„Ak budem zrelý už len na Ebike, pôjdem rovno do švajcu na eutanáziu.“ – Peťo 2016
„Chodiaci cestu zvládne.“ Norbekov
Tento Peťov citát je pre všetkých, ktorý hľadajú tú ľahšiu cestu. Peťo je filozof veľkých rozmerov a jeho citát vystihuje tento výlet dokonale. Bez výhovoriek hore kopcom, po troch pivách dolu kopcom. Jednoduchá matematika.
Vyrážame v dokonalej partii: ešte že sme neplatili poistku, lebo išiel s nami doktor Janči; nezničiteľný Viktor; ja Mates; Paťka, ktorá po ceste do obchodu skočila aj do Albánska; ľadový nemecky hovoriaci muž Silvo; milovníčka Bachovho absolutizmu Borka; Mišo, abstinent, pred aj po výlete a Púchovský Izer Peťo.
Zapíja sa prekvapivo rýchly odchod o desiatej. Skočíme do Tesca, do Maďarska, zobudím sa na hraniciach. Dostanem spolu s ďalšími pokutu za pásy. Znova zaspím, znova sa zobudím a som v Gusinje. Krásna dedinka v 900mnm. Pripíjame si domácim s pánom domácim. Hajde bratku pijeme rakiu. Počúvame prvý a nie posledný krát od chlapíka menom Semir. Ubytoval nás, nakŕmil, napojil a rozosmial. Ďakujeme.
Prvý deň a prvá bicyklovačka dopadla úspešne. Stratili sme Viktora, stratili sme polovicu skupiny, našli sme vodopád Grlja, našli sme seba a večer sme našli aj Viktora s Peťom. Na ďalší deň sme mali naplánovanú trasu k Zmijskému jazeru. Kameň po kameni, kaluž po kaluži a boli sme tam. Voda v jazere nám nechýbala. Stačil nám výhľad na okolité skaly a prírodu. S miestnou pohraničnou strážou sme si vymenili komplimenty, účty sociálnych sietí, dve malé pivá za jedno veľké a v opojení urobili zopár spoločných fotiek. Takéto známosti sa zídu. Silvo sa okúpal v Oko Skakavica s 4 stupňovou vodou. Stretáme Matiasa – Nemčika s ruksakom, študenta filozofie, ktorý sa objavil len tak. Poradili sme mu náš hotel, popil s nami, pojedol a pokecal. Hlavne s Peťom. Po ceste naspäť sme si zvolili ďalší výšlap k odľahlému salašu. Ten bol prázdny – aspoň sme si zabicyklovali. Ako kohút, keď si nezat*tká aspoň si zabehá.
Tretí deň sme mali namierené po cyklotrase z letáku. Každopádne výlet dopadol podľa očakávaní a zišli sme z trasy. Nevedeli sme kde cesta končí, ale pokračovali sme stále vyššie, keď sa nám po vynorení z lesa naskytol pohľad na krásnu planinu. Uprostred stála stará drevenička. Stúpajúci dym povzbudil stúpajúci hlad a vedeli sme že tam niekto býva. Pani nám povedala že za tamtým kopcom je Kosovo a za tamtým je Albánsko. Stáli sme presne v rohu. Bývala tam sama. Na zimu schádza do dediny. Pri otázke či imaje medvede naznačuje, že treba pri utekaní kľučkovať a nie bežať priamo. Hneď som kľudnejší. Pohostila nás výborným čerstvým syrom. Lepší som za celý výlet nejedol. Za dobrým sa oplatí ísť. Ideme domov nadšení. Silvo poznamenal že presne tak si to predstavoval, veru že aj ja. Stojíme v Plave na pivko, borka opravuje defekt.
Štvrtý deň mal byť oddychový. Na začiatku to tak vypadalo a podľa plánu sme sa stratili pri nasledovaní červenej “cyklotrasy“. Od desiatej do tretej sme stúpali. O 15 sa Viktor a ďaľší rozhodli vrátiť a pokračovať podľa prvotného plánu. Podľa dodatočných informácií prišli neskôr ako predpokladali, ale aspoň mali pivo. Ja som pokračoval s Borkou a Paťkou vyššie až k vyvrcholeniu. Kúsok od vyvrcholenia sme narazili na taktiež vrcholiaci nemecký pár s poriadnymi batohmi. Bol z toho poriadny nemecký vrcholiaci grupáč stratených turistov. Oni boli prvý deň na ceste, museli pokračovať. Viel Spass. My sme sa rozhodli kúsok od vrcholu vrátiť. Cesta späť sa rozvetvovala do dvoch strán. Z tej napravo sme prišli. A rozmýšľame čo by si vybral Viktor. Nudu napravo, alebo balkánske dobrodružstvo naľavo. Bola to jasná voľba. Po chvíľke cesta skončila, smer sme mali správny. Tlačíme cez lúku, cez les, nachádzame ďalšiu cestu, pokračujeme smerom dolu. Prejdeme okolo rampy z ostnatého drôtu. Doľava, doprava, dole, bicykel na chrbát – nič nepomáhalo. Nakoniec sme sa vymotali a vrátili sa “domov“ za tmy. Oddychový deň presne podľa mojich predstáv.
Ďalší deň smerujeme do Albánska. Kúpili sme si staré vojenské juhoslovanské prilby na miestom trhu, možno sa nám budú hodiť. Dedinka Tamare nás potrápila najprv výšlapom do sedla a následne krásnym zjazdom o viac ako tisíc metrov nižšie do dediny. V sedle nám teta uvarila jesť a predala nejaké pivko. Každý vybalil zásoby na stôl a nastala hostina. Klesáme. Prilby z trhu sa hodia, nakoľko prerábajú cestu a kamene lietajú zhora a vo Viktorovom prípade aj zospodu. V úmysle nepokaziť cestárom meter, preletel cez bicykel a pripísal si ďalšie zranenie. Nemohol vystrieť lakeť a zbycikloval to dolu ako prvý a naspäť hore tak isto. S jednou rukou. A aké sú tvoje výhovorky? Vyspíme sa ôsmi na šiestich posteliach a na ďalší deň sa vraciame. Necelé tri hodinky bicyklovania a sme v sedle. Posedíme, popijeme a pokračujeme dole. Janči bol svedok detonácie a báger, čo čistil cestu nás zdržal asi na hodinku. Bezpečnosť na prvom mieste a dokonalé miesto pre adeptov Darwinovej ceny za najbizarnejšie úmrtia. To sú albánsky cestári.
Večer sme u Semíra, jednoruký Viktor po celodennej bicyklovačke zavelil odchod a ide sa domov. Excelentný šoférsky výkon Viktora, šoférobudičov na prednom sedadle a nás bezchybných chrápačov v zadných radoch zabezpečil že sme na obed v Bratislave. Viktor nás heslom : Stará poďme spať hostia chcú ísť domov vyprevadil z Bratislavy a my plný zážitkov, nových kamarátstiev a piva smerujeme vysmiaty domov. S priblblým úsmevom, sledujúc uponáhľaných ľudí s hrčou medzi obočím si hovorím na čom vlastne záleží.
“ Já nevím kde se to v člověku bere,
ten neklid co ho tahá z místa na místo,
co mu nedovolí aby se usadil,
aby byl sám se sebou spokojenej jako většina ostatních,
aby dělal jenom to co se má a říkal jenom to co se od něj čeká,
já prostě nemůžu zústat na jednom míste, vážne, fakt. “ – Matuška 1969
Mates
