatriaslo a zostalo definitívne stáť na križovatke. Vedeli sme že toto je už naozaj koniec jeho cesty a samospádom sme sa spustili na parkovisko k miestnemu TESCU. Boli dve hodiny ráno. Ja som sa podujal zostať strážiť do rána veci v aute a praotec Čech Viktor sa vybral tých 5 kilometrov peši naspať k nášmu druhému pokazenému autu kde nás čakal zvyšok našej výpravy. Prišla dlhá bezsenná noc v plechovej skrini tohto tátoša. Na oblohe hviezdy hovorili o tom že mráz klesá smerom k dvadsiatim stupňom pod nulou. Jediné čo ma hrialo bol pocit z dobre odohraného bluegrassu. Nakoniec ale všetko dopadlo šťastne ako v nejakom dobrom americkom filme. O pól deviatej ráno ma zobudil zvyšok výpravy aj s ďalším novým autom ktoré nás prišlo odtiahnuť do Bratislavy. Paľko Gorák, týmto by som sa Ti v mene celej našej výpravy chcel ešte raz poďakovať za Tvoj šľachetný čin a samozrejme, máš u mňa cédečko od Billa Monroa. Za 4 a pol hodiny z Brezna, po 24 hodinách od odchodu z Koločavy o jednej popoludní hrdo vchádzame do nášho milovaného hlavného mesta Bratislavy.

Čo povedať na záver?
Je pravda že nie všetko bolo na našej expedícii na Ukrajinu ideálne, ale povedzme si úprimne, čo je v živote naozaj ideálne, a kde sa majú zrodiť ozajstný hrdinovia keď nie v ťažkým podmienkach boja s priemernosťou? Napriek všetkým prekážkam sme splnili to najpodstatnejšie o čo nám pri tejto expedícii išlo. Doniesli sme bluegrass na Ukrajinu. Ďakujem všetkým účastníkom tejto nadčasovej akcie ktorej význam bohužiaľ ocenia až generácie po nás a teším sa na najbližšiu podobnú akciu.